Aktuality, Bezpečnosť,

5 hlavných záhad Druhej Karabašskej vojny

---

 

1. Prečo nebola v Arménsku uskutočnená plnohodnotná mobilizácia, prečo nesmerovali do oblasti konfliktu plnohodnotné vojenské útvary?
Bez ohľadu na hlučné vlastenecké vyjadrenia, reálna mobilizácia sa v Arménsku nekonala. Stále počty arménskej armády (okolo 50 tisíc ľudí) boli navýšené len o dobrovoľníkov. Pričom bojové podmienky si vyžadovali posilniť počet obrancov Náhorného Karabachu minimálne do 80 až 100 tisíc ľudí. Aj z tohto dôvodu sa na fronte veľmi rýchlo vyjavil nedostatok špecialistov (napríklad obslúh delostrelectva a raketometov). Vyradených vojakov nebolo kým nahradiť.

 

Prečo Jerevan neuskutočnil mobilizáciu, je nevysvetliteľné. Arménske vedenie (vojenských neodborníkov, ktorí dostali sa na čelo štátu farebnou revolúciou – pozn. –vmi-) sa vyhýba tejto téme. Ak krajina aj mala mobilizačný plán, nikto sa ho nesnažil splniť. Preto nakoniec úplne chýbala rotácia vojakov v prvej frontovej línii, na niektorých úsekoch sedeli Arméni v zákopoch bez výmeny aj mesiac. Boli tam aj 18-20-roční chlapci, ktorí v istých momentoch tvorili 80 % stavov prvého sledu. Karabachské oddiely, postavené z profesionálov a fronťákov, mali v prvom týždni veľké straty, ktoré nebolo kým nahradiť, pretože posilnenie jednoducho neexistovalo.

 

Oddelenia dobrovoľníkov boli v Arménsku formované podľa straníckej príslušnosti. Škandál vyvolal pokus sformovať samostatný oddiel strany „Prekvitajúce Arménsko“ oligarchu Gagika Carukjana, ktorý je teraz hlavným oponentom predsedu vlády Nikol Pašiňjana. Títo dvaja sú v spore už vyše desať rokov. Premiér teraz otvorene viní Carukjana z pádu mesta Šuša, pretože jeho fantómový oddiel bol na fronte nedostatočný na dosiahnutie víťazstva. Takýchto konfliktov nemuselo byť, ak by existoval mobilizačný plán a ochota ho realizovať.

 

Hlavné vojenské sily Arménska sa na Karabach nepohli. Pričom na odstránenie napätia, ktoré spôsobovali azerbajdžanské bezpilotníky, stačilo premiestniť do mesta Goris (výbežok arménskeho do azerbajdžanského územia – pozn –vmi-) rádiolokátory včasnej výstrahy. V tomto štádiu, keď Azerbajdžanci ledabolo prešľapovali pred prvou frontovou líniou, stačil by jeden armádny zbor aby prikryl južný smer. Nebolo tiež zorganizované potrebné zásobovanie, čo po mesiaci bojov spôsobilo nedostatok munície pre raketomety a delá. Bez delostreleckej podpory pechota dokáže len hrdinsky padnúť.

 

Toto všetko hraničí so sabotážou, hoci sa to dá vysvetliť aj miestnou nedbanlivosťou a neochotou oslabiť obranu vlastného Arménska. No dá sa na to nazerať aj tak, že vedenie Arménska ponechalo Náhorný Karabach svojmu osudu.

 

2. Prečo sa tak zvláštne správal severný front?
Na severe a severovýchode Náhorného Karabachu pri Madagize bol veľký a silno opevnený úsek arménskej obrany, súčasťou ktorého boli bojaschopné útvary. Tie naozaj dali útočiacemu azerbajdžanskému zoskupeniu seriózny odpor a fakticky ho zastavili (hoci stratili niekoľko dedín a postavení).

