Aktuality, História,

Ako poľská jazda víťazila nad Hitlerovými tankami

---

Keď 1. septembra 1939 Nemci prepadli Poľsko, začala sa písať zvláštna história. Poľskí huláni, čiže ľahká jazda, boli rozhodne naladení na boj proti nemeckým tankom. Vyzbrojení kopijami zaútočili proti oceľovým strojom, ako keby tie boli z kartónu. Pochopiteľne, že táto neznalosť im priniesla smrť.

 

Nemecké propagandistické médiá preto písali o samovražednom jazdectve, o Poliakoch, ktorí s útočili s kopijami a krikom. Medzinárodná tlač sa tiež chytila tejto epizódy a široko ju popisovala. Poľský režisér Andrzej Wajda 20 rokov po vojne filmom „Lotna“ (vo voľnom preklade „Lietajúca“) stvoril z toho svojský pamätník, venovaný hrdinskému odporu Poliakov proti nepriateľskej presile.

 

Nerovný boj tankov a jazdy sa vzťahuje k jednému z najsilnejších a najnezabudnuteľnejších rozprávaní tankovej vojny, napísal nemecký historik Markus Pöhlmann vo svojej dizertačnej práci „Tanky a mechanizácia vojny“. Hitlerov životopisec Joachim Fest o útoku poľského jazdectva písal ako o „smrtonosnom donkichotstve“. A jeden z najlepších expertov na tankové vojny Karl-Heinz Frieser spomína vo svojej známej knihe „Legenda Blitzkriegu“, že poľskí kavaleristi zaútočili na nemecké tanky so šabľami.

 

Hoci tank bol „významným druhom zbrane pozemnej vojny v 20. storočí“, dejiny túto tému dlho obchádzali. Pöhlmann, ako vedecký riaditeľ Centra vojenskej histórie a sociálnych vied Bundeswehru v Postupime, sa to rozhodol zmeniť.
Že groteskný útok

 

Po tom, ako noviny Wehrmacht 13. 9. 1939 napísali o „takmer grotesknom útoku“ poľského jazdeckého pluku, v roku 1940 olej do ohňa pridali ďalšie propagandistické noviny. Pri útoku v tzv. koridore (medzi Pomoranskom a východným Pruskom) boli nemecké prvosledové tanky prepadnuté poľským jazdectvom. Vedľa litovskej hranice neďaleko Branska prebiehala podobná operácia. „Každý však vie, že máte len jeden skutočný tank, ostatné sú atrapy,“ prináša sa citát vojenského zajatca.

 

Po roku 1945 sa aktívne citovala práca H. Guderiana „Spomienky vojaka“ (1951). Bývalý generál písal o poľskej jazdeckej brigáde Pomoranska, ktorá 3. septembra v Tucholských boroch kvôli „neznalosti štruktúry a činnosti našich tankov zaútočila s chladnými zbraňami a mala vražedné straty“. Vzápätí sa podobné historky objavovali v spomienkach niektorých vojskových zväzkov.
V dokumentoch nemeckých divízií, ktoré sa uchovávajú v spolkovom archíve vo Freiburgu, Pöhlmann prichádza na stopu „jadra tejto histórie“. Podľa všetkého sa to dialo v prvých dňoch vojny, keď na ponáhľajúce sa útvary nemeckých tankových zväzkov alebo ich pechotný doprovod zaútočila poľská jazda.

 

Prebehlo to však inak, ako sa o tom písalo. Napríklad v bojovom denníku 4. tankovej divízie sa uvádzalo: „Zbadali sme protivníka, kavalériu, ktorá veľmi schopne a obratne, s využitím prirodzených prekážok (vodné prekážky a lesy), bojovala v tyle“. Kronikár 10. tankovej divízie zaznamenal nasledujúce: „V priebehu boja sa Poliak ukázal mimoriadne schopným protivníkom. Osobitne treba vyzdvihnúť vedenie boja jazdeckou brigádou Pomoranska v Tucholských boroch.“

 

Naozaj, pravdepodobne v prvých dňoch vojny v Poľsku vznikla zvláštna hybridná situácia vedenia boja, píše Pöhlmann. Lenže tu nešlo o nezodpovedné „smrtonosné donkichotstvo“, ale o náhodnú zhodu okolností. Poľskí kavaleristi spravidla efektívne konali proti tankistom vtedy, keď začali bojovať pomocou protitankových zbraní prikrytí poľnými opevneniami. „To iba v publicistickej diskusii, namiesto meštiackych rozprávaní, sa začalo o kavalérii písať ako o úchvatnej histórii boja jazdy s tankami…“, dodáva Pöhlmann.

 

Táto mýtická história sa stala príťažlivou práve vďaka svojej dvojakosti. Z nemeckej perspektívy bol nerovný boj dôkazom ignorovania protivníka a uvádzania poľských vojakov do omylu nezodpovedným velením. Z poľského uhla pohľadu sa tento súboj interpretuje ako hrdinstvo.
Vladimír Mikunda

(Originál: So siegten polnische Reiter gegen Hitlers Panzer (Berthold Seewald), diewelt.de)