V posledných februárových dňoch roku 2000 Rusi zakončovali tretiu, záverečnú fázu Druhej čečenskej vojny. Išlo o protiteroristickú operáciu na konci ktorej malo byť oslobodenie posledných veľkých čečenských miest Groznyj a Šatoja, ktoré ešte nemali Rusi pod kontrolou. Operácia na oslobodenie Grozného a Šatoje sa skončila úspešne, Rusi spomenuté mesta oslobodili. Čečenským teroristom, podporovaným Američanmi, Britmi či Saudami neostalo nič iné, len sa rozdeliť na menšie skupiny a po horských cestách sa pokúsiť uniknúť na územie susedného Dagestanu.
Čečenskí poľní velitelia Chattáb a Basajev v tom čase ešte žili a viedli presun svojích skupín do susedného Dagestanu. Ich cieľom bolo prejsť cez Argunský priesmyk a dostať sa na územie Dagestanu, do tejto oblasti sa presúvalo približne 2500 dobre vyzbrojených a pripravených teroristov. Argunský priesmyk patrí k najväčším priesmykom na Kaukaze, priesmyk vznikol vďaka erozívnej činnosti rieky Argun. Ide o nedostupný región, ktorý bol v čase čečenských vojen dôležitým strategickým bodom.
V čase, keď Čečenci pod vedením Chattába a Basajeva ustupovali do hôr s cieľom dostať sa do Dagestanu, ruskí vojaci oslobodzovali Šatoju a Groznyj. Ruskí výsadkári 104 pluku 76 divízie (Pskovská divízia) dňa 28.2.2000 dostali rozkaz obsadiť strategickú výšinu 776, práve v tomto bode sa stretávali všetky horské cesty, po ktorých sa mohli pokúsiť teroristi preniknúť do Dagestanu. Cieľom výsadkárov bolo zastaviť postup teroristov a zablokovať im ďalší postup na Selmetauzen, Kirov Jurt, Elistanžu, Vedeno a Ulus Kerta.
Výsadkári sa museli presunúť veľmi rýchlo, pretože hrozilo, že Chattábom a Basajevom vedení teroristi zrýchleným presunom dokážu preniknúť do Dagestanu skôr ako sa ruské jednotky zaktivizujú. Výsadkári úlohu splnili, do 14.00 dňa 29.2.2000, už boli na určených miestach.
Ráno dňa 29.2.2000 sa ruská bojová skupina výsadkárov 6 roty a prieskumníci 104 pluku dostala k strategickej výšine 776. Ako prví sa k výšine dostali 12 prieskumníci zo 104 pluku, tí sa však dostali do prestrelky s čečenskými bojovníkmi, ktorí pochodovali pred hlavnými silami. Strhla sa prestrelka, väčšina Čečencov zahynula, prestrelka však zaktivizovala hlavný prúd Čečencov. Chattáb a Basajev pochopili,že sa Rusi snažia obsadiť strategickú výšinu 776, aby im zabránili v presune do Dagestanu. Nasledovali rozkazy, aby unavení Čečenci zrýchlili tempo a zaútočili na ruských výsadkárov, ktorí im stáli v ceste.
Okolo obeda dňa 29.2.2000 sa už tvrdo bojovalo a v bojoch zahynul aj veliteľ 6 roty výsadkárov, major Sergej Grigorievič Molodov, veliteľom celej skupiny sa teda stal podplukovník Mark Nikolajevič Jevtuchin. S.M. Molodov bol rodákom z Čeljabinska, základnú službu si ako výsadkár odslúžil v DDR, po návrate do ZSSR bol nasadený v Turkmenistane, Azerbajdžane a takisto ako príslušník mierových síl oddeľoval od seba Arménov a Azerbajdžancov v konflikte na Náhornom Karabachu (S.G. Molodov je pochovaný v rodnom Čeljabinsku, získal in Memoriam vyznamenanie Hrdina Ruskej Federácie).
Druhá Čečenská vojna a hrdinský boj ruských výsadkárov na strategickej kóte 776
Portál topwar publikoval materiál o hrdinskom nasadení ruských výsadkárov na strategickej výšine 776 v Druhej čečenskej vojne. V tomto bojovom strete približne 90 ruských výsadkárov bojovalo proti 2500 teroristom. Ruskí výsadkári svoju úlohu splnili, obetovali svoje životy no zabránili čečenským teroristom preniknúť do Dagestanu a stratiť sa v tamojších horách.
