Aktuality, História, Letectvo,

Akí zahraniční piloti bojovali v 2. svetovej vojne na strane Sovietskeho zväzu

---

Skutočnosť, že zahraniční piloti bojovali počas Veľkej vlasteneckej vojny na strane Červenej armády je mnohým známa. Avšak iba niektorí vedia pohotovo vymenovať aké jednotky okrem notoricky známeho pluku Normandie-Niemen to boli. A pritom na sovietskom nebi bojovali okrem spomínaných Francúzov aj piloti iných krajín. Navyše ich postavenie a história sformovania a pôsobenia v ZSSR bola veľmi často odlišná.

Normandie-Niemen

O letke a neskôr pluku Normandie-Niemen sa toho popísalo už veľa. Dokonca boli natočené aj filmy, takže ich história je aj širšej verejnosti celkom dobre známa.

Za zmienku však určite stojí spomenúť, že tento pluk sa v skutočnosti volal Groupe de chasse no 3 „Normandie“ (GC 3) a bol útvarom vojenského letectva Francúzska. V Sovietskom zväze sa pluk nachádzal a bojoval na základe medzivládnej dohody. Za obdobie pôsobenia v ZSSR počas Veľkej vlasteneckej vojny v ňom slúžilo celkom 96 francúzskych pilotov, z nich 42 zahynulo. Pozemný personál tvorili sovietski občania.

Menej známou je však už informácia, že tento slávny pluk existoval ešte donedávna. Najskôr ako súčasť sovietskych VVS (v rámci VVS ZSSR sa zúčastnil aj bojov počas Kórejskej vojny) a po zániku ZSSR až do 19. novembra roku 2009 bol súčasťou ozbrojených síl RF. 18. gardový „Vitebský“ pluk – ocenený dvakrát Radom červenej zástavy, Radom Suvorova druhého stupňa a francúzskym krížom Radu Čestnej légie – bitevný letecký pluk Normandie-Niemen, ktorý sa zúčastnil bojov počas Veľkej vlasteneckej vojny spoločne s „Normandie-Niemen“ ako súčasť 303. stíhacej leteckej divízie sa stal osobitým dedičom francúzskej jednotky.

Briti na oblohe nad mestom Murmansk

Prvými zahraničnými pilotmi na sovietsko-nemeckom fronte boli britskí piloti 151. krídla (No 151 Wing RAF) britského kráľovského letectva. Ako píše letecký historik Michail Bykov vo svojom článku Farby bojového neba: Hurikány v Arktíde, v júli 1941 dorazili do Archangeľska (odtiaľ už vlastnými silami preleteli do Murmanska) spolu s prvým konvojom aj dve anglické letky vyzbrojené lietadlami typu Hawker Hurricane Mk.IIb.

Ich úlohou bolo kryť arktické konvoje. V decembri 1941 sa briskí piloti vrátili domov, medzitým však v rámci operácie Benedict, ako sa celá táto britská operácia volala, dosiahli proti nemeckej Luftwaffe a fínskym vzdušným silám (Suomen Ilmavoimat) celkovo 16 potvrdených vzdušných víťazstiev, štyri pravdepodobné a sedem lietadiel poškodili pri vlastných stratách v počte 3 padlých. Britská aj sovietska vláda venovala operácii v danom čase značnú publicitu a Sovieti navyše aj ocenili Radom Lenina štyroch britských pilotov. Po odchode britských pilotov, ktorí na mieste zanechali svoje lietadlá, už pokračovali s ochranou konvojov sovietski piloti zo Severnej flotily.

Poľské letecké jednotky v ZSSR

Poľské letcké jednotky sa v ZSSR začali vytvárať už v roku 1940, a to z radov poľských vojnových zajatcov.

Po napadnutí ZSSR Nemeckom sa vytváranie všetkých vojenských jednotiek z radov zajatých  Poliakov uskutočňovalo v spolupráci s poľskou exilovou vládou. V roku 1942 však boli vzťahy s poľskou exilovou vládou v Londýne prerušené a dovtedy vytvorené jednotky boli odoslané cez územie Iránu do západnej Európy.

Počnúc rokom 1943 začal Sovietsky zväz vytvárať vlastnú Poľskú armádu vrátane jej leteckých súčastí. Ako prvá sa objavila stíhacia letka, potom stíhací a nočný bombardovací pluk a v októbri 1944 už operovali tri letecké divízie – bombardovacia, bitevná a stíhacia.

Na území ZSSR zostalo v skutočnosti len veľmi málo poľských pilotov, keďže väčšina odišla na západ. Novovytvorené poľské pluky boli z toho dôvodu obsadené predovšetkým sovietskymi pilotmi, hoci poľskej národnosti. Vo veľkej krajine sa nájdu vždy zástupcovia akejkoľvek národnosti.

Česi a Slováci v radoch Červenej armády

Je známe, že 1. česko-slovenský samostatný poľný prápor bol prvou zahraničnou jednotkou, ktorá sa zapojila do bojov (v januári 1942) ako súčasť Červenej armády. Ich rady tvorili podobne ako predtým poľské jednotky, predovšetkým vojnoví zajatci, ale aj v ZSSR žijúci volyňskí Česi či tiež prebehlíci zo Slovenskej armády 1. Slovenskej republiky.

V roku 1939 sa v radoch poľskej armády nachádzala aj Légia Čechov a Slovákov, ktorá sa vzdala Červenej armáde a jej rady tiež rozšírili budúci 1. česko-slovenský armádny zbor (menom síce česko-slovenský, rusínska časť však bola percentuálne väčšia ako slovenská – Česi cca 53%, Slováci cca 19% a Rusíni cca 22%). Veľká časť legionárov sa však presunula na západ a tam bojovala v radoch britskej armády. Tí čo zostali v ZSSR, bojovali ďalej ako súčasť RKKA (Červenej armády).