 

Po tom však elitný prápor „Echnikner“ zrazu odstúpil, hoci jeho veliteľ sa stihol stať „Hrdinom Arcachu“. Od 3. októbra ani „Echnikner“, ani žiadny iný vojenský útvar, nebol stiahnutý zo severného frontu a presunutý na pomoc horiacemu juhu. Pričom Azerbajdžanci na severe iba raz imitovali útok, aby odvrátili pozornosť od iných úsekov. Nebolo nutné držať na severe do 20 tisíc ľudí. Vedenie Náhorného Karabachu túto okolnosť zdôvodňuje nedostatkom zdrojov. Lenže „nedostatkom zdrojov“ sa v Náhornom Karabachu už zdôvodňuje všetko.

 

3. Prečo sa rozpadol južný front?
To, že Azerbajdžanci nasmerovali hlavný útok práve na juhu v stepnej oblasti, by okamžite spoznal aj slepý. Hoci zdroje, ľudské i technické, začali pribúdať na južný front až vtedy, keď ho už fakticky nebolo. Stepná zóna bola stratená a front sa zastavil na okraji hôr od Krasnogo Bazara do Martuni. Práve v dôsledku toho sa tu nakopilo do 30 tisíc ľudí brániacich Náhorný Karabach. Hrozilo im obkľúčenie a smrť, čo sa stalo aj jedným z dôvodov podpísania dohody o zastavení paľby. Pritom do obsadenia Džebrailu azerbajdžanské vojská postupovali veľmi pomaly, mariac tempo vlastného útoku. To poskytovalo Arménom neveľkú príležitosť na pochopenie situácie a preskupenie síl.

 

Po obsadení Džebrailu sa front začal rozpadať a postup Azerbajdžancov sa značne zrýchlil.  Z akého dôvodu arménske velenie neprijalo rozhodnutie na prísun dodatočných zdrojov na južný front, je ďalšou záhadou.

 

4. Prečo sa arménska strana uchýlila len k pasívnej obrane?
Za celú vojnu arménska strana uskutočnila len dva protiútoky a to len na tých Azerbajdžancov, ktorí postúpili ďaleko dopredu. Vždy to bolo oproti Lačinu v úzkej rokline, počas mimoriadnej zraniteľnosti azerbajdžanskej prápornej taktickej skupiny. Jeden raz to bolo dokonca úspešné.

 

Tieto dve operácie však spočívali v masovom údere raketometov na miesta sústredenia protivníka. Pritom sa ponúkali aj iné operácie na prekrytie úžľabín, na obkľúčenie protivníka na ich úsekoch frontu. Ibaže žiadna arménska jednotka sa z miesta nepohla. Bola to prekvapujúca vojna, v ktorej jedna z bojujúcich strán neuskutočnila žiadnu pozemnú útočnú operáciu, orientujúc sa len na pasívnu obranu. Úspešný protiútok v rokline pred Lačinom by v kotle zomlel toľko azerbajdžanských síl, že by minimálne niekoľko týždňov zabudli na akýkoľvek útok na mesto Šuša. A neskôr by bolo možné zlikvidovať aj azerbajdžanskú pechotu v rokline Averatanoc. Na to však bolo nutné napnúť sily.

 

Nedá sa tiež pochopiť, prečo sa arménska strana ani len nepokúsila o protiútok, alebo inými metódami využiť operačnú prevahu, ktorá sa jej neraz naskytla? Na nedostatok zdrojov sa totiž dá odvolávať len pri posledných etapách bojov, lenže pasívna obrana bola od začiatku vojny stálou arménskou taktikou.

