Aktuality,

VOJENSKÁ REFORMA – ZÁMERY A REALITY tretia časť

---

 

Teória organizačných štruktúr umožní prispôsobiť štruktúry charakteru systému plánovacieho procesu v závislosti od organizačného stupňa. Obranné plánovanie, operačné plánovanie, alebo operatívne plánovanie si vyžadujú zásadne rozdielne prístupy. Charakter činnosti profesionálnych vojakov na jednotlivých stupňoch velenia favorizuje konkrétne organizačné štrukturálne formy a konkrétne spôsoby zoskupovania jednotlivých prvkov. Bez odpovede na otázky kompetenčného charakteru typu kto robí čo? Kedy? Kde? S kým? Ako? Prečo? a ďalšie, nie je možné vytvoriť funkčné modely. Rozdielne prístupy si vyžaduje charakter mierovej a krízovej činnosti ozbrojených síl.

 

Organizačné štruktúry konkrétneho veliteľského stupňa a prvku závisia v tejto súvislosti od spôsobu rozhodovacieho procesu. Zatiaľ, čo mierová činnosť operačného a strategického stupňa vyžaduje viac analytický systém rozhodovania s dlhými časovými cyklami, krízová činnosť si vyžaduje od v zásade rovnakého personálu prechod na intuitívny spôsob rozhodovania, prinajmenšom na operačnom stupni. Takto môžeme vytypovať mnoho ďalších problémových oblastí, na ktoré sa pri tvorbe organizačných štruktúr v rámci reformy pozabudlo, čím je smerovanie do novej kvality ozbrojených síl výrazne spochybniteľné. V nasledujúcom texte je vytvorený základ analýzy reálneho stavu s náznakom riešení v súlade s teóriou manažmentu a konkrétne teóriou organizačných štruktúr.

 

Základ jednoty armády v rôznosti zložiek
Z hľadiska vnútorného ducha armády si prakticky všetky ozbrojené sily moderných priemyselných štátov vytvorili silnú inklináciu k materskej zložke (vzdušné sily, pozemné sily, námorníctvo) počas celej vojenskej kariéry, ale zároveň atmosféru spolupráce zložiek. Niektoré armády podporujú tradíciu hrdosti na materský útvar, alebo druh vojsk, ale inklinácia k zložke prevláda z pragmatických dôvodov. Centrálne orgány fungujú na princípe skutočnej viaczložkovosti prísnym dodržiavaním paritného, alebo prinajlepšom proporcionálneho princípu (v pomere k počtu konkrétnej zložky) v celej štruktúre centrálnych orgánov.
Postkomunistické armády rozvinuli výrazný izolacionizmus zložiek navzájom od seba, v centrálnych orgánoch je pre ne charakteristická dominancia jednej zložky (v podmienkach štátov bývalej Varšavskej zmluvy spravidla pozemného vojska) nad ostatnými zložkami. Integrácia neprehľadného množstva podcelkov prebiehala a prebieha na kompromisníckych a segregačných princípoch, pričom byrokracia a protekcionárstvo skórujú víťazstvá.

Prispieva k tomu aj deformované vnútorné členenie najmä vyšších veliteľských celkov a “kalkové” (na základe doslovného prekladu) adoptovanie cudzích štruktúr bez pochopenia ich funkčnej podstaty. Obranný izolacionizmus “ohrozených” prvkov komplikuje (naďalej) efektívnu spoluprácu a súčinnosť. Následné účelové kompromisníctvo môže paralyzovať vytvorenie skutočne efektívnych štruktúr, ako sme boli svedkami v niektorých krajinách.

