Čínske vojenské stratégie: Vývoj koncepcie útoku do hĺbky

Čína, 12. november 2020 (AM) – Čínske koncepcie útoku do hĺbky. Zatiaľ čo vývoj čínskej koncepcie A2 / AD (Anti Area / Access Denial) priťahoval pozornosť analytikov za posledných pätnásť rokov, iný koncepčný vývoj sa dial takmer bez povšimnutia. Dotýka sa návrhov hĺbkových útokov a schopnosti Číňanov viesť útočné operácie na veľké vzdialenosti, či už vo vzdušných silách, alebo v Strategických raketových silách.

Z historického hľadiska sa Čína zdráhala vyvinúť takéto koncepcie. Na jednej strane sa misie vzdušných síl zameriavali na vzdušnú prevahu a prieskum, s menším dôrazom na pozemný útok. Je to relatívne nedávno, čo sa ďalej rozvíjali jej schopnosti blízkej leteckej podpory, ako aj schopnosti zákazu, najmä v noci, ktoré ešte v 80. rokoch neboli schopné. Na druhej strane priorita, pokiaľ ide o balistické schopnosti, odkazovala predovšetkým na jadrové zastrašovanie a relatívne málo na hlboké útoky na bojiskách.

Zlom 90. rokov
Situácia sa zmenila od 90. rokov a s tým aj nevyhnutnosť víťaziť v miestnych vojnách za podmienok špičkových technológií. Na strategickej úrovni sa nová vízia použitia vzdušných síl sústredila na aktívnu obranu, ale došlo tiež k inklinácii k vytvoreniu útočných kapacít. Letecká kampaň sa spoliehala na postupnosť strategickej obrany, strategického patu (priateľské a nepriateľské sily vo vyváženej polohe) a strategického protiútoku. Potom bolo pravdepodobné, že letectvo viedlo svoje operácie koordinovane s ostatnými armádami, alebo nezávisle.

V prvých dvoch fázach leteckej kampane sa táto vízia javila ako životaschopná. Avšak posledná fáza, ofenzíva (protiútok), v rámci integrácie do leteckej kampane vo forme aktívneho protiútoku nebola ani zďaleka možná.

Preto skupina niekoľko desiatok odborníkov začala pracovať na novej štúdii v oblasti nezávislej leteckej kampane už od roku 1993. Ihneď boli zhodnotené slabiny nepriateľských síl a ich spojencov v okolí Číny. Tieto boli vyhodnotené ako element s veľkou schopnosťou spôsobiť značné straty svojim nepriateľom, teda Číne. Preto postavili logiku na zničení riadiacich centier (generálnych štábov, pozemné vojská, námorné prístavy, zóny zhromažďovania, logistické centrá a pod.). Vo svojej podstate každá armáde je závislá na svojej logistike.
Tieto možnosti nie sú platné iba v kontexte obrannej vojny, ale napríklad aj v prípade prebratia moci rebelskej provincie Taiwan, ktorú USA podporujú čo je vo veľkom rozpore s ideou jednotnej Číny, ktorú Američania až doposiaľ rešpektovali. Kľúčovú úlohu tu majú strategické rakety, ktoré umožňujú útoky z diaľky bez toho, aby boli lietadlá aspoň na začiatku vystavené riziku eliminácie obrannými jednotkami.

Tretia taiwanská kríza v rokoch 1995-1996, nazývaná tiež Kríza Tajwanskej úžiny ukázala na dôležitosť rakiet DF 11 a 15. Vtedy Čína nedokázala čeliť Americkej prevahe. Avšak už v 2011 Čínski stratégovia odhadli, že len vypálenie jednej salvy simultánne zo 100 odpaľovacích zariadení by položilo Taiwanskú obranu do stavu neschopnosti obrany, obzvlášť protivzdušnej. Obranné systémy Tajpei neboli a stále nie sú v dostatočnom množstve nato, aby dokázali úspešne dlhodobo čeliť čínskym raketám, ktoré môže Čína vystreliť v postačujúcom počte na úplnú saturáciu (zahltenie) systému a teda nemožnosti jeho použitia na ciele, ktoré nedokáže kapacitne prijať a ich zničiť.

Je dôležité mať na pamäti obmedzené množstvo munície (rakiet, granátov…) pri každom odpaľovacom zariadení. Zvyčajne býva časť pripravená okamžite k paľbe, iné čakajú poblíž (vzdialenosť medziskladu je určovaná dynamicky podľa potrieb). Takže súčet počtu obranných rakiet nemusí byť vždy postačujúci na skutočný masívny útok raketami. Podobný scenár majú rozpracovaný aj v Iráne, ktorý disponuje veľkými množstvom rakiet a je takto schopný jednoducho počtom zničiť nepriateľa všade tam, kam ich rakety doletia. Irán sa okrem iného radí k nedobytným krajinám rovanko ako Čína a samozrejme Rusko (Ide o štúdiu nedobytnosti vojenskými prostriedkami vypracovanú v USA).

