VOJENSKÁ REFORMA – ZÁMERY A REALITY deviata časť

V tomto pokračovaní si zadefinujeme organizačné štruktúry vzdušných síl. Na lepšie pochopenie princípov modernej armády sa vráťme do obrazného vyjadrenia federalizmu v modelovej západnej armáde kontinentálneho štátu, teda v organizácii, v ktorej centrálny orgán, resp. generálny štáb predstavuje malé federálne centrum a dve hlavné zložky (PS a VS) predstavujú federálne republiky. Jednotlivec – občan – vstupuje do vojenskej akadémie resp. odbornej školy, kde sa stáva členom jednej z dvoch republík – zložiek, podľa zvolenej odbornosti. Nie je vylúčené, aby sa v niektorých odbornostiach rozhodol pre “štátnu príslušnosť” až po dosiahnutí “dospelosti”, čiže po absolvovaní školy.

Vo vzdušných silách sa (teraz už profesionálny vojak) stáva členom “rodiny”, čiže základnej bunky leteckej komunity, ktorou je letka, resp. adekvátna zložka. Táto býva dosť rozvetvená a máva od 20 do 400 členov. Táto „rodina“ môže žiť samostatne, alebo patrí do “obce”, reprezentovanej leteckou základňou alebo brigádou, ktorej dislokácia nemusí byť totožná. Veliteľ predstavuje “hlavu rodiny”, alebo “starostu” a veliteľstvo predstavuje akúsi “radu starších”, resp. “mestskú radu”. Mestá sú súčasťou republík a veliteľstvo zložky je akousi “republikovou vládou”.

V priebehu svojej vojenskej kariéry je vojak na základe svojich požiadaviek, alebo požiadaviek štátu (zložky) vysielaný na rôzne miesta v súlade s kvalitatívnym rastom a schopnosťami, medzi iným sa môže stať “hlavou rodiny”, alebo “starostom”, ale podľa požiadaviek môže byť vysielaný ako vyslanec do zložiek druhej republiky imaginárnej federácie (pre letcov PS) alebo do “federálnych orgánov”, pričom stále zostáva “občanom” svojho štátu v správe svojej “vlády”. Funkcie vo federálnych orgánoch sú spravodlivo rozdeľované tak, aby ani jedna “republika” nezískala pocit krivdy, spravidla mierne disproporcionálne v prospech menšieho partnera. Občan môže za presne stanovených podmienok požiadať o “občianstvo” v partnerskej “republike”, alebo táto si ho môže prepožičať na funkcie, v ktorých nemá dostatok vlastných expertov.

Dôležité je, aby štát ako celok v prípade krízy držal spolu a aby bol schopný sformovať účelové zoskupenia v súlade s požiadavkami ohrozenia. Prvým predpokladom pre rozpad v krízovej situácii by bola ignorácia realít a ovládnutie federácie jednou republikou, ako ukázali aj konkrétne skúsenosti viacerých krajín. Ale dnes už najmä diktátorský a vydieračský prístup EÚ. Popísaná predstava, ktorá v menšej alebo väčšej miere zodpovedá realite mnohých krajín je iba fatamorgánou pre väčšinu postkomunistických krajín, ktoré sa stali otrokmi hypercentralizácie. Z psychologického hľadiska je dôležité aby si vojak zachovával identitu, pôvod. Túto identitu poskytuje celokariérna príslušnosť k zložke a nie k inštitúcii, ktorá slúži na plnenie konkrétnej funkcie (MO, GŠ).

Z hľadiska návrhu organizačných štruktúr vzdušných síl treba brať do úvahy viacero faktorov. V prvom rade je to zásadný rozdiel v prístupe k riešeniu mierových a vojnových úloh vzdušnými silami. Čas výstrahy pred vznikom krízovej situácie sa v porovnaní s minulosťou výrazne predĺžil. Je to spôsobené najmä obklopenosťou tromi krajinami NATO (86% hraníc) a jednou vyspelou neutrálnou demokraciou. Na druhej strane, existujúce ani mobilizovateľné zdroje vzdušnými silami nedávajú predpoklady na zväčšenie bojového potenciálu v čase krízy, čo predstavuje dosť zásadný rozdiel oproti pozemným silám. Inými slovami – slovenské vzdušné sily budú pravdepodobne bojovať s tým potenciálom, ktorý je k dispozícii v mierovom čase.

