Aktuality, Bezpečnosť,

Ako pôsobiť proti presile? Manévrový prístup. Prvá časť.

---

Sériu článkov so zdanlivo vojenským nádychom som sa rozhodol publikovať najmä z jedného dôvodu. Aby čo najširšia časť laikov bola schopná porozumieť pravidlám vojenského myslenia, transformovateľného na mnohé civilné oblasti, a aby som aspoň troškou prispel do eliminácie nepodloženého a nemúdreho sebapodceňovania nás, malých národov. V bolestínskom presvedčení, že sme odsúdení na šúchanie nožičkami a plnenie rozhodnutí iných, väčších, že nad nami musí naveky byť keď už nie Praha, dnes Brusel.

Nič na svete mi nie je viac vzdialené, ako rezignačné uvažovanie. Pred zlom nikdy a za žiadnu cenu nerezignujem. A na sebavedomie máme aj historické dôvody. Nielen Bitku pri Vozokanoch z augusta 1652, ale aj Malú vojnu z marca 1939. A mnohé iné, buď naše, alebo cudzie poučenia a dôkazy, že pripraveným a odhodlaným šťastie žičí.

Podceňovanie štúdia histórie, zdegenerovanej na výučbu dejín revolučného robotníckeho hnutia, bolo aj za socializmu trestuhodné, pretože každý režim potrebuje vychovávať kvalitných vojenských odborníkov a všeobecne lídrov komunít aj národa. Uvedomujúc si relatívnu malosť Slovenska a relatívne nevýhodné historické postavenie, treba hľadať spôsoby, ako sa môže malá sila brániť proti presile.

V histórii môžeme nájsť príklady, ako vyhrať vojnu bez preliatej krvi, ktorá by mohla, v prípade malého štátu, znamenať sebazničenie. O to viac v čase, keď sa väčšina rodín skladá v priemere z menej ako dvoch potomkov. Alebo ako vynútené vojny neprehrať a neumožniť väčším dosiahnutie cieľov ich agresie. Malé národy nemajú dôvod na agresiu.

Hľadajúc príčiny úspešných operácií a ťažení malej sily voči presile, ale aj rýchlych pádov jedného z rovnocenných partnerov vojenského súboja a tiež dôvody mimoriadne nízkych vojnových strát na rôznej strane konfliktu, prirodzenou cestou je možné sa dostať k teórii tzv. „manévrových vojen“, ktorá dáva odpovede na tieto otázky, a ktorá sa dá využiť nielen vo vojenstve, ale aj v politike, v obchode, v športe a v iných oblastiach života. Podstatou štúdia je pochopenie myslenia vojvodcov a ich tímov. Práve to je už desaťročia moje zameranie.

Popri izraelských vojnách v druhej polovici 20. storočia starostlivý bádateľ objaví, že podobný spôsob vedenia vojnovej činnosti, ktorý je u nás z primitívnych ideologických dôvodov naďalej tabuizovaný, bol použitý na úspešné nemecké ťaženia v 2. svetovej vojne. Najmä Guderianove a Rommelove geniálne vojenské postupy. Rovnaké prístupy používa námorná pechota rôznych štátov, ktorá spravidla vždy bojuje proti presile a v nepriaznivých podmienkach. Použil ich Alexander Veľký Macedónsky. Použil ich kartáginský vojvodca Hannibal.

Učiť sa treba od každého a city, emócie, či už láska alebo nenávisť, do vedenia vojnovej činnosti určite nepatria. Veľký počet príkladov a veľmi presvedčivých argumentov od rôznych autorov sa uvádza v množstve publikácií, z ktorých časťou disponuje Akadémia ozbrojených síl.

Žiaľ, naši študenti aj vojenskí praktici sú naďalej vychovávaní v zajatí nátlakových spôsobov vedenia vojnovej činnosti, založených na tradičných sovietskych prístupoch. Pre objektívnosť treba uviesť, že aj viaceré západné armády sa kŕčovito pridŕžajú uvedených prístupov. Pre malú armádu vari neexistuje nič menej optimálne, ako nátlakový spôsob vedenia vojny (protiklad manévrového), ale súdny čitateľ iste nájde dôkazy v ďalšom texte. Nuž a 20 rokov po publikovaní štúdie musím skonštatovať, že Rusi pod vedením Putina si veľmi razantne a dôsledne osvojili manévrové prístupy. Na všetkých úrovniach, od taktickej, cez operačnú a vojensko-strategickú a dokonca aj na geostrategickej úrovni. Žiarivými príkladmi boli tak príklad Krymu, ako aj poslednej vojny v Čečensku, v Donbase, aj v Sýrii. Začiatok je vždy v definovaní realistických zámerov vojny. V tom „Západ“ tradične zlyháva. Roky.

Manévrový verzus nátlakový prístup.

Plukovník námornej pechoty USA John C. Studt v predslove knihy Williama S. Linda „Maneuver Warfare Handbook“ (mimochodom, autorom je civil bez vojenskej praxe) píše: „Nikdy sme neinštitucializovali systém, ktorý by podporoval inovačné myšlienky, alebo kriticizmus od podriadených. Na návrh zásadnej zmeny sa často pozeráme ako na kritiku nadriadených, ako na neposlušnosť až porušenie subordinácie, pretože oni sú zodpovední za súčasný stav vecí.” Jeho slová vonkoncom nepatria len americkej námornej pechote a vyjadrujú podstatu toho, čím sa odlišuje manévrový prístup od tradičných prístupov: systémová podpora netradičných, inovačných postupov vo vedení vojny.