Okrem toho to, čo platí pre Taiwan, platí aj pre Čínu, ktorá sa historicky domnievala, že by mala využiť svoju strategickú hĺbku s cieľom maximalizovať ochranu svojich síl podľa takzvanej logiky =ľahký front, silný zadok=. Výsledkom bolo, že úsilie o rozvoj čínskych balistických schopností sa zameralo na ich presnosť, ale aj na rozšírenie ich dosahu. Balistické schopnosti v rokoch 2020 by už nemali zahŕňať rakety s dostrelom menším ako 600 km. Preto sa všetky časti Tajwan-u stávajú potenciálnym terčom bez výnimky, príčom môžu byť odpálené z hlbokého vnútrozemia Číny a teda len veľmi ťažko dosiahnuteľné z pobrežia.

Presuňme sa do 90. rokov minulého storočia a tu vidíme príchod potreby vývoja rakiet s ešte dlhším doletom. Takými sa stávajú štúdie DF-21c, DF-16, alebo DF-15B, ale tiež viacero bojových zariadení ako napríklad Xian JH-7A (Kód NATO: Flounder). Jeho vývoj sa začal niekedy v 1973. roku, ale do skutočnej bojovej pohotovosti vstúpil až v 2004 aj keď asi 20 strojov bolo zaradených do služby asi 10 rokov skôr. Jedným z hlavných určení týchto strojov boli proti lodné útoky. Boli schopné letieť veľmi nízko a preto dokázali preniknúť hlboko do tylu nepriateľa a umožniť tak precízne bombardovanie vybraných cieľov. Čínske letectvo však dostalo skutočný technologický úspech po nákupe Ruských lietadiel, obzvlašť SU-30MKK čo vyústilo do výroby Čínskeho J-16.

90. roky tiež priniesli znovu oživenie vývoja bombardéra H-6 po jeho prvom ľahkom vylepšení. Ich ďalšia modernizácia bola zásadná a videlo sa to na príchode H-6K a M. Podobne ako JH-7 boli zaradené aj do námorného letectva a jeho primárnou úlohou boli protilodné útoky. Tieto stroje dostali moderné zbrane a tiež motory boli vymenené za ekonomickejšie.

Doktrinálne racionality nového arzenálu
Z doktrinálneho hľadiska však čínske ambície čelia viacerým prekážkam, ako pre delostrelectvo, tak aj pre letectvo. Koncom 90. rokov sa útočné misie posunuli ďalej. Opisujú sa ako podpora pozemných síl, leteckých útokov, vzdušných blokád a vzdušného nátlaku =weishe= (po čínsky) nie je určený len pre letectvo. Odpaľovanie rakiet v blízkosti Taiwanu je konkrétnym prípadom nátlaku. Takáto demonštrácia sily by mala schladiť separatistické chúťky v Tchaj-pej. Vzdušné útoky rezonujú aj v schopnostiach mohutných úderov do hĺbky nepriateľského územia ako aj blokáda vzdušného priestoru, ktorá musí zabráníť protivníkovi, aby mohol používať svoje letecké a námorné základne ich zničením.

Pre porovnanie, podpora pozemných síl je pre letectvo špecifickejšia. Rozumie sa to ako Close Air Support a zákaz, ale aj ako taktická a strategická preprava (doprava), vzdušné operácie proti nepriateľským rozhodovacím centrám, alebo rozmiestnenie protivzdušnej obrany na zemi na podporu pozemných síl. Tieto rozdielne racionality kontrastujú s rozdielmi, ktoré prevládali v 70. a 80. rokoch, a to nielen väčšou rozmanitosťou potenciálnych spôsobov konania, ale aj útočnejším charakterom. Na konci 90. rokov sa letecká doktrína vyvinula s nástupom prevádzkových princípov (Mark A. Stokes, The Chinese Joint Aerospace Campaign : Strategy, Doctrine, and Force Modernization):

– prekvapenie a zaútočiť ako prvý s cieľom prebrať iniciatívu
– koncentrácia najlepších zbraní a posádok na najdôležitejšie body nepriateľa, ktoré môžu mať najväčši vplyv na vojnu.
– útok v rámci obrannej stratégie s cieľom zničiť kľúčové centrá nepriateľskej sily a minimalizovať tak ohrozenie Čínskych vojsk. Tu vidno prechod od tradičného obranného prístupu k útočnému v rámci vlastného teritória.
– úzka koordinácia, ktorá vyžaduje zvýšenú schopnosť komunikácie rôznych armád smerom k jednotnému veleniu ako pre útok, tak aj obranu.