Mobilizovateľnými prvkami sa takto stávajú len pomocné jednotky typu zabezpečenia ochrany a obrany letiska a logistické prvky pre zabezpečenie logistických funkcií. Otázkou potom zostáva, či je vhodné zaťažovať v mierovom čase veliteľov prvolíniových jednotiek funkciami spojenými s mobilizáciou a výcvikom vojakov základnej služby (rok 2000), prípadne starostlivosťou o neuschopniteľnú techniku. Pripravované skrátenie VZS nedáva predpoklady na výcvik špecialistov a optimálnou sa ukazuje pokiaľ možno úplná profesionalizácia taktických formácií vzdušných síl.

Druhý dôležitý faktor predstavuje skutočnosť, že dve hlavné zložky si v krízovej situácii vyžadujú zásadne rozdielne, asymetrické prístupy k organizácii velenia. Slovensko disponuje najnižším materiálnym vojenským potenciálom v regióne. Historicky je dostatočne dokázané, že materiálne slabší protivník môže zabrániť porážke v konflikte iba použitím vhodného spôsobu vedenia vojnových operácií a komplexný manévrový prístup k vedeniu operácií sa ukázal jediným použiteľným spôsobom za takýchto okolností (v Armádnom magazíne vyšiel celý seriál).

Uplatnenie spomenutého prístupu predpokladá v pozemných silách decentralizáciu velenia na všetkých stupňoch. Naproti tomu charakter vzdušných síl už svojim limitovaným počtom prostriedkov vyžaduje prísnu centralizáciu velenia, ale samotným charakterom pôsobenia ide o úplnú decentralizáciu pôsobenia. Pilot, ako koncový prvok rozhodovacieho reťazca, pri plnení bojovej úlohy sa tak dostáva do rovnakej pozície, ako veliteľ samostatnej pozemnej jednotky v izolovanom postavení, bez ohľadu na to, či plní úlohu nad vlastným alebo protivníkovým územím.

Z toho dôvodu, plánovanie vzdušných operácií musí prebiehať z jediného najvyššieho možného stupňa, ktorým je veliteľstvo vzdušných síl, zatiaľ čo plánovanie použitia pozemných síl často musí byť decentralizované. Na dosiahnutie maximálnej súčinnosti a atmosféry spolupatričnosti si to vyžaduje zásadnú zmenu existujúcej segregačnej atmosféry, spomenutej na inom mieste a vytvorenie zdravých integračných a partnerských podmienok spolupráce.

Predpokladom je nielen spoločný taktický a štábny výcvik, ale aj organizačno-systémové opatrenia v smere odstránenia vnútorného členenia vzdušných síl podľa charakteru zdrojov na leteckú časť a časť tzv. pozemnej PVO, čiže vytvorenie integračnej štruktúry podľa funkčných celkov. Samotný pojem “PVO” presadený aj do nových štruktúr je zavádzajúci, pretože protivzdušná obrana predstavuje systém a funkciu, zložený z niekoľkých podsystémov, preto jej zužovanie na druh vojska nevystihuje podstatu.

Vnútorná štruktúra veliteľstva vzdušných zbraní

Ako už bolo na inom mieste vyjadrené, v mierovom čase rozoznávame v zásade tri funkčné celky vzdušných síl:

Operačno-plánovací prvok, zodpovedný za programovanie a plánovanie vzdušných operácií a za integrovaný informačný tok vo vzťahu k vzdušnej situácii, spojený s analýzou informácií. V čase krízy môže takýto prvok rozdeliť svoju pôsobnosť do troch základných prvkov: A2 je v štruktúrach NATO zodpovedný za spravodajské informácie a analýzy, inými slovami dodávajúci vojenské informácie, potrebné na vedenie operácií vzdušných síl, vrátane analýzy ohrozenia a cieľov úderov. Pre defenzívne úlohy, čiže pôsobenie proti vzdušným cieľom je produktom vzdušného prieskumu hlavne súborná radarová informácia. Pre preventívno-ofenzívne úlohy je ňou výsledok prieskumu všetkých druhov, moderne volanými SIGINT, COMINT, ELINT a ďalšie typy, podľa pôvodných názvosloví rádiový a rádio-technický prieskum. Ale tento môže byť doplnený o fotografický z prieskumných lietadiel, aj vizuálny z prvolíniových pozemných síl. A3 je v štruktúrach NATO prvok zodpovedný za samotné riadenie a plánovanie aktuálnych (prebiehajúcich) operácií na základe direktívy a rozhodnutia veliteľa vzdušných síl, alebo nadriadeného veliteľa súčinnostných operácií.
Personálno-organizačný prvok, zodpovedný za výcvik a zabezpečenie ľudského potenciálu pre vedenie operácií, resp. bojovej činnosti v krízovej situácii. Vzhľadom na charakter určenia ide o zásadne nový prvok integrujúci v sebe rôzne existujúce zložky, vrátane časti mobilizačno-organizačnej zložky, duchovnej služby, služby ochrany utajovaných skutočností atď. V čase krízy ide o základ prvku s označením v NATO ako A1. Rozdelenie zodpovednosti za mierové a vojnové doplňovanie medzi dva prvky (personálny resp. operačný) v nových štruktúrach predstavuje jeden z množstva očividných dôkazov o nepochopení podstaty západných organizačných štruktúr tvorcami reformovaných štruktúr.
Logistický prvok, zodpovedný za všestranné materiálne a technické zabezpečenie operácií. V porovnaní so súčasnými štruktúrami ide o zásadne nový prvok, zahŕňajúci v sebe všetky služby, spojené so zabezpečením bojovej a zabezpečovacej techniky, vrátane spojovacej a výpočtovej, za zásobovanie materiálom a muníciou, vrátane špeciálnej munície a za zabezpečenie služieb stavebno-ubytovacieho charakteru v inovovanom chápaní, čiže zahŕňajúce aj tzv. letiskové zabezpečenie a rádiotechnické zabezpečenie letísk. V čase krízy by sa tento prvok rozdelil na dve časti: A4, predstavujúcu časť materiálno-technického zabezpečenia a A6, zodpovedajúcu za zabezpečenie spojenia a informačných systémov pre bojovú činnosť vzdušných síl.

Takýto model funkčnej integrácie prvkov s podobným charakterom činnosti by predstavoval nielen príspevok do interoperability s potenciálnymi spojencami, ale zároveň by výrazne racionalizoval a decentralizoval rozhodovací proces a v nemenej významnej miere by napomohol vytváraniu jednoty vzdušných síl a odstránenie segregačných trendov, ktoré majú svoje silné korene v tradičných štruktúrach.

Popri tom by sa stal východiskom pre tvorbu veľmi flexibilných krízových štruktúr podľa charakteru situácie a miery zapojenia vzdušných síl do operácií. Odstránenie hypercentralizačných tendencií a zavedenie flexibilných štruktúr nie sú módnym hitom a už vôbec nie sú tieto požiadavky samoúčelové, ale sú otázkou života a smrti v čase krízy. Vyplýva tak zo zmeneného charakteru organizácií ako aj z požiadavky na rýchlosť rozhodovania.

Realita bola (rok 2000 po pseudoreforme) znovu dosť zásadne rozdielna a inflácia hodnosti sa v nových štruktúrach ešte posilnila, okrem iného vytvorením takých plukovníckych prvkov, ktoré majú v moderných armádach podstatne nižšiu hodnostnú úroveň. Personálne obsadenie rozhodujúcich funkcií spolu s nedovzdelanosťou tiež nevytváralo predpoklady na hladké fungovanie veliteľstva vzdušných síl.