Psychologický prelom a organizačné opatrenia
Zjavne prakticky jediným očividným prínosom reformy sú nesporné výhody zložkového modelu armády, prispôsobeného na miestne podmienky. Možno očakávať už pôsobiaci veľmi silný odpor proti súvisiacim opatreniam, novému vymedzeniu pôsobnosti a vzájomných vzťahov medzi jednotlivými stupňami. Napríklad potreba presadenia a najmä pochopenia servisného charakteru spoločných prvkov na úrovni generálneho štábu a ministerstva (spravodajstvo, akvizícia, logistika, spojenie a informačná systémy, atď) vo vzťahu k veliteľom zložiek, v porovnaní s “tradičným” vzťahom nadriadenosti, bude predstavovať zásadný prelom vo vedomí a psychológii personálu na všetkých stupňoch, ale aj komplexnú kvalitatívnu zmenu ducha armády. Pritom rozsah komplikácií je iba naznačený. Vzhľadom na absenciu skúseností s pôsobením v nových podmienkach, si situácia vyžiada celý rozsah opatrení:

1. získanie podpory v radoch tých, ktorí ju budú zavádzať formou brainstormingov, diskusií a seminárov;

2. eliminácia veľmi rozšírenej atmosféry urazenectva po získaní pocitu straty dôležitosti istých prvkov a zavedenie atmosféry spoluzodpovednosti, spolupráce a spolupatričnosti;

3. príprava zásadne nových operačných postupov a dokumentácie;

4. získanie politických strán a parlamentu na podporu zákonných opatrení, ktoré by mali prinajmenšom odstrániť prekážky v zavádzaní reformy;

5. rozsiahle preškolovacie programy v školských zariadeniach, ktoré na takýto experiment zatiaľ nemajú ani elementárne personálne, ale najmä systémové predpoklady;

6. vojskové skúšky formou overovacích veliteľsko-štábnych cvičení (pre flexibilné vojnové štruktúry, ktoré sú naznačené v ďalšom texte) a “vojnových hier” na elimináciu skratov po zavedení reformných opatrení.

Môže sa veľmi ľahko stať, že pri vytváraní modelu “funkčnej autonómnosti” sa ocitneme v zajatí pasce umelo implantovaného tradicionalizmu a reformátori sa nedokážu pohnúť z miesta. Ako už bolo uvedené, dôvod na optimizmus môže nastať až vtedy, ak plánovači dôkladne preštudujú moderné teórie organizačných štruktúr, ak zachytia najnovšie trendy vo vývoji a manažmente organizácií, ak docenia novú kvalitu vzťahov zamestnávateľa a zamestnanca.

O dôvod viac na docenenie významu jasnej vízie, ktorá aspoň v slovenských podmienkach zatiaľ úplne chýba. Budovanie reformovanej armády od strechy nedáva mnoho dôvodov na optimizmus.

Miesto, úloha a reality parlamentnej kontroly

Z hľadiska analýzy skutočného stavu si osobitnú pozornosť zasluhuje transparentnosť výdavkov na obranu a úzko súvisiaca akvizičná politika zbraňových systémov. V tomto kontexte sa rozhodujúcim faktorom ukazuje parlamentný vplyv kvalifikovaných poslancov. Aký je skutočný stav? Ako uvidíme, práve v tejto oblasti nadovšetko platí známy filozofický postulát “všetko so všetkým súvisí”. Pravdou je, že parlament má konečné slovo pri rozhodovaní o prostriedkoch vyčlenených na obranu, ale otázkou zostáva, či majú členovia parlamentu naozaj taký vplyv ako sa predpokladá.

Parlament sa skladá z predstaviteľov politických strán a rozhodnutie o vyčleňovaní prostriedkov je skôr záležitosťou zákulisných dohôd vládnucej väčšiny, ako reálnych, realistických, ale najmä racionálne zdôvodnených potrieb obrany. Požiadavky sú formulované najmä ministerstvom obrany a teda v hre sú (aspoň teoreticky) záujmy strany, z ktorej je minister. Špecifických prvkom post-komunistických ozbrojených síl je vytváranie lobistických kruhov okolo ministerských kandidátov, ktoré v podmienkach absencie civilných odborníkov a najmä v podmienkach personálnej stagnácie, takmer úplne ovládnu rozhodovací proces na všetkých stupňoch, vrátane ovplyvňovania parlamentu. Tento faktor môže mať tak pozitívny, ako aj negatívny dosah.

V každom prípade parlament z hľadiska expertnosti ťahá za kratší koniec v porovnaní s predkladateľom, čo ale za istých okolností vytvára priaznivé podmienky na pôsobenie tieňových štruktúr, pokiaľ sa ich vytvoreniu nezabráni zákonnými opatreniami. Ministerstvo obrany má vo všeobecnosti výhodu iniciovania diskusie o rozpočte a disponuje štábom, ktorého kariéra závisí od úspechu pri presadení požiadaviek.