V roku 1943 bol návrh vytvoriť leteckú jednotku ako súčasť česko-slovenských síl v ZSSR uzavretý dohodou. Česko-Slovenská exilová vláda v Londýne však nesúhlasila s tým, aby jej rady tvorili sovietski piloti českej národnosti. Preto začiatkom roku 1944 dorazilo z Veľkej Británie 20 česko-slovenských letcov (všetci českej národnosti), ktorí dovtedy bojovali v britskom kráľovskom letectve a v ZSSR sa preškolili na lietadlá Lavočkin La-5FN. Z nich bola vytvorená 1. česko-slovenská letka  – 128. česko-slovenská samostatná stíhacia letka pod vedením štábneho kapitána Františka Fajtla, ktorá v rámci 1. česko-slovenského samostatného stíhacieho pluku pôsobila od 17. septembra až do 25. októbra 1944 na Slovensku.

Nečakaným doplnením letky sa stal príchod dvoch slovenských pilotov, rtk. Antona Matúšeka (ktorý len krátko predtým dostal Železný kríž II. triedy) a rtk. Ľudovíta Dobrovodského. Obaja bývalí členovia 13. stíhacej letky Slovenských vzdušných zbraní preleteli 9. septembra 1943 na dvoch Messerschmittoch Bf 109G-4 na sovietsku stranu, následne absolvovali preškolenie na Lavočkiny La-5FN a 17. septembra 1944 už v radoch 1. česko-slovenského stíhacieho pluku pomáhali v bojoch SNP. Ohľadom rtk. Antona Matúšeka je pikantériou na jeho vstupe pôvodne k letectvu Červenej armády aj to, že v danom čase už mal na svojom konte (údajne) 12 zostrelov sovietskych lietadiel…

Juhoslovanskí partizáni

Titova partizánska armáda v Juhoslávii rozhodne nebola len zástupom bežných, ako tak vyzbrojených civilistov (ako sa často zvyknú zobrazovať partizáni vo vojnových filmoch). Bola to naozajstná armáda, ktorá disponovala delostrelectvom a tiež tankami. Počiatok vytvorenia juhoslovanského letectva sa datuje do roku 1944. Vtedy, na základe medzivládnej dohody preleteli k partizánom dve sovietske letecké divízie, stíhacia a bitevná. Ich úlohou bolo poskytovať leteckú podporu a súčasne pripraviť dve paralelné divízie juhoslovanských pilotov, ktorým mali byť následne odovzdané sovietske lietadlá.

A hoci bola juhoslovanská stíhacia divízia v januári 1944 pripravená do boja a následne sa aj začala spoločne so sovietskym letectvom podieľať na bojových letoch, jej pilotom sa nepodarilo získať ani jedno vzdušné víťazstvo, keďže v tom čase už nebolo na oblohe takmer s kým bojovať.

Španieli na sovietskej oblohe

Tak takéto jednotky na sovietsko-nemeckom fronte (a nielen letecké) v radoch Červenej armády neboli. Jediný známy pokus sa uskutočnil v lete 1941. V tom čase prebiehal výcvik skupiny španielskych pilotov v lietaní na nemeckých lietadlách (Junkers Ju 88, Dornier Do 17 ai.), nakoľko úlohou tejto skupiny mala byť spravodajská a sabotážna činnosť. Žiaľ, to je tak všetko ohľadom spomínanej skupiny, ktorá napokon nebola vytvorená a ďalšie správy o nej zostali zahalené závojom utajenia.

V jednotkách Červenej armády sa ale nachádzalo viacero španielskych pilotov. Po španielskej občianskej vojne utieklo do ZSSR veľa Španielov, ktorí potom v Sovietskom zväze zostali a usadili sa. Tí, ktorí sa dostali do ZSSR ešte ako mladiství a ukončili ešte pred začiatkom vojny sovietske školy, slúžili neskôr v Červenej armáde. Niektorí sa stali pilotmi, a niektorí z nich dosiahli dokonca aj úspechy v boji.

Spomedzi týchto „španielskych“ pilotov bol najúspešnejší José Pascual Santamaría, sovietsky pilot španielskeho pôvodu, rodák z Madridu, ktorý pilotoval stíhacie lietadlá MiG-3 a Jak-1. Letecký historik Michail Bykov píše, že počas bitky pri Stalingrade José Pascual samostatne zostrelil 3 nemecké lietadlá (podľa iných prameňov dokonca 6 nepriateľských lietadiel) a v skupine ešte 5. Mesto väzniace nemeckú armádu poľného maršála von Paulusa sa najlepšiemu španielskemu pilotovi stalo aj miestom jeho posledného odpočinku, 27. augusta, resp. až 8. septembra 1942 zahynul vo vzdušnom boji. Pramene sa v dátume úmrtia rôznia.

I ostatní španielski piloti boli viacmenej úspešní, zostrelili po 2-3 nepriateľské lietadlá. Iróniou osudu sa však všetci španielski piloti, ktorí zaznamenali úspešný zostrel nepriateľského lietadla, nevrátili z bojového letu späť. Do bojov šli s vedomím, že sa nemusia vrátiť a vyjadrili tak spolu ďalšími zahraničnými pilotmi ochotu obetovať vlastné životy za svoju druhú vlasť.

a

zdroje: russian7 , warspot ai. , fotografia a obrázky: russian7, wingspalette, M.Bykov