Predvolebná lekcia zo stratégie: Pôsobenie proti prevahe tvorivým využitím teórie komplexnosti z teórie chaosu
TEÓRIA KOMPLEXNOSTI
Vojna je príliš komplexným gobelínom na to, aby mohla byť dominovaná jedinou nitkou, akákoľvek hrubá a akákoľvek žiarivá by bola.” Martin Van Creveld (v „Technology of War“)
Neistota a chaos sa prisudzujú k vojne oddávna. Veľkí vodcovia v minulosti úspešne pôsobili v podmienkach chaosu vojny bez ovládania teoretických nástrojov na popísanie správania. Lineárnosť a lineárny redukcionizmus napomohli zjednodušiť komplexnosť vojny a poskytli nástroje na porozumenie podstaty konfliktu. Na vysvetlenie zásadného rozdielu medzi lineárnosťou a nelineárnosťou si môžeme vypožičať citát od Czerwinského: ”Na rozdiel od nelineárnosti, kde 2+2 sa môže rovnať pomarančom, v lineárnosti sa možno spoľahnúť na výsledok 4.” (v „Coping with the Bounds“). Pre nelineárnosť sú najdôležitejšími dve teórie – teória chaosu a teória komplexnosti. V dynamických a nelineárnych vzťahoch, do ktorých sa vojna radí, sú vstupy a výstupy disproporcionálne.
”Lineárnosť sľubuje predvídateľnosť, čiže ovládanie. … Konotácie nelineárnosti obsahujú zmes nebezpečenstva a príležitosti. Nelineárnosť môže vyvolať nestabilnosti, prerušenia, synergizmy a nepredvídateľnosť. Ibaže, odmenou je tiež flexibilnosť, prispôsobivosť, dynamická zmena, inovácia a schopnosť reakcie” (Alan D. Beyerchen, ”Clausewitz, Nonlinearity and the Importance of Imagery.”)
Slabšia mocnosť sa usiluje vyhýbať lineárnosti a musí sa spoliehať na nelineárnosť. Takzvané ”Komplexne prispôsobivé systémy”. Ide o systémy, ktoré si počas zmeny zachovávajú súdržnosť bez zásahu centrálneho riadenia (v angličtine CAS) predstavujú tie motory, ktoré poháňajú nelineárnosť. Viac podrobností o teórii komplexnosti je možné nájsť v už spomínaných publikáciách: ”Coping with the Bounds” a ”Complexity, Global Politics, and National Security”.
Teória chaosu pozná tzv. zjednodušenú periodicky zdvojovanú kaskádu (Period-Doubling Cascade), pričom najvýstižnejšie ju možno popísať ako futbalové ihrisko, ktoré obsahuje dve ”koncové pásma”. Pre lepšie porozumenie sa znovu obráťme na Czerwinského:
”Na jednom konci je rovnovážnosť a na druhom konci máme chaos. … V pásme rovnovážnosti je všetko také stabilné a je tam taký poriadok, že rast, inovácia, aj pokrok sú zadusené. V koncovom pásme chaosu je situácia presne opačná. Medzi týmito koncovými pásmami sa nachádza hracie pole, oblasť ktorú voláme komplexnosť.” („Coping with the Bounds”)
Pásmo komplexnosti je prechodným pásmom medzi poriadkom a neporiadkom. Pásmo rovnovážnosti pripomína svetlom zaliaty priestor, zatiaľ čo pásmo chaosu sa nachádza v úplnej tme. Usilujme sa vyhnúť obidvom pásmam, aby sme zostali v šere oblasti komplexnosti. Priveľa poriadku znamená lineárnosť a z toho vyplývajúcu predvídateľnosť, čomu sa pokúšame vyhnúť. Ak sa chceme správať tak ako CAS – Komplexne prispôsobivý systém (nepredvídateľne, a pritom súdržne), tak by sme mali zostať v oblasti komplexnosti, ale zároveň posunúť protivníka za hranu chaosu do oblasti chaosu, alebo za hranu rovnovážnosti, čiže do oblasti predvídateľnosti. Ďatelinový štvorlístok zdôrazňuje zásadu ”komplexného manévru” – všetky štyri úrovne vojny by mali zostať v uvedenej oblasti (komplexnosti).