Prvé čečenské útoky teda výsadkári odrazili, kótu 776 obsadili výsadkári 6 roty, vedľajšiu 787 kótu obsadili vojaci 104 pluku a 4. výsadkovej roty. Hlavný útok však Čečenci smerovali na kótu 776. Čečenskí teroristi útočili z chodu a do bojov sa zapájalo čoraz viac čečenských mínometov, ktorých osádky postupne prichádzali do bojovej zóny. Na konci dňa 29.2.2000 mali ruskí výsadkári už 31 mŕtvych a ranených, takmer tretina 6. výsadkovej roty bola vyradená z bojov.
Teroristi využili skutočnosť, že ruských výsadkárov je málo a výsadkárov na kótach 776 a 787 obkľúčili už prvý deň. Ruské velenie udržiavalo s obkľúčenými výsadkármi len rádiový kontakt a hrozilo, že keď ruskí výsadkári minú svoju muníciu, teroristi ich jednoducho zlikvidujú. Ale aj teroristi nutne potrebovali v čo najkratšej dobe preniknúť do Dagestanu, mali množstvo ranených a obávali sa, že Rusi stiahnu k strategickým výšinám 776 a 787 vrtuľníky, delostrelectvo a ďalšiu podporu, takže by mohli zasadiť Chattábovým a Basajevovým mužom nepríjemné údery a značne znížiť ich stavy. Teroristi preto periodicky navrhovali ruským výsadkárom aby sa vzdali a garantovali im slobodný odchod na ruské pozície, čomu však ruskí výsadkári, ktorí mali skúsenosti z bojov s čečenskými teroristami neverili. Obkľúčení muži 6 roty boli pripravení pokračovať v boji, napriek rýchlo sa stenšujúcim zásobám munície.
V noci z 29.2.2000 na 1.3.2 000 napriek rozhodnému zákazu ruského velenia sa podarilo 15 výsadkárom 4 roty pod vedením majora Alexandra Vasilieviča Dostavalova tajne preniknúť na pozície 6 roty, doniesli so sebou zásoby streliva a granátov. Ich príchod a nová munícia povzbudili výsadkárov 6 roty, výsadkári sa dozvedeli, že na pomoc im už ide 120 výsadkárov v čele so Sergejom Baranovom, veliteľom rozviedky 104 výsadkového pluku. No pri prechode cez rieku sa dostali Baranovovi výsadkári do prestrelky s teroristami a dostali sa aj pod silnú mínometnú paľbu. Ruské velenie vydalo rozkaz, aby sa Sergej Baranov stiahol, rozkaz však musel ruský štáb rázne zopakovať a Baranovovi pohroziť vojenským tribunálom, pretože ten chcel pokračovať v bojoch s teroristami a za každú cenu si preraziť cestu k obkľúčeným výsadkárom 6 roty na kóte 776.
Okrem Baranovových prieskumníkov 104 pluku sa na pomoc obkľúčeným výsadkárom hlásili aj príslušníci ruskej námornej pechoty. Generálmajor Alexander Otrakovskij s prezývkou Ded niekoľko krát navrhoval ruskému štábu aby do bojovej akcie nasadili aj jeho príslušníkov námornej pechoty, čo hlavné velenie odmietlo. Otrakovskij o niekoľko dní neskôr dňa 6.3.2000 dostal infarkt, nervové vypätie a obaby o osudy priateľov boli príliš veľké, stáli ho život.
Ruské velenie zakázalo presuny dobrovoľníkov na pomoc obkľúčeným výsadkárom 6.roty, výsadkári sa mohli spoliehať len na podporu delostrelectva, podľa niektorých informácii kvôli horšiemu počasiu nebolo možné nasadiť vrtuľníky, navyše teroristi mali k dispozícii množstvo protiraketových prenosných systémov, takže ruské bojové “Krokodíly” (Mi-24) do bojov nezasiahli.