Organizačné odporúčania operačnej zostavy vzdušných síl

Plánovanie rozvoja vzdušných síl patrí medzi slabiny rezortu obrany. Akvizičné a modernizačné programy nie sú podložené dôslednými analýzami potrieb a možností, výsledkom čoho je stanovovanie nepremyslených priorít a veľmi nepriaznivý celkový stav vzdušných síl. Limitujúcimi faktormi sú kvóty bojových leteckých prostriedkov podľa poslednej úpravy, na základe ktorej Slovensko môže disponovať 100 kusmi bojových lietadiel a 40 kusmi bojových vrtuľníkov.

Treba povedať, že počet bojových lietadiel ešte aj pri zníženej kvóte prevyšuje priemerný koeficient bojových lietadiel v rámci Európy, ktorý predstavuje (v roku 2000, ale odvtedy išiel prudko dolu asi na pätinu uvedenej úrovne) okolo 14 – 15 bojových lietadiel na milión obyvateľov, čo zodpovedá asi 75 kusom bojovej leteckej techniky. Najmenej optimálne zloženie v zásade jednoúčelových lietadiel slovenské vzdušné sily zdedili v rámci delimitácie a v prípade akvizície by požiadavkám lepšie zodpovedali viacúčelové lietadlá.

Malá krajina nemôže disponovať vzdušnými prostriedkami v celom spektre operačných schopností, preto je nevyhnutná prioritizácia. Z revolučných zmien vo vojenstve vyplývajú niektoré trendy, ktoré je nevyhnutné včas zachytiť, aby akvizičný a modernizačný proces nepodporoval operačné spôsobilosti, ktoré sa prežili.

Jednou z najdôležitejších tendencií je súčinnostný charakter operácií už od najnižších taktických jednotiek, z čoho vyplýva požiadavka na schopnosť formovania zmiešaných účelových taktických zoskupení práporného a brigádneho typu pre rôzne nevyspytateľné situácie. Pred vynesením zásadných rozhodnutí je nevyhnutné uvedené trendy preštudovať a zanalyzovať. Koncepcia reformy napriek mnohým progresívnym záverom pozabúda na tieto faktory a Slovensko buduje aj z hľadiska vzdušných síl prežitý typ armády (rok 2000).

Plánované koncepcie ani v alternatívach neuvažujú o výhodách a slabinách podobných riešení a v zásade sa pripravuje model, vychádzajúci z prežitých modelov organizačných štruktúr a nezohľadňujúci teoretické poznatky moderného poňatia vojenského umenia. Situácia si vyžaduje prinajmenšom spracovanie alternatívnych modelových riešení podľa operačných možností, požadovaných spôsobilostí, podľa celkových počtov síl, dostupných zdrojov, podľa profesionálneho resp. zmiešaného modelu a prípadne podľa ďalších kritérií.

Takýto alternatívny prístup, na základe ktorého by sa politici mohli rozhodnúť o optimálnom riešení chýba a limitujúcim faktorom sa stali kvantitatívne ukazovatele, konkrétne stropné počty jednotlivých druhov vojsk, odvodené od spochybniteľných podkladov, bez previazanosti na kvalitatívne kritériá a kontroly realizovateľnosti. Žiaľ, toto konštatovanie platí do veľkej miery aj dnes, po 20 rokoch. V nasledujúcich častiach je vyjadrená filozofia prístupov pri hľadaní obsahu troch základných prvkov operačného veliteľstva. Napriek pôvodnému spracovaniu pre vzdušné sily navrhované princípy majú celoarmádny charakter.

Pozn.: Ide o takmer doslovné znenie pôvodnej štúdie zo začiatku roka 2000, s malými poznámkami a vsuvkami autora.

Pokračovanie v ďalšej časti

Ing. Peter ŠVEC, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v., v čase vytvorenia štúdie bol autor náčelníkom Správy vzdušného prieskumu a elektronického boja na veliteľstve Vzdušných síl, pred absolvovaním Kráľovskej akadémie obranných štúdií bol náčelníkom Oddelenia letovodskej služby a riadenia letovej prevádzky 3. zboru LaPVO.