Nasadzuje Turecko špeciálne sily na hranice Arménska?
Turecko, 30.október 2020 (AM) – V pondelok 26. októbra, ruské vzdušné sily so sídlom v Sýrii podľa niekoľkých súbežných zdrojov ťažko zasiahli výcvikové základne a povstalecké sily podporované Ankarou na severe Sýrie, pričom zabili niekoľko desiatok povstalcov a asi ďalších sto zranili. Tieto útoky, podľa zdrojov blízkych tureckej moci, nahnevali prezidenta Erdogana, ktorý by nariadil vyslanie špeciálnych síl a vojsk na hranicu s Arménskom, aby uskutočnil vojenské akcie priamo v krajine ako odvetu.
Ruské útoky proti silám blízkym Ankare nepochybne znamenajú posun v napätí medzi Tureckom a Ruskom, ktoré sa doteraz snažilo v Sýrii ignorovať Tureckom vytvárané napätie, ktoré rozdeľuje obe krajiny. Turecké besnenie a snaha o vytváranie dusna sa ukazuje aj v iných konfliktoch, ako napr. v Líbyi, s Grécku, ale aj v Náhornom Karabachu. Až doposiaľ boli ruské vzdušné sily opatrné, aby minimalizovali útoky na džihádistické sily, ktoré Ankara podporovala a cvičila, a to od prímeria medzi Ankarou a Damaskom v marci tohto roku. Z vonku by sa dalo povedať, že Turci tieto útoky na Tureckú liaheň teroristov v Sýrii nečakali a preto mohli byť takto zničujúce.
Je preto pravdepodobné, že tieto ruské útoky, ktoré neboli namierené na tureckých vojakov a ani na ich štátnych príslušníkov, ale na sýrskych islamistických povstalcov podporovaných Ankarou, boli formou záverečného varovania z Moskvy do Turecka, aby sa ukončilo rastúce zapojenie tureckých armád do konfliktu v Náhornom Karabachu, ale tiež ukončil tlak Ankary na Baku zameraný na udržanie ofenzívy a ignorovanie snáh minskej skupiny, ktorá združuje Rusko, USA a Francúzska, pokúsiť sa ukončiť tento konflikt a nájsť riešenie dohodou.
Tento spôsob je brutálny, ale veľmi zrozumiteľný, ako niekomu niečo povedať a nevyžaduje si to ani tlmočníka. Erdogan však nesmie zabudnúť, že Azerbajdžan (napriek konfliktu s Arménskom) je a musí zostať v zóne vplyvu Ruska a nikto sa v Moskve nechce prizerať na to, ako sa krajina dostáva pod Turecký vplyv.
Presun Tureckých špeciálnych jednotiek ku hraniciam Arménska je s najväčšou pravdepodobnosťou odpoveď Turecka na ruské upozornenie. Preto je možné, že Turecké špeciálne sily urobia niečo obdobné v Arménsku, aby vyrovnali skóre. Ergodan už raz neváhal zostreliť ruský SU-24M v 2015. Píli si však konár na ktorom sedí. Po nových vyhláseniach, kde vyzýval svojich občanov na embargo na Francúzske výrobky (aby ich nekupovali), alebo kde odkazuje Macron-ovi, aby sa dal vyšetriť u psychiatra a podobne sa mu znižuje aj podpora zo strany nielen NATO aj aj Európskej únie. Ak Erdogan pôjde rovnakým tempom aj proti Rusom, tu s najväčšou pravdepodobnosťou narazí na súpera, ktorý nebude vydávať trápne a priblblé vyhlásenia ako napríklad Stoltenberg, alebo Pompeo prípadne Merkel a iné namaľované tváre politického spektra. Len istá skupina Američanov a všetci mopslíci čo im prisluhujú by sa potešili preniesť vojnu ešte bližšie k Rusku. V oblasti Karabachu má však čo povedať aj Irán, ktorý na rozdiel od nevyspytateľných Erdoganových činov je spoľahlivý a verný spojenec, tento krát Ruska. Teherán už vydal vyhlásenie, v ktorom ostro kritizoval situáciu a vyhlásil, že akýkoľvek útok na svoje územie bude mať zničujúce následky na agresora.
