Ako sa Hitler stal Hitlerom?
USA, Rusko, 10. november 2020 (AM) – Dňa 1. 4. 1924 sa 34-ročný zvláštny umelec, bývalý vojak z Rakúska Adolf Hitler dostal do väznice bavorského Landsbergu na odpykanie si päťročného trestu za neúspešný prevrat, pri ktorom zahynulo 18 ľudí, vrátane štyroch policajtov.
Hitler sa vo väzení ocitol aj ako málo sebavedomý šéf málopočetného, vplyv strácajúceho a diletantského antisemitského politického hnutia – národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany. Po deviatich mesiacoch vychádza z väzby ako človek s vyšším sebavedomím a tak postupne začal nadobúdať známosť a moc.
Najdôležitejšie však je, že z väzenia vyšiel ako autor knihy „Mein Kampf“, v ktorej je podľa jeho životopisca Volkera Ullricha „do jedného tvaru spojený jeho životopis i jeho politický program“.
Takto sa Mein Kampf (vydaný v období júl – december 1925) stal prvým krokom pri vytvorení kultu osobnosti okolo jeho autora a hlavnej témy. Hitler bol lídrom nacistickej strany a landberská väznica bola laboratóriom jeho osoby i nacizmu.
Kníh o Hitlerovi je napísaných nadostač. Lenže nový životopis od Ullricha „Hitler: Nástup. 1889-1939“ (Hitler: Ascent, 1889-1939), len nedávno preložený z nemčiny do angličtiny sa od ostatných líši starostlivým vedeckým prístupom autora i jeho odmietnutím mytologickej tvorby. „Globálny zábavný priemysel si už dávno vzal na paškál Hitlera a zmenil ho na hrdinu senzačných materiálov a symbolov hrôzy masovej kultúry“, píše Ullrich.
O nič menšie znepokojenie vyvoláva aj to, že autori skúmajúci osobnosť Hitlera, spravidla zapadnú do jednej z dvoch krajností – do štrukturalizmu (cieľom je výskum štruktúry objektov s dôrazom na prioritu celku voči častiam – pozn. Bojovník) a intencionalizmu (činy vraj treba posudzovať nie podľa ich dôsledkov, ale podľa zámeru konajúceho – pozn. Bojovník). Čiže zadávajú si otázky: Bol Hitler, ako líder, kreatúrou omnoho väčších politických a kultúrnych síl? Alebo Hitler stvoril sám seba? Ullrich uvádza, že si predsavzal „spojiť toto všetko dovedna a syntetizovať“.
Tento vyvážený a harmonický prístup sa stáva očividným v momente keď skúma pobyt v Landsbergu. „Väzenie len upevnilo vieru Hitlera v samého seba a vo svoju historickú misiu“.
Veľkým prínosom pre začínajúceho diktátora bolo to, že ho posadili spolu s jeho spoluatentátnikmi – predovšetkým s Rudolfom Hessom. Títo vraj „robili všetko možné, aby mu zvýšili sebadôveru“. Rakúšan a spoluväzni sa denne stretali počas obeda. „Väzni, ktorí boli stúpencami Hitlera ho vždy čakali po stojačky a mlčky za svojimi stoličkami, kým nebolo počuť krik „Pozor!“. Po tom vstúpil Hitler v sprievode najbližšieho okolia – prechádzal cez rady svojich verných stúpencov a posadil sa do čela stola“. Hitler vystúpil s krátkym prejavom, po čom „Sieg Heil!“ (Stará nemecká fráza, znamenajúca Sláva víťazstvu – pozn. Bojovník) zvolali jeho stúpenci.
„Hitler vo väzení využíval rôzne privilégiá, – píše Ullrich. – Jeho cela bola veľká, priestranná a útulná s výhľadom na krajinu“. Ďalej autor píše o jedle, ktoré mu časom obohacovali rôzne delikatesy.
Hitler si teda vo väzbe oddychoval a cvičil svoje vodcovské i orátorské kvality. Správal sa vraj príkladne. Ba v porovnaní s postavou vzbúrenca, za čo ho posadili, bol vraj ako anjel. „Hitler sa všemožne vyhýbal akýmkoľvek konfliktom s vedením väznice“. Čo bolo aj logické, nakoľko si potreboval udržať svoje privilégiá.
Ullrich uvádza, že to, ako Hitler vystupoval v podobe poslušného a nekonfliktného človeka bolo jednou z jeho rozhodujúcich zmien v osobnej filozofii. Ak na začiatku začínajúci fuhrer chcel zvrhnúť štát, teraz sa už usiloval získať nad ním kontrolu… prostredníctvom mechanizmov samotného štátu.
„Ako Hitler spomínal vo februári 1942, práve počas väzby v landsberskej väznici sa presvedčil, že násilím nič nedosiahne, pretože štát je príliš pevný svojím zavedeným systémom a má k dispozícii všetky prostriedky na vlastnú obranu“, píše Ullrich.
Hitler v súlade s týmto presvedčením aj žil. Vyjdúc predčasne z väzby v decembri 1924 hneď aj zreorganizoval svoju národnosocialistickú stranu, zabezpečil si popularitu svojej knihe a taktiež si vychoval masové publikum, ktoré v podmienkach hospodárskej krízy a globálneho politického napätia začalo čoraz blahosklonnejšie prijímať jeho antisemitskú rétoriku.
V roku 1932 kandidoval na post prezidenta a prehral. Lenže jeho fašisti získali najväčší počet poslaneckých miest v parlamente. Ríšsky prezident Paul von Hindenburg ho len veľmi neochotne vymenoval za kancelára. O rok neskôr fašistickí zákonodarcovia prijali zákon, ktorý pripravil pôdu, aby Hitler konečne dosiahol diktátorskú moc.
V. Mikunda podľa inosmi.ru a The National Interest
