Pamätníci bojov pri Dunkerque a na Dukle sa zišli na českom Ministerstve obrany
75. výročie bojov o Duklu a u Dunkerque a sedemdesiat sedem rokov od vystúpenia československých jednotiek na Strednom východe si v piatok 4. októbra pripomenuli dve desiatky vojnových veteránov v hlavnej sále Ministerstva obrany pri tradičnom stretnutí so zástupcami rezortu.
“Armáda Českej republiky sa v dnešnej dobe hrdo hlási k odkazu všetkých našich vojnových veteránov,” zdôraznil generálmajor Jaromír Alan, riaditeľ sekcie plánovania schopností MO. “Vernosť vojenskej prísahe, vlastenectvo a zmysel pre povinnosť pre nich neboli len prázdne pojmy. Ich morálne hodnoty sa stali základom rokovaní každého profesionálneho vojaka . ”
Svoje dramatické a dodnes živé spomienky nám vykreslil vtedajší slobodník Viktor Wellemín, ktorý sa zúčastnil útoku na nemecké jednotky pri prístave Tobruk symbolicky presne 28. októbra 1944, v deň výročia vzniku Československej republiky. “Chlapec predo mnou urobil prískok, ďalší prískok, a ľahol si rovno na mínu. Roztrhalo ho to. Ja som mal šťastie. Na mínu som si kľakol, výbuch šiel do krajiny, ja som letel pätnásť metrov do živého plota. Vracal som sa päť kilometrov na obväzište. Pešo. Tam zistili, že mám odtrhnutú pätu a pretrhnuté šľachy aj nervy v lakti. ”
Tento útok bol u Dunquerku prvý väčšou akciou československej pechoty, podporovanou 2. československým tankovým práporom. Padlo vtedy 36 Čechoslovákov, zatiaľ čo nepriateľ prišiel o 150 mužov a navyše 350 Nemcov bolo zajatých. Po akcii nášmu vojsku zablahoželal generál Montgomery. Slovenská jednotka potom viazala nemecké sily v obkľúčenom prístave až do ich kapitulácie 9. mája 1945.
Spomínalo sa aj na Tobruk a Duklu. Na Strednom východe sa Čechoslováci preslávili predovšetkým obranou Tobruku pod vedením generála Klapálka.
Náročná Karpatsko-duklianska operácia, do ktorej bol nasadený 1. československý armádny zbor, si v závere vojny vyžiadala 6500 životov československých vojakov.
“Je hrozné, že Gottwaldov režim začal kádrovať odbojárov podľa toho, či boli na západnej alebo východnej fronte alebo podľa toho, aké mali politické názory,” poznamenal pri svojom prejave slovenského veľvyslanec Peter Weiss. “Pretože všetci boli rovnakí vlastenci a všetci nasadzovali životy.”