Vieme, že v oblasti sa veselo pohybujú Turecké F-16, prípadne iné zariadenia aj izraelskej výroby. Turci si však nemôžu dovoliť bojovať na toľkých frontoch ako to predvádzajú v Sýrii, Líbii a pod. Snáď len vyrobiť bordel a naťahovať gumku pokiaľ sa dá. Možno to robia na príkaz Washingtonu, aby vytvárali dusno a celá tá aférka s S-400 je len zásterka pred skutočným plánom ako sa dostať pod kožu Rusom, ktorí to možno prehliadli? Je však možné, že to Rusi dobre vedia a hrajú túto hru, lebo vedia, že pre Američanov žiadny spojenec si nemôže byť istý s ich skutočnou podporou proti súperovi, kde by nestáli proti armáde z doby kamennej, ale modernej, dobre vycvičenej armáde akou je práve tá ruská, ktorú by nepochybne podporil Irán a Čína.
Taktická dohoda medzi prezidentom Vladimirom Putinom a prezidentom R. T. Erdoganom sa pravdepodobne ukončila
Či už Turecko skutočne vyslalo špeciálne sily na turecko-arménske hranice s cieľom vykonať operácie na arménskom území, alebo nie, táto „informácia“ ukazuje, aké vysoké napätie je dnes okolo konfliktu na Karabachu s čoraz výraznejším rizikom zapojenia Moskvy do tohto konfliktu. Ak by to tak bolo napriek zjavnému úsiliu Európanov, Američanov a najmä Moskvy zabrániť tomu, riziká eskalácie by boli na Blízkom východe a v Európe veľmi vysoké.
Jedine Erdogan by mohol z toho trochu vyťažiť v očiach svojho národa a aj v istej časti sveta, tak ako tomu bolo po pokuse o prevrat v 2016. Niektoré zdroje hovoria, že v tejto partii sa pravdepodobne Putinovi nepodarilo dobre zahrať s Tureckou kartou, ako oslabiť NATO. Iné sú zase spokojné s tým, aký tlak je vytvorený vo vnútri samotného NATO. Putin má rozhodne v rukách odistený granát so značkou Turecko a zdá sa, že ani poistka S-400 ho nedokáže účinne zaistiť. Erdoganovi hrá do kariet aj fakt, že sa stane čoskoro energeticky menej závislý vzhľadom nato, že našli veľké zásoby fosílnych palív v okolitých moriach. Ruský vplyv preto mohol v tomto smere utrpieť. Situácia sa čoskoro vyvinie ďalej a možno bude prekvapivá rovnako, ako aj super rýchla dohoda Erdogana s Putinom po zostrelení Ruskej stíhačky SU-24M v 2015.
Hlbšiu úvahu o tureckej pozícii vysvetlil vo svojom pravidelnom komentári ruský analytik Valerij Pjakin:
“U nás neustále ospevujú Erdogana, aký je to frajer a tak ďalej …Koľkokrát už som o tom hovoril? Že existujú dva typy manažérov.
Pre jedného z nich je dôležitý výsledok, je pripravený pretrpieť mnohé, len aby dosiahol svoj výsledok. Medzi takých manažérov patrí Putin. To sú tí manažéri ostreľovači, ktorí aby mohli raz presne vystreliť a razom tak vyriešiť problém, bez ohľadu na podmienky, sneh, dážď, teplo, zima … Proste v ťažkých podmienkach musí zachovať pokoj, svoju bojaschopnosť, aby potom v potrebnom okamihu dokázali vystreliť.