Na pôsobenie proti neistoty sa používa niekoľko tzv. ”učebných pomôcok”, ktoré vo svojej podstate predstavujú metódy nelineárneho redukcionizmu.
”Tieto neoptimalizujú, ale uspokojujú. Ich cieľom nie je perfektná odpoveď, ale dostatočne dobrá a dostatočne rýchla odpoveď na prežitie. Usilujú sa o najvhodnejšiu, nie o najpríťažlivejšiu cestu.”
Z hľadiska učebných pomôcok je potrebné čitateľov trochu zorientovať. Ako vysvetľuje Czerwinski, pri riešení linearity môžu byť použité tzv. ”analytické nástroje”. Navrhovatelia už do nich zabudovali poučky. Tieto nástroje môžu vcelku dobre fungovať aj v prostredí miernej nelineárnosti. Ak nemáme k dispozícii takéto nástroje, tak najvhodnejšie sa ukazujú pomôcky. Tak ako pri predpovedaní počasia, teória poskytuje vodítko na dosiahnutie úspechu. Pozri tiež John H. Holland: ”Hidden Order: How Adaptation Builds Complexity”. Czerwinski rozoznáva šesť učebných pomôcok: metafory, Perrowove kvadranty, Van Creveldove pravidlá, systémové dynamizmy, genetické algoritmy a rozpoznanie vzoru. Teraz sa detailnejšie pozrieme na niektoré z nich.
Van Creveldove pravidlá
Pre vysporiadanie sa s neistotou Van Creveld identifikuje niekoľko pravidiel. Zameriava sa na to, ako zvýšiť výkonnosť velenia:
Stojac pred úlohou a majúc k dispozícii menej informácií ako je potrebné na splnenie úlohy, organizácia môže reagovať dvomi spôsobmi. Jedným je zvýšenie výkonnosti spracovávania informácií (1), druhým je konštrukcia organizácie (2) a samotnej úlohy takým spôsobom, ktorý jej umožní operovať aj na základe nedostatku informácií.” (pozri Martin Van Creveld, ”Command in War”, kapitola s názvom: ”Podstata velenia”.
Prvé riešenie si vyžaduje ”nárast veľkosti a komplexnosti centrálneho riadiaceho orgánu”. Druhá cesta si vyžaduje buď ”drastické zjednodušenie organizácie” alebo ”rozdelenie úlohy na čiastky”, ktoré umožnia vykonávanie operácií s menej informáciami. Pre organizáciu systému velenia Van Creveld navrhuje vo vyššie uvedenej publikácii päť hľadísk.
Návrhy Martina Van Crevelda pre organizáciu systémov velenia:
(a) potreba stanovenia prahu rozhodovania čo najnižšie v hierarchii a potreba voľnosti konania na dolnom stupni vojenskej štruktúry
(b) potreba takej organizácie, ktorá vytvorí podmienky pre takýto nízky prah rozhodovania, zabezpečením sebestačných jednotiek na rozumne nízkej úrovni
(c) potreba pravidelného systému hlásenia a systému prenosu informácií fungujúcemu obidvomi smermi, zhora nadol, aj zdola nahor.
(d) Potreba aktívneho pátrania po informáciách zo strany veliteľstva za účelom doplnenia pravidelne posielaných informácií zo stupňa jednotiek
(e) potreba udržiavania tak formálnej, ako aj neformálnej siete spojenia vo vnútri organizácie
Ich odrazy vo vojenstve možno vyjadriť nasledovne:
Decentralizácia, ktorá je jadrom účinného velenia. Slovami Stephena Coveya: ”Vzdaj sa ovládania, aby si ho získal” (V Stephen R. Covey, ”The Strange Attractor”).
Organizačná devolúcia v záujme rozloženia neistoty vytvorením najnižšieho možného ”prahu rozhodovania”.
Výber kľúčových osôb, ktoré vlastnia vhodný súbor charakteristík vo vzťahu k zastávaným funkciám.
Povzbudenie tých, ktorí boli vybraní, do iniciatívnosti aj za cenu robenia chýb.