 

5. Prečo bolo odstúpené mesto Šuša?
Ide o najcitlivejšiu a najnepochopiteľnejšiu otázku. Prvý útok mesta azerbajdžanskej pechoty bol veľmi neúspešný. Potom bola raketometmi prikrytá azerbajdžanská kolóna. Pri určitom vypätí síl a pri pomoci zo strany Arménska mohlo byť azerbajdžanské zoskupenie, ktoré sa prebilo k mestu, zničené. Lenže, na prekvapenie, z ničoho nič bolo rozhodnuté o odstúpení mesta bez boja, bez pokusu oslobodiť ho, hoci vhodná operačno-taktická situácia na to bola po celý deň a noc.

 

Hovorí sa, že rozhodnutie o odstúpení Šuši bolo prijaté prezidentom Arménska Araikom Aruťuňanom a tajomníkom bezpečnostnej rady Náhornej karabachskej republiky (NKR) generálom Sambelom Babajanom, ktorý je miestnou legendou. Ten sa teraz na protest vzdal postu a aj ocenenia Hrdina Arcachu. Arménsky youtube kanál „Lurer“ (Novinky) zverejnil záznam rozhovorov Babajana a Aruťuňana, z ktorých vyplýva, že generál Babajan reálne hodnotil možnosť dobyť Šušu späť aj po jej odstúpení. Perspektívu ďalšieho útoku však videl veľmi pochmúrne. Fragment rozhovoru (preklad nie je doslovný):

„Poďme rozkalkulovať bojovú úlohu. Dvadsiatimi, tridsiatimi salvami „Smeršom“ (raketometom – pozn. –vmi-) prikryjeme Šušu. Všetkých tam zabijeme. Mesto si berieme späť. A čo ďalej? Stav armády a civilného obyvateľstva nám neumožňuje viesť vojnu. Pustíme sa do boja, dobyjeme Šušu a čo ďalej? (…) Nemôžeme bojovať s armádou NATO, so žoldniermi, ktorí sú úplne skompletizovaní… Včera som sa pokúšal organizovať operáciu troch práporov. Celkovo máme štyri húfnice. Ak nie sme zabezpečení delostrelectvom, ako budeme zabezpečovať útok alebo ho (nepriateľa) odrezávať? (…) Dnes si musíme s konečnou platnosťou pohovoriť s Ruskom, že týchto území sa vzdávame a odstupujeme. Alebo nám oni pomôžu. Predstav si, že dnes máme na celú armádu dva Grady (raketomety), okolo desať húfnic, pre ktoré nemáme muníciu.“

 

Ak si to zosumarizujeme, tak generál Babajan predpokladal, že v tejto etape boja je odpor zbytočný. Že sa treba vzdať pokračovania vojny a/alebo sa vzdať a vyprosiť si desať dní na organizovaný odchod miestneho obyvateľstva a 30 tisíc úplne obkľúčených vojakov. Alternatívou tomu bolo urýchlené požiadanie pomoci od Ruska v podobe súkromnej vojenskej spoločnosti, alebo dobrovoľníkov, techniky a munície.

 

Toto všetko však neodstraňuje otázku, prečo neveľká skupina azerbajdžanských pešiakov sa bez ťažkej techniky prebila k Šuše, prečo nebola zlikvidovaná do toho, ako sa v arménskej armáde objavili panické nálady. Udržanie Šuši vytváralo úplne inú architektúru politických dohôd pre NKR i Arménsko. Ak ide o politické rozhodnutie, kto ho teda prijímal?

 

x x x
Toto nie je zďaleka kompletný zoznam záhad Druhej karabachskej vojny. Voči vedeniu Arménska bolo vznesených množstvo otázok aj o príprave na vojnu. Táto vojna bola prehratá už predtým, ako sa začala. Práve pre ničnerobenie alebo zvláštne konanie Jerevanu.
Situácia v regióne sa za štyridsať dní zmenila tak radikálne, že všetky prístupy k riešeniu konfliktu, vrátane vojenského, vôbec zahynuli. Nová realita si od Arménska žiada aj nové riešenia. Zatiaľ však nie je jasné, kto ich bude prijímať.
Vladimír Mikunda podľa vz.ru

Zdieľajte článok