V roku 1999 sa objavila revidovaná verzia pokynov pre kampaň, ktorá špecifikovala tri typy kampaní, ktoré môžu vzdušné sily uskutočňovať: letecká ofenzíva, protivzdušná obrana a vzdušná blokáda. Pre porovnanie, dva typy kampaní druhého delostrelectva boli – a zostávajú – jadrový protiútok a konvenčný útok. Nepočítajúc kampane pozemných síl a námorníctva, letectvo má až spoločných kampaní:

– blokáda
– obojživelné operácie
– obrana pred náletmi
– hraničné protiútoky
– vzdušné operácie
– obojživelné proti pristátia.

Až v roku 2004 prijalo letectvo formálnu doktrínu. Náčelník štábu vzdušných síl je súčasne prijatý do Ústrednej vojenskej komisie, čo je znakom väčšej politickej váhy v službe.

Nadväzujúc na doktrínu z roku 2004, náčelník štábu vzdušných síl Xu Qiliang, mohol v roku 2009 povedať :
„Letectvo rozšíri svoju akciu z neba do vesmíru, od obrany čínskeho územia po útok. Zlepšíme celkovú schopnosť útoku na útok s vysokou presnosťou na veľmi veľké vzdialenosti, boj proti elektronickému boju a to všetko s podporou z vesmíru. (Edmund Burke, Assessing the Training Proficiency of China’s Aerospace Forces : Selections from the Inaugural Conference of the China Aerospace Studies Institute (CASI), RAND Corp., Santa Monica, 2016, p. 17)

Poznamenal tiež, že letectvo sa rýchlo vyvíjalo z „podporných a podriadených síl do rozhodujúcich strategických síl“. (Flying with Force and Vigor in the Sky of the New Century : Interview with CMC Member and PLAAF Commander Xu Qiliang, PLA Daily, 1 / 11 / 2009). Tento vnútorný vývoj získal aj politický súhlas. V apríli 2014 prezident Si Ťin-pching zdôraznil potrebu „urýchliť budovanie výkonných vzdušných síl integrujúcich vzdušné a vesmírne sily, pripravených súčasne na útočné a obranné operácie, poskytujúce podporu v uskutočnení sna o Číne a sne o silnej vojenskej sile (Michael S. Chase et Christina Garafola, « China’s Search for a “Strategic Air Force” », China Brief, vol. 15, no 19) “.

Letectvo si podľa potreby formuje aj ako strategická sila a to buď v spolupráci s pozemnou, alebo aj námornou armádou. Tento vývoj je výsledkom potreby normalizácie leteckých síl. Uznáva sa tak úloha bojového letectva ako prirodzene útočného, ​​ako aj jeho schopnosť hlboko zasiahnuť v tyle nepriateľa. Tento vývoj sa musí odraziť aj vo vzdušnom strategickom myslení, rovnako ako v modernizácii, ktorá musí prejsť špičkovými technológiami a tak odrážať medzinárodný stav a veľkú moc Číny. Tieto veci možno nájsť vo vydaní vedeckej vojenskej stratégie z roku 2013, referenčnej práci pre ozbrojené sily. Zdôrazňuje sa úloha vzdušnej sily nielen vo vzduchu, ale aj vo vesmíre a elektromagnetickom spektre.

Rovnako je dobre pochopená potreba silnej integrácie systémov vzdušného, ​​kozmického a elektronického boja. Výsledkom práce uskutočnenej v 90. rokoch v Číne bolo dobré pochopenie silových multiplikátorov, ktoré budú musieť západné armády použiť. Ide o zariadenia na:

– pokročilú leteckú detekciu
– elektronický boj
– tankovanie počas letu.

Samozrejme aj Čína masívne integruje tieto technológie do svojich zariadení. Ale ešte z rôznych hľadísk je stále dosť ďaleko od dosiahnutia optimálnej schopnosti spolupráce všetkých svojich armád. Na oko sa zdá, že stačí komunikovať. Avšak stratégia sa môže počas samotného boja kontinuálne prispôsobovať, alebo dokonca úplne zmeniť. Preto všetko musí byť zladené tak, aby každá armáda v každom momente vedela, čo majú robiť a to aj v prípade dočasnej straty kontaktu s najvyšším velením. Viesť vojnu je umenie, ktoré sa vyvíja ruka v ruke s prístupnosťou rôznych nových technológii. Avšak dostupnosť technológie nie je jediný dôležitý faktor. Je to len nástroj uľahčujúci (napríklad) komunikáciu. Ďalší krok je schopnosť spracovať údaje, zoradiť ich do logických celkov, analyzovať ich a vyvodiť z nich závery spojené s proti akciou a pod.

Čína však napreduje míľovými krokmi a nie je zatiaľ vôbec známe, kde sú jej limity. USA sa už dostáva z pozície dobiehaného do pozície dobiehajúceho. A táto je môže byť spojená so samo zničením, ako sme to videli v bývalom ZSSR, kde ekonomická neschopnosť konkurovať v zbrojení so západom pomohla priviesť celý blok do rozpadu.

Adam Riečanský