Dňa 1.3.2000 o 6.00 podnikli teroristi na oslabených výsadkárov posledný rozhodný útok s cieľom preraziť pozície ruských výsadkárov. Ruskí výsadkári už pociťovali kritický nedostatok munície a tak podplukovník Mark Nikolajevič Jevtuchin nechal pri útoku teroristov naviesť ruskú delostreleckú paľbu na vlastné pozície. Spojenie s výsadkármi 6 roty sa navždy prerušilo. Podplukovník Mark Nikolajevič Jevtuchin, ktorý vyštudoval sovietsku školu výsadkových vojsk v Riazani, bojoval v Afganistane, Abcházsku a Bosne zahynul. Aj podplukovník Mark Nikolajevič Jevtuchin bol in memoriam vyznamenaný rádom Hrdina Ruskej Federácie. Ostala po ňom manželka a malá dcéra. (Brat podplukovníka Jevtuchina takisto bojoval v Čečensku, bol ranený a bol dôstojníkom námornej pechoty). Smrť podplukovníka M.N. Jevtuchina nebola márna, delostrelecká paľba zlikvidovala značné množstvo teroristov
Federálne ruské jednotky sa dostali na pozície 6 roty až dňa 2.3.2000. Čečenci vtedy už urýchlene pozbierali svojích ranených a mŕtvych, stratili však cenný čas, ktorý potrebovali. Ruské jednotky zabránili teroristom do Dagestanu preniknúť, obeta ruských výsadkárov nebola márna. Ruskí výsadkári 6.roty stratili 84 ľudí, z toho 13 dôstojníkov, Čečenci stratili okolo 700 mužov. Posledným z padlých dôstojníkov bol ruský kapitán Romanov, ktorý stratil v dôsledku ostreľovania čečenskými mínometnmi nohu, ostal však za guľometom kryť ústup zvyšných mužov, ktorí ostali bez streliva. Zachránilo sa šesť výsadkárov, Andrej Poršnev, Alexander Suponinskyj, Jevgenij Vladykin, Valerij Timošenko, Alexej Komarov, Roman Christoljubov. 63 výsadkárov bolo po smrti vyznamenaných Rádom odvahy, 21 výsadkárov získalo titul Hrdina Ruskej federácie.
Okrem Basajeva a Chattaba v radoch teroristov bojovali aj ďalší poľní velitelia teroristov, ktorých v neskoršom období ruskí vojaci zlikvidovali. V Argunskom priesmyku do bojov proti výsadkárom vstúpili známi velitelia Abu Valid, Bakujev i Arsanov. Poľného veliteľa Idrisa zlikvidoval počas bojov na kóte 776 ruský výsadkár poručík Vorobjov. Do väzenia sa dostalo z celej 2 500 člennej skupiny teroristov nakoniec len niekoľko mužov (väčšina zahynula v bojoch), ruské väzenie prežili z významnejších teroristov len Kemal Jebzejev, Hamidull Japov a Rašid Atutov (dostali 13 – 15 rokov väzenia, sprísnený režim), takmer všetci ostatní teroristi, ktorí sa zúčastnili bojov v Argunskom priesmyku boli v období 2000 až 2008 zlikvidovaní.
Mŕtvym ruským výsadkárom postavili niekoľko pamätníkov. Známy je pamätník v podobe padáka, symbolizujúci príslušnosť vojakov 6 roty k výsadkovým vojskám. Pamätná doska obsahuje mená všetkých padlých výsadkárov 6 roty, ktorí položili v bojoch svoje životy, len aby zabránili čečenským teroristom utiecť do Dagestanu. Mená mŕtvych výsadkárov sa nachádzajú aj na pamätnej tabuli v kasárňach Pskovskej výsadkovej divízie či na vysokej školy výsadkových vojsk v Rjazani. Hrdinský boj výsadkárov 6 roty sa stal námetom filmov Prielom (Прорыв), Ruská obeta (Русская жертва) či seriálu Mám čest (Честь имею)
Všetci muži na videu padli v bojoch na kóte 776, fotili sa väčšinou deň pred akciou. Obetovali svoje životy za svoju vlasť a bezpečnosť ruských a dagestanských obyvateľov. Pokiaľ má Rusko takých vojakov, akými boli vojaci 6.roty, nemusí sa báť o svoju bezpečnosť, báť by sa skôr mali tí, ktorí zdvihnú proti Rusku zbraň.