Výchova a výcvik zamerané na formulovanie schopností rozumného úsudku.
Perrowove kvadranty
Sociológ Charles Perrow vypracoval prístup analýzy možných zlyhávok systému za použitia koncepcie interakcií (vzájomného pôsobenia) a typu spojenia, pričom sa pokúšal ”zistiť, ktoré systémy sú náchylnejšie na poruchy.”(pozri v: Coping with the Bounds). Lineárne interakcie umožňujú zistenie problému prostredníctvom použitia logiky, zatiaľ čo pri komplexných interakciách môžeme mať ťažkosti s identifikáciou problému.
Môžeme považovať za samozrejmosť, že pri akejkoľvek bezpečnostnej činnosti bez ohľadu na jej úroveň alebo veľkosť, ide o komplexné interakcie. Zároveň môžu byť všetky bezpečnostné systémy spojené buď voľne alebo pevne. ”Voľne spojené systémy sa vyznačujú decentralizovanými operáciami, nariadeniami formou zámerov … a flexibilnými riadiacimi mechanizmami. Dôsledky zmeny na voľne spojené organizácie sú nepatrné.”(Coping with the Bounds). Pevne spojené systémy sú presným opakom, čiže sú centralizované a rigidné. Perrow došiel k záverom, že komplexné a voľne spojené systémy sú najlepšie decentralizované, ale komplexné a pevne spojené systémy nemôžu byť ani centralizované ani decentralizované. Prekrytím Perrowových kvadrantov a tzv. periodicky zdvojovanej kaskády Czerwinski došiel k záveru, že komplexné a pevne spojené systémy ležia za hranou chaosu a iba komplexné a voľne spojené systémy ležia v pásme komplexnosti. Z toho potom vyplýva, že všetky štyri úrovne vojny by mali zostať v oblasti komplexnosti.
Predpokladajme existenciu dvoch protivníkov. Jeden z nich má technologicky vyspelé medzinárodné vojenské sily. Druhý z nich má technologicky a početne slabšie národné vojsko. Z dôvodu mnohonárodnosti a technologickej komplexnosti, prvý protivník je nútený do centralizácie, čiže operuje v komplexne/pevnom kvadrante, čím je nútený do pôsobenia za hranou chaosu. Niektoré technologické prostriedky mu môžu napomáhať pri orientácii v temnej oblasti chaosu, ale na riešenie neplánovaných udalostí sa vyžaduje decentralizácia a rýchly OODA cyklus. Za takýchto okolností ho nepriaznivé prostredie pre uplatnenie manévrového prístupu núti do uplatnenia nátlakovej vojny, ktorá si vyžaduje ešte pevnejšie riadenie. Druhý protivník má v podstate dve možnosti:
a) Ak slabšia mocnosť nie je pripravená, alebo podceňuje komplexnosť situácie, musí sa uchýliť k nátlakovému prístupu. V prípade, že obidvaja protivníci bojujú v oblasti temnoty, technológia a počty jednoducho zvíťazia.
b) Ak bol vopred pripravený na decentralizáciu a flexibilnosť a zároveň používa primeranú manévrovo-orientovanú koncepciu na všetkých úrovniach vojny, tak vyhliadky na to, aby vojnu neprehral sú výrazne zvýšené.
Nátlakovým spôsobom vedenia vojnovej činnosti môže menšia strana pri troche šťastia vojnu neprehrať, ale historicky iba manévrovým spôsobom môže v akejkoľvek vojne vyhrať. To som si dovolil uviesť v roku 1998 v časopise Vojenské obzory 4/98 v článku ”Manévrové vojny”.
Rozpoznanie vzorca
Ako už bolo uvedené, tak orientačná, ako aj rozhodovacia fáza OODA cyklu sú závislé od ľudských kvalít. Rozpoznanie vzoru (modelu) môžeme považovať za najvyššiu formu ”učebných pomôcok” týkajúcu sa týchto dvoch fáz. Ako zistil psychológ Gary Klein v diele „Strategies of Decision Making”, existujú dva rozdielne spôsoby rozhodovania:
a) Analytické rozhodovanie sa sústreďuje na optimalizáciu rozhodnutia. Táto metóda nám umožňuje použitie technologicky založených podporných systémov rozhodovania.
b) Rozpoznávacie rozhodovanie (intuitívne) sa sústreďuje na ”uspokojivé” rozhodnutia a je založené na skúsenosti, agilnosti a schopnosti rozpoznania vzorcov.
