Nemecké samohybné delo Sturmgeschütz III (STuG III) a jeho nasadenie po roku 1945
Sturmgeschütz III (tiež StuG III) bolo nemecké útočné delo postavené na podvozku tanku Panzer. Išlo o veľmi známu, efektívnu a obľúbenú zbraň, ktorá patrila k najrozšírenejším zbraniam v nemeckom Wehrmachte.
Technické parametre StuG III sú všeobecne známe a dajú sa bez problémov nájsť na internete. Základná požiadavka na vývoj nového vozidla pre priamu bojovú podporu pechoty vznikla v roku 1936, vozidlo bolo vyzbrojené 75 mm kanónom, podvozok patril nemeckému tanku Panzer IIIB. V januári 1940 začala výroba prvých strojov, ktoré sa k nemeckým divíziam dostali už vo februári a máji 1940.
Prvé verzie StuG III (A-E) mali 75 mm kanón StuK 37 L/24, motor bol rovnaký ako na nemeckých tankoch Panzer III. Proti moderným ruským T-34 a KV-1 na východnom fronte však už v roku 1941 StuG-III svojou výzbrojou a pancierovaním nestačili, takže sa pomerne rýchlo objavili modifikácie StuG-IIIF a StuG-IIIG. Tieto verzie mali silnejší kanón, pancierovanie však stále značne zaostávalo. Od roku 1943 Nemci dodávali StuG III aj bočné pancierovanie a čoskoro sa inštalovalo aj nové delo 105 mm, čím vznikol známy a osvedčený StuH 42, ktorú si takisto obľúbili aj nemeckí pancieroví granátnici. Výroba StuH 42 sa rozbehla začiatkom roku 1943, v novembri 1943 spojenecký letecký úder zničil továreň na výrobu StuG III (Altmärkische Kettenwerk GmbH Berlin -Borsigwalde). Nemci preto začali vyrábať StuG na podvozkoch Panzer IV. Výrobu StuG IIIG sa však podarilo opäť zázračne obnoviť a tak Nemci súbežne vyrábali aj modifikácie StuG-IV a aj StuG-III a StuH 42.
Nemecké StuG III boli nasadené na všetkých frontoch a spoločne s Panzer IV. predstavovali najviac rozšírené pásové vozidlá v nemeckej armáde. Neskoré verzie StuG III používali Nemci nielen ako vozidlá pre podporu pechoty, ale aj ako stíhače tankov. Počas vojny však StuG III utrpeli výrazné straty, najmä prvé modifikácie A-E.
Verzie StuG III sa líšili v nasledujúcich parametroch
StuG III ausf. A (30 kusov) – 1x použitý v bitke o Francúzsko. korba tanku Pz IIIF a 75 mm kanón StuK 37 L 24.
StuG III ausf. B (320 kusov) – verzia mala širšie 40 cm pásy, iná prevodovka a silnejší motor
StuG III ausf. C (50 kusov) – inštalovaný periskop pre strelca
StuG III ausf. E (272 kusov) – veliteľské vozidlo, rozšírený priestor pre vysielačku, zlepšené optické prístroje, pridaný nelafetovaný guľomet MG 34
StuG III ausf. F (359 + 334 F/8 kusov) – prezbrojená verzia, dlhý 75 mm kanón L/43 alebo L/48 (F/8), verzie F8 mali inštalovaný guľomet aj postranné panciere schützen, podvozky tankov Pz IIIJ a L.
StuG III ausf. G (7893 kusov) – výrazná modifikácia – korba tanku Pz III ausf. M, stroje vyrábané od júla 1942 do júla 1944 mali o 30 mm zosilnený čelný pancier, neskoršie verzie od leta 1944 ho mali zosilnený o 80 mm. Od roku 1943 vybavené aj pancierom schützen. Obranný guľomet bol lafetovaný so štítom na mieste poklopu pre strelca, neskôr bol ovládaný diaľkovo. Inštalovaný bol aj spriahnutý guľomet vedľa kanóna.
video StuG III
Po skončení II.svetovej vojny ostali na územiach viacerých štátov nemecké StuG III i StuG IV. StuG IIIG používali po vojne v širokej miere Bulharsko. Bulhari mali ako nemeckí spojenci StuG III už v časoch II. svetovej vojny, podľa viacerých informácii mali Bulhari po vojne okolo 50 StuG IIIG. Po vojne nasadili Bulhari StuG IIIG na obranu svojej južnej hranice s Gréckom a Tureckom.
Pomerne podrobné informácie o StuG IIIG na území Československa publikoval portál válka.cz Na území Československa sa nachádzali nemecké StuG IIIG najmä v Čechách. Československá armáda mala k dispozícii okamžite 70 kusov StuG III, neskôr sa ich počet zvýšil, pretože pribudli poškodené StuG IIIG, ktoré sa opravili v novovybudovaných opravárenských dielňach. Do roku 1948 bolo opravených ďalších 49 vozidiel, v roku 1950 pribudlo ďalších 22 vozidiel. Stroje dostala na začiatku krátko po vojne k dispozícii 11.tanková brigáda (20x), 12.tanková brigáda (16x) a 24.tanková brigáda (9ks) i špeciálne Tankové učilište (11x). Od apríla 1949 boli všetky československé upravené modifikácie StuG IIIG dislokované v Turčianskom Sv. Martine, kde ich dostal k dispozícii 352 tankosamohybný delostrelecký pluk.