V slovenskej armáde sa určite nájde mnoho ľudí, ktorí si povedia, že predkladaná teória je iba novým názvom pre niečo, čo už roky robíme. Hneď treba veci uviesť na pravú mieru. Aj keby všetci velitelia uvažovali manévrovo (veliteľsko-štábne a taktické cvičenia tomu naďalej odporujú práve preto, že sme urobili deformu vojenského vzdelávania, o ktorej som už písal), pokiaľ nebudú systémové opatrenia, vytvárajúce podmienky a prostredie pre manévrové myslenie a konanie, ako čohosi prirodzeného, od najnižších veliteľov až po najvyšší vojenský manažment, tak stále sa bavíme len o teórii. Zavedenie do praxe si v každom prípade vyžiada doslova revolúciu v slovenskom vojenstve a jeho zásadnú a neformálnu reformu, ale aj výchovu novej generácie vojenských profesionálov. Zásadne iným spôsobom, ako sú formovaní.

Prečo manévrový prístup?

Na vysvetlenie teoretickej podstaty sa ponúka základná otázka – prečo by sa slovenská armáda mala zaujímať o manévrové vedenie vojny? Existuje niekoľko dôvodov, z ktorých si uveďme len niektoré:

1. Slovensko by s vysokou pravdepodobnosťou viedlo vojenský konflikt buď s protivníkom, ktorý je v prevahe, alebo s protivníkom, ktorý by mohol mať pre neho priaznivé zázemie a podporu. Nehovoriac o tom, že varianty možného konfliktu sú nevyspytateľné a ťažko predvídateľné. Nátlakový koeficient, predstavujúci pomer počtu obyvateľov susediacich krajín k počtu domáceho obyvateľstva, je veľmi nepriaznivý a z historických, z politických, ani z geostrategických dôvodov Slovensko v potenciálnom konflikte zatiaľ nemôže počítať s reálnym spojencom. Proti Slovensku tak, ako proti všetkým malým štátom v EÚ je už vedená vojna bruselskou byrokraciou, zastupujúcou nadnárodnú oligarchiu.

2. Slovensko má veľmi limitované prírodné zdroje surovín, ľudské zdroje aj techniku na vedenie zdĺhavých a vyčerpávajúcich konfliktov, preto jedinou zbraňou, v ktorej môže dosiahnuť prevahu, je kvalita “morálnej” zložky obranného potenciálu. Do tejto môžeme zahrnúť nielen dobre vycvičené vojsko, kvalitný veliteľský zbor, čiže ľudské zdroje, ale aj realistické teoretické a doktrinálne zázemie, využívajúce možnosti morálnej sily a tvorivého prístupu, ako multiplikátorov bojovej sily. Máme vlastné historické príklady.

3. Ako píše William S. Lind, manévrový prístup predstavuje akési vojenské džudo. Pomocou neho možno aj silnejšieho protivníka zbaviť rovnováhy a použiť jeho moment proti nemu samému, čím je zabezpečené rýchle víťazstvo s relatívne malým úsilím. Manévrový prístup je cestou prefíkaného a rafinovaného boja, preto ponúka malej armáde najlepšiu nádej na víťazstvo v potenciálnych konfliktoch budúcnosti. Ako uvedený autor píše: “História ukazuje, že Boh je na strane väčších vojsk, pokiaľ menšie nemá lepšiu myšlienku”.

4. Slovenský vojak nemá, a dúfajme že ani nebude mať, možnosť získať reálne bojové skúsenosti v horúcich vojnách. História ponúka najlepšiu vojnovú školu: históriu, z nej najmä štúdium myšlienkových postupov víťazných vojvodcov. Medzi nimi nemálo, aj keď žiaľ, pre svojich rodákov stále menej známych, pochádza zo slovenského rodu. Slovenský vojak má vynikajúcu šancu, stať sa dobre pripraveným bojovníkom, ktorý bude predstavovať to najlepšie, čo sa v štáte, ba vo svete nachádza. Manévrové metódy dávajú predpoklady, aby sa takáto vízia stala skutočnosťou, pretože sú postavené na tvorivosti a originalite.

5. Slovensko, so svojimi limitovanými finančnými zdrojmi, si nebude môcť dovoliť disponovať najnovšími technológiami a zbraňovými systémami, ani konkurovať v budúcich informačných, alebo rádio-elektronických vojnách. Rešpekt si môže získať efektívnym, realistickým, no najmä komplexným prístupom k obrane svojej domoviny a kvalifikovanými, vycvičenými a samostatne uvažujúcimi veliteľmi všetkých stupňov. To bude zároveň významný faktor na odstrašenie prípadnej agresie.

Tvorivé aplikovanie manévrových prístupov do slovenskej armády takýto rešpekt napomôže získať. Tzv. “Complexity Approach” (komplexný prístup) sa pred rokmi presadzoval ako samostatný, čiže tretí prístup k vedeniu vojnovej činnosti. Svojou podstatou ide o manévrový prístup. O ňom bude jedno z pokračovaní tejto série článkov, v ktorom sa pobavíme o pôsobení proti prevahe. V nasledujúcej časti sa čitatelia dozvedia o podstate manévrových vojen, resp. prístupov. A nemusia sa báť militarizácie denníka. Aplikácie sú nevyčerpateľné. Napríklad aj v oblasti letovej bezpečnosti.

Pokračovanie v druhej časti.

Ing. Peter ŠVEC, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v., bývalý ZNGŠ pre operácie, šéf špeciálnych síl a GR sekcie vojenského vzdelávania MO SR

Zdieľajte článok