Dahomejské Amazonky, zrejme najbojovnejšie ženy v dejinách
Vojna, aspoň sa to tak na prvý pohľad javí, bola počas celých dejín ľudstva doménou mužov. Za bežných okolností muž akonáhle dosiahol určitý vek, bol povinný ovládať umenie bojovať, narábať so zbraňou a v prípade potreby obetovať svoj čas účasti na vojnovom ťažení. Aj preto stále budia pozornosť a záujem oddiely, ktoré boli tvorené výlučne ženskými bojovníčkami, označovanými ako Amazonky. Hoci pôvod termínu pochádza z gréckej mytológie, v našom článku sa bližšie pozrieme na tie skutočné, Amazonky z kráľovstva Dahomej.
Je zbytočné na dnešnej mape sveta hľadať krajinu menom Dahomej. Krajina pod týmto menom už viac neexistuje. Od roku 1975 má totiž republika Dahomej nové pomenovanie, Benin. Po stáročia bola táto krajina jednou najprekvitajúcejších v oblasti západnej Afriky. Kráľovstvo sa preslávilo nielen svojim bohatstvom, za ktoré vďačilo predovšetkým rozsiahlemu obchodu s otrokmi, no i nevšednými vojenskými oddielmi zvanými Mino, oddielmi tvorenými bojovníčkami – Amazonkami, ženami-pannami, služobníčkami náboženstva vúdú.
Ženy ako osobná stráž kráľa
Prvé bojové oddiely, tvorené výhradne ženami, boli vytvorené dahomejským kráľom Agadžom, vládnucim na začiatku 18. storočia (v rokoch 1708 až 1740). Pôvodne to boli manželky a dcéry lovcov slonov. Označenie Mino, ako boli tieto oddiely nazvané, v preklade v jazyku národa fon, tvoriaceho jadro osídlenia Dahomej, znamená „naše matky“. Kráľ Agadža sa rozhodol pre ženy, pretože ich považoval za oddanejšie, s väčšou schopnosťou sebaobetovania ako mali, či by mohli mať muži. Okrem toho, takáto armáda vyzerala exoticky dokonca aj podľa afrických meradiel.
Nie všetko však vymedzovala exotika. Vycvičené ženy sa ukázali byť vynikajúcimi bojovníčkami, čo preukázali svojou účasťou v mnohých vojnách, ktoré kráľovstvo Dahomej viedlo v priebehu 18. storočia. S úplnou absenciou strachu privádzali nepriateľov do úžasu. Je však tiež faktom, že účasť oddielov Mino v bojoch mimo územia kráľovstva bola skôr výnimkou. Dahomejskí panovníci nehoreli práve túžbou riskovať stratu svojej osobnej stráže.
Najväčší rozmach dosiahli ženské bojové oddiely v prvej polovici 19. storočia, kedy sa k moci dostal kráľ Ghezo (al. Guézo, vládol v rokoch 1818 až 1858), ktorý oplýval značnými vojenskými ambíciami. Ku koncu jeho vlády bol počet žien v jednotkách Mino už viac ako 5000, čo bola skoro tretina celej vtedajšej armády kráľovstva. Zmenil sa aj systém verbovania. Odvtedy boli ženy prijímané do oddielov ako tzv. ahosi, teda manželky kráľa. Tak boli nazvané tie ženy, ktoré dobrovoľne opustili rodiny, ale aj tie, čo boli z rodín vylúčené násilím z dôvodov „nevhodného správania“. Za takéto nevhodné správanie mohla byť označená napríklad nekontrolovateľná agresivita, či neschopnosť viesť domáce hospodárstvo.
U príslušníčiek oddielov Mino boli potom aktívne rozvíjané agresívne sklony. Učili sa technikám prežitia, necitlivosti na bolesť, či jako nemať strach zo smrti. Služba v oddieloch Mino však viedla i k možnostiam získania politického vplyvu a moci. Okrem toho mali tieto ženy zakázané mať deti či viesť akýkoľvek osobný život (väčšina žien bola ešte pannami). Kultúra Mino mala tiež polomystický charakter kvôli spojitosti s náboženským kultom vúdú.
Dahomejské vojny
Hviezdnou hodinkou čiernych Amazoniek sa stala ich účasť v Dahomejských vojnách, ktoré sa s menším prerušením viedli od roku 1890 do roku 1894. Nepomohlo ani sebaobetovanie kráľovskej gardy, vojna s Francúzskom i tak skončila porážkou a zosadením kráľa Béhanzina (1889-1894), hoci v počiatkoch oddiely Mino spôsobili Francúzom rad nečakaných porážok. Istý plukovník francúzskej armády zaznamenal vo svojich denníkoch nerozhodnosť svojich vojakov – tí odmietali strieľať a útočiť bajonetmi na ženy.
Napokon, dnešní historici nemajú žiadne pochybnosti o tom, či boli dosiahnuté víťazstvá dahomejských bojovníčok oprávnené. Členky oddielov sa preukazovali neotrasiteľnou disciplínou a sebaobetovaním, vedeli strieľať z opakovacích pušiek, ktoré mali vo výzbroji a tiež výborne ovládali spôsob boja zblízka pomocou palíc a nožov. Zajatcov ženy z Mino nebrali, každý porazený nepriateľ prišiel o hlavu.
Francúzom nakoniec pomohlo k porážke Amazoniek z Dahomeja až zapojenie Cudzineckej légie do bojov a aktívne použitie guľometov. A keďže prevýšili dahomejskú armádu aj počtom aj výzbrojou, dokázalo Francúzsko úspešne začleniť Dahomejské kráľovstvo do svojich západoafrických kolónií. Oddiely Mino boli z väčšej časti zničené, zvyšok sa vrátil domov. Posledná zo žien – bojovníčok, menom Nawi, zomrela v roku 1979 v jednej dedinke dnešného Beninu a dožila sa tak, mimochodom, zrejme viac ako 100 rokov.
Zdroj: https://russian7.ru/, http://www.konflikty.pl/ , obrázky: wiki commons