V roku 1955 mali upravené československé StuG IIIG k dispozícii ešte v Žiline a Rajrhade, od novembra 1953 však bolo zrejmé, že všetky modifikované československé StuG IIIG nahradia licenčné vyrábané samohybné delá SD-100.
Stroje dodané z Československa bojovali ešte proti Izraelu v 6 dňovej vojne v roku 1967, stroje ktoré sa nepredali skončili väčšinou v šrote, čiastočne v múzeách. Názory, koľko StuG IIIG sa do Sýrie z Československa predalo sa rôznia, pravdepodobne išlo o 60 strojov, časť koristných strojov predali Sýrčanom aj Francúzi a časť Španieli, ktorí ich tiež od Nemcov získali.
Okrem Bulharov a Československa používali StuG IIIG aj juhoslovanskí partizáni, ktorí časť strojov ukoristili na sklonku vojny a nasadili ich priamo proti Nemcom, krátko po vojne takisto tvorili súčasť juhoslovanských ozbrojených síl, kde slúžili až takmer do konca 50 rokov.
StuG IIIG používali vo veľkej miere aj Fíni vo svojom ťažení proti ZSSR. Fíni kúpili približne 60 StuG III, časť z nich stratili (do 10 kusov) v bojoch proti Sovietskej armáde, nenasadzovali však StuG IIIG masovo. Fíni čiastočne nemecké StuG III upravili pre svoje potreby, fínske StuG III mali nanesený zimmerit, modifikované štíty guľometu, Fíni nahradili nemecké guľomety MG-34 sovietskymi guľometmi DT, zmenili kamufláž vozidiel. Keď Fíni v roku 1944 kapitulovali a začali bojovať na strane ZSSR proti Nemcom v Laponsku, nasadili proti Nemcom aj časť StuG III. Po skončení vojny Fíni aj ďalej StuG III používali vo svojích ozbrojených silách. Fíni však nemali prístup po vojne k náhradným dielom, kúpili niekoľko StuG III od Nórov a Dánov, no postupne začali vyraďovať StuG IIIG zo svojej výzbroje, v roku 1960 však stále mali na obranu vojenských letísk v službe 45 StuG IIIG. Väčšina fínskych StuG III sa stala múzejnými exponátmi, niekoľko kúpili súkromní zberatielia, ktorí tieto stroje použili aj pri filmovaní celoverčerných filmov o II. svetovej vojne.
Po vojne ostalo menšie množstvo StuG IIIG aj v Nórsku, Nóri takisto predali časť svojích StuG III neskôr Fínom. StuG IIIG používali aj Dáni, ktorí takisto zdedili takisto niekoľko StuG IIIG, používali ich však pri odmíňovaní dánskeho pobrežia. Jeden StuG IIIG predali Dáni v 50 rokoch Fínom, ktorým chýbali náhradné diely
fínske StuG IIIG zábery z filmu
Maďari mali takisto v službe StuG IIIG, stroje používala 2. maďarská obrnená divízia, StuG IIIG doplňovali maďarské tanky Zrínyi II a Turan II. Maďarské StuG IIIG boli značne zdecimovaná v bojoch II. svetovej vojny, po vojne Maďari takisto používali kratšiu dobu StuG IIIG, neskôr prešli na sovietsku techniku.
Rumuni boli podobne ako Bulhari nemeckými spojencami, mali takisto k dispozícii približne 100 x StuG IIIG. Rumuni v roku 1944 zmenili takisto stranu a postavili sa proti Nemcom, takže si ešte rumunské StuG IIIG zabojovali aj proti Nemcom. V roku 1947 mali Rumuni ešte k dispozícii 31x StuG IIIG.
Španieli kúpili od Nemcov 10x StuG IIIG, v Śpanielsku existujú dosiaľ 4 funkčné kusy umiestnené v španielskych múzeách. Ostatné stroje boli zničené pri cvičných streľbách a nikto nevie, koľko strojov od Španielov kúpili Sýrčania.
Koristné StuG IIIG používali aj slobodní Francúzi, ktorí bojovali proti Nemcom, išlo však o ojedinelú akciu.
Taliani mali od Nemcov dostať 12x StuG IIIG, ktoré používali talianske Čierne košele v Afrike, časť strojov bola zničená v Afrike, nové kusy ktoré dodali Nemci Talianom si ešte zabojovali počas prevratu voči Mussolinimu v roku 1943. Tento prevrat však Nemci potlačili, Mussoliniho fašisti z republiky Salo potom StuG IIIG používali až do konca vojny.
Koristné StuG IIIG po vojne získali aj Poliaci, mali ich však veľmi obmedzený počet a poľské StuG IIIG skončili pravdepodobne na šrotovisku.
zničené nemecké samohybné delá a tanky na Golanských výšinách