A ten druhý typ manažéra, to sú tí, pre ktorých je dôležitejší vonkajší efekt, hlavne aby to dobre vyzeralo. To sú herci, tí sa dobre cítia na scéne. Klasickým príkladom je Zelenskij, ale patrí medzi nich aj Erdogan. Ľudia, ktorí sa vôbec nevyznajú v riadení, samozrejme tento vonkajší efekt, tieto efektné gestá hodnotia veľmi vysoko:
“Ten má na viac, zatiaľ čo náš taký nijaký Putin …”
Až na to, že ten taký nijaký Putin dokáže obnovovať štát, meniť Rusko v subjekt globálneho riadenia, zatiaľ čo Erdogan sa topí v problémoch.
Ešte nedávno mali Spojené štáty, svetovo uznávaný líder, svetový policajt, doktrínu, podľa ktorej mohli viesť dve veľké vojny a zároveň podporovať dva a viac konfliktov, zúčastniť sa dvoch a viacerých konfliktov. Zrazu, celkom nedávno vyšlo najavo, že USA vo svojej novej doktríne môžu viesť iba jednu vojnu a zúčastniť sa maximálne jedného konfliktu. Ale veď to sú USA, tak prečo nemôžu? Pretože zdrojová stabilita systému, ich supersystému, štátu im to neumožňuje. Ako to? To oni predsa tlačia doláre, za ktoré …
Čo sú to peniaze?
– Peniaze sú maximálne zovšeobecnenie informácií o výmene tovaru –
Takže tam, kde fungujú doláre, táto výmena tovaru, ten zdrojový potenciál posilňuje zdrojovú stabilitu výslovne USA. Inak to ani nejde.
A zrazu si tento štát, ktorý dominuje nad celým svetom, ktorému dolár zaisťuje jeho moc, trúfne len na jednu vojnu a jeden ozbrojený konflikt.
A čo Turecko?
Poďme sa pozrieť. Turecko plne zabŕdlo a uviazlo v sýrskom konflikte. V Sýrii sa angažuje s plnou silou, áno, vraj to sú rôzni tí Turkméni a tak ďalej, ale my predsa vieme, že sú to turecké špeciálne jednotky operujúce v Sýrii, že sú to tureckí dôstojníci a vojaci. Vieme, že Turecko dodáva zbrane a tie stoja celkom veľa peňazí. Aby ste mohli vyrábať zbrane, potrebujete silnú ekonomiku a jesť delá miesto masla nemôžete.
Áno, ako ťahúň ekonomiky sústreďujúci vysoké technológie v nejakej oblasti, aby to poháňalo celú ekonomiku, je vojensko priemyselný komplex skvelý, ale ak začne spotrebovávať zdroje kvôli účasti v nejakej vojne …
Sú potrebné uniformy, zásoby potravín, cvičenie, dodávka zbraní a munície a to všetko sú zdroje, spotrebúvané zdroje zaťažujúce ekonomiku štátu.
Bridlicová ropa
V Sýrii sa Erdoganovi darilo, vpadli tam a hneď ako sa tam Erdogan dostal, akonáhle ISIL prišiel do Sýrie, tak čo nasledovalo?
Prudký vzostup ťažby bridlicovej ropy, úplný boom.
Akonáhle do toho vstúpila ruská armáda, ruské letecké a kozmické sily, a akonáhle boli všetky tie nekonečné kolóny cisterien s ropou a ropovody do Turecka prerušené, tak Američanom okamžite došla bridlicová ropa, hneď sa objavili nejaké problémy, bol jej nedostatok, nech sa snažili , ako chceli a zakladali nové vrty. To znamená, že na začiatku tej avantúry v Sýrii mal Erdogan aspoň nejaký zisk. Takže to bežalo, Turecko sa toho zúčastnilo.
Druhá vec. Úplne nedávno, a o tom sme tiež už hovorili, sa Turecko začalo angažovať aj v líbyjskom konflikte. Tam tiež poslali dosť zbraní, vojakov, dôstojníkov … Mali tam veľké straty a stálo ich to aj ďalšie zdroje. Napríklad pre prevoz niektorých zbraní museli použiť lode, nielen lietadlá. Aj keď aj lietadlá predsa niečo stoja a zaťažujú ekonomiku. Takže tam idú ďalšie zbrane, presúvajú sa do Líbye, a kedy sa tam vlastne do toho zapojili? Vari oni boli tou lokomotívou, tým hlavným hráčom, ktorý zvrhával Kaddáfího? Neboli.