Rozdielne podmienky si vyžadujú rozdielne prístupy, pričom obidva spôsoby majú svoje silné stránky a slabiny. Relatívny čas je rozhodujúcim prvkom pre manéver, čím je uprednostnený druhý spôsob. Ťažkosti sa prejavujú v tom, že intuícia nie je založená len na skúsenosti, vzdelaní a výcviku, ale v rovnakej miere aj na osobnostných kvalitách. V súlade s teóriou manévru si to vyžaduje nezávislosť myslenia a existenciu prostredia, ktoré akceptuje chyby na nižších stupňoch velenia v záujme toho, aby sa ich vyhla na vyšších úrovniach všetkých bezpečnostných zložiek. Väčšina ozbrojených síl a spoločenstiev nie je pripravená vytvoriť takéto podmienky. Navyše, post-industriálne spoločnosti bojujú na trhu práce prehratú bitku vo veci prilákania personálu najvyššej kvality pre nižšie hodnostné úrovne, ktoré závisia viac od rýchleho a intuitívneho rozhodovania, ako vyššie hodnostné úrovne. Osud kapitána Titaniku Edwarda J. Smitha by sa mohol stať výstrahou pre posudzovanie rozhodovacích kvalít po dlhej a bezproblémovej kariére (Daniel Allen Butler v knihe ”Unsinkable: The Full Story of RMS Titanic”). Riešením je rotácia v kariére budúcich rozhodovacích kádrov medzi štábnymi a veliteľskými funkciami.
Tento prípad naznačuje potrebnosť vyváženého posudzovania v rámci každého rozhodovacieho orgánu. V ideálnom prípade umožňuje flexibilnosť práve široké spektrum skúseností v tíme. ”Pre dosiahnutie zámerov musí do seba zapadať rozdielne správanie členov tímu. Niektorí ľudia sa majú sústrediť na vykonávanie úlohy (vykonávatelia). Niektorých ľudí treba na poskytovanie špecializovaných vedomostí (znalci), a niektorých treba na riešenie narastajúcich problémov (riešitelia). Niektorí ľudia sú potrební na zabezpečenie hladkého chodu vecí a tiež toho, že celý tím sa plne podieľa (kontrolóri). A niektorí ľudia sú potrební na zabezpečenie toho, že tím funguje ako súdržná jednotka (zabezpečovatelia).” Inými slovami, vždy je potrebný komplexný tím, šitý na konkrétnu situáciu. Základom tejto poznámky, vrátane citátu je výskum v EDA (Economy Development Administration), v tejto štúdii je text prevzatý z publikácie ”Key Management Ideas“.
V rámci troch uznávaných spôsobov velenia (velenie usmernením, velenie plánom a velenie vplyvom) sa iba posledný uplatňuje v manévrovom prístupe. Použitím ”velenia zámerom” sa táto metóda usiluje ”rozložiť” neistotu namiesto jej ”prioritizácie” prípadne ”centralizácie”. Zatiaľ čo prvé dve metódy velenia sú náročné na technológie, posledná je závislá od ľudských kvalít. O dôvod viac na docenenie ľudského faktora, namiesto preceňovania technológie. Viac podrobností o probléme poskytuje Czerwinski v článku ”Command and Control at the Crossroads”.
Spracované podľa diplomovky autora, Kráľovská akadémia obranných štúdií (RCDS), Londýn 1999, uverejnená v „Seaford House Papers“ 2000.
Pokračovanie v nasledujúcej časti
Ing. Peter ŠVEC, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v., bývalý ZNGŠ pre operácie, šéf špeciálnych síl a GR sekcie vojenského vzdelávania MO SR, v čase štúdia Náčelník oddelenia letovodskej služby a riadenia letovej prevádzky 3. zboru LaPVO, po skončení štúdia: Náčelník správy vzdušného prieskumu a elektronického boja Veliteľstva vzdušných síl.