Naproti tomu parlament a najmä garančný výbor pre obranu a bezpečnosť sa skladá z niekoľkých kategórií členov:

(1) Civilov bez praxe v rezorte obrany, ktorým často chýba aj elementárne vzdelanie v predmetnej oblasti, ktorú garantujú. Po získaní určitej povrchnej orientácie v problematike môže časť z nich skĺznuť do sebauspokojenia a rutinérstva a po čase ignoruje akékoľvek odborné poradenstvo.

(2) Vojakov s praxou najmä na taktických stupňoch, ktorí síce disponujú základným taktickým vojensko-odborným vzdelaním, ale práve preto prepadnú sebauspokojeniu a nedovzdelávajú sa v získaní širšieho rozhľadu v komplexnej vojensko-bezpečnostnej problematike. Títo sú potom najnebezpečnejší, lebo medzery vo vzdelaní kompenzujú buď prepadnutím povrchnosti, alebo sa stanú ľahko ovplyvniteľnými zo strany militantných záujmových skupín.

(3) Vojakov s praxou v najvyšších funkciách, ktorých principiálnou slabinou je pocit dostatočných skúseností a často nezachytia moderné trendy vo vojensko-bezpečnostnej politike. Problémom tejto skupiny je fakt, že pre laickú väčšinu parlamentu predstavujú nespochybniteľné autority a v post-komunistických krajinách sú neraz nositeľmi konzervatívnych a militantných prístupov a vo svojom dôsledku brzdou reforiem a pokroku, nehovoriac o tom, že spolu s predchádzajúcou skupinou nezodpovedajú kritériám vyváženej civilnej kontroly armády.

Okrem toho, účinnou poistkou proti hlbšiemu skúmaniu návrhov rezortu vo veci obranných rozpočtov je fakt, že poslanci sú denne zavaľovaní množstvom materiálov, ktoré nie je v ľudských silách ani prečítať, nieto preštudovať. Potom sa nemožno čudovať, že v konečnom variante unikajú závažné informácie koncepčného charakteru a že v podmienkach absencie komplexného systému obranného plánovania v rámci kategórií rozpočtových kapitol parlament vlastne schvaľuje bloky finančných prostriedkov bez konkrétneho obsahu, bez previazanosti na konkrétne programy a často na poslednú chvíľu, ba po termíne.

Pri absencii dotieravej a odborne rozhľadenej novinárskej obce nie je prekvapením, že ani nákup kľúčových zbraňových systémov s dlhodobou politickou závislosťou od krajiny výrobcu, a bez akýchkoľvek offsetových výhod pre štát, akým bol v slovenskom prípade dovoz lietadiel Mig-29 (Pozn.: tento proces bol aktuálny v 90-tych rokoch; v súčasnosti to v rovnakej miere platí pre akvizičný proces lietadiel F-16), neprešiel parlamentným preverovaním a schvaľovaním, typickým pre oveľa menej závažné akvizičné programy vo vyspelých priemyselných štátoch. Tento fakt prakticky unikol pozornosti tlače a za prispenia utajovateľskej kultúry občan zostáva neinformovaný. Tento jav, popísaný veľmi zjednodušene, je veľmi typický pre väčšinu post-komunistických štátov.

Pozn.: Ide o takmer doslovné znenie pôvodnej štúdie zo začiatku roka 2000, s malými poznámkami autora.

Pokračovanie v ďalšej časti

Ing. Peter ŠVEC, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v., v čase vytvorenia štúdie bol autor náčelníkom Správy vzdušného prieskumu a elektronického boja na veliteľstve Vzdušných síl, pred absolvovaním Kráľovskej akadémie obranných štúdií bol náčelníkom Oddelenia letovodskej služby a riadenia letovej prevádzky 3. zboru LaPVO.

Článok: V Štátnej dume odhalili cieľ vojenského cvičenia USA na odrazenie “ruského jadrového útoku”

Zdieľajte článok