Zapojili sa do toho až vtedy, keď bolo potrebné na niekoho hodiť náklady. Až vtedy sa Turecko začalo angažovať v Líbyi. Nič iné než problémy mu to neprinieslo, pod vedením toho geniálneho Erdogana. V rovnakom čase sa Turecko navyše rozhádal s Gréckom.
Takže s ohľadom na tieto konflikty, s ohľadom na sýrsku vojnu, líbyjský konflikt, do ktorého vstúpili naplno, do vojnového konfliktu! To zdôrazňujem. Ten sýrsky konflikt je vojnový, ten líbyjský tiež.
No a na pozadí toho všetkého navyše vzniklo napätie v ich diplomatických vzťahoch. Len si spomeňme na tých migrantov, ktorí prúdili cez Turecko do Európy. Pripomeňme si tie posledné škandály medzi Tureckom a Francúzskom. To znamená, že Turecko vstúpilo do konfliktu s riadiacimi štruktúrami Európy. A tieto riadiace štruktúry s cieľom vlastného prežitia …
Nejde len o vytvorenie nejakého vonkajšieho obrázku, že sa ako hádajú:
“Veď by to nebolo prvýkrát, poznáme sa predsa dlho, síce sa dohadujeme, ale vždy to nejako vyriešime. Navonok sa ako pohádame, ale o zdroje sa ti postaráme. “Nie, tak to nie je.
Turecko sa dostáva do reálnych problémov vo všetkých smeroch svojej súčinnosti so západnými štátmi, so všetkými. A čo to znamená? Podkopanie zdrojovej stability a ďalšiu doplnkovú záťaž na ekonomiku. Ale to Erdoganovi nestačí a tak začína zasahovať do ďalšieho konfliktu. S plnou silou sa chce angažovať v konflikte, ktorý bol vyprovokovaný medzi Arménskom a Azerbajdžanom.
A ja opakujem, že pre Arménsko je táto vojna s účasťou Turecka bojom o prežitie. To celkom jednoznačne, bez akýchkoľvek iných variant.
A pre Turecko s jeho minulosťou genocídy Arménov v roku 1915 je to absolútna katastrofa, ekonomická i vojenská. Takže Erdogan sa snaží o plnohodnotný vojenský konflikt, ďalší!
To už máme tri vojenské konflikty! Čo to znamená pre tureckú ekonomiku s jej vyčerpanými rezervami zlata a valút? Ich mena sa prepadá
A čo znamená ten jej prepad do bezodnej diery? To znamená, že zatiaľ čo predtým ste za tureckú líru mohli niekde na Západe získať určité množstvo tovaru, tak teraz je ho oveľa menej.
A Turecko sa topí ešte v jednom konflikte. Ide o konflikt vnútri samotného Turecka s Kurdmi. Tento vnútorný konflikt s Kurdmi má pevnú väzbu na konflikt v Sýrii a Iraku, kde sú všade kurdské diaspóry. A nech už sa pokúšajú manévrovať, ako chcú, obzvlášť s irackými Kurdmi, tak ten problém nepriateľstva medzi Kurdmi a oficiálnym Tureckom, teda Erdoganom to úplne vyžehliť nedokáže. A to všetko je ešte umocnené.
Čo ešte vykonala hlava Turkov, Erdogan? Postaral sa o totálnu kádrovú čistku v armáde. To znamená, že znížil jej potenciál v riešení mnohých úloh. Takže Turecko stojí prakticky na hrane svojho pádu. Erdogan hrá vabank, potrebuje vyhrávať. Ak niekde prehrá, tak príde o všetko.” – dodal Pjakin
