Americký pilot vo videu vyvracia mýty o sovietskej stíhačke MiG-23, podľa neho je „umeleckým dielom”
USA, 29. marec 2021 (AM) – Americký civilný pilot, súčasne jeden z najlepších znalcov sovietskych stíhacích lietadiel na Západe, Will „Psycho” Ward vo videu zverejnenom na YouTube vyvracia všeobecne rozšírené mýty o stíhačke s meniteľnou geometriou krídel MiG-23, zároveň priznal svoju „náklonnosť” k uvedenej stíhačke. Počas svojho života mal možnosť pilotovať viac ako 60 rôznych typov lietadiel, medzi nimi napríklad stíhačku MiG-15, nadzvukový MiG-21, ale aj americkú F-104 Starfighter, negatívne preslávenú predovšetkým v Nemecku, či tiež bombardér Douglas A-26 Invader z II. svetovej vojny. Vyššie spomenuté video vzniklo pre americký portál TheDrive, pre ktorý Ward uskutočnil prehliadku bývalej československej stíhačky MiG-23ML spojenú s odborným výkladom.
Stíhacie lietadlo s meniteľnou geometriou krídel MiG-23 (v kóde NATO Flogger, MiG-23ML Flogger G) nemá na Západe práve tú najlepšiu reputáciu. W. Ward, ako odborník na vojenské letectvo sa domnieva, že je to spôsobené nepochopením, ako boli sovietske stíhačky konštruované a na čo boli určené.
Prvé verzie stíhačky MiG-23 skutočne neboli ani zďaleka ideálne. K jednotkám prichádzali narýchlo, bez toho, aby boli plne pripravené – prvé kusy nemali dokonca kompletnú avioniku… Nasledujúce 23-jky vo verzii ML sa však ukázali už ako oveľa modernejšie stroje s lepšou ovládateľnosťou a manévrovateľnosťou, a to aj vďaka použitiu výkonnejšieho motora a ľahšiemu draku lietadla.
Okrem už spomínaného výkonnejšieho motora a odľahčenia draku bola modernizovaná aj avionika stíhačky a jej výzbroj. Podľa slov Willa Warda, za štyri roky, čo mal možnosť lietať na lietadle MiG-23ML, sa nestretol so žiadnym pilotom či členom pozemného personálu, ktorý by sa „do tohto stroja nezamiloval”.
MiG-23ML predstavený vo videu je vybavený rádiolokátorom Safir-23ML (High Lark-2). Na svoju dobu to bol veľmi moderný radar, umožňujúci zasahovať ciele tak z výšky (režim look-up), ako aj vyhľadávať a sledovať nízko letiace lietadlá protivníka v režime look-down.
Podvozok lietadla MiG-23ML je „neuveriteľne odolný”, stroj s ním dokáže vzlietnuť z nespevnených plôch poľných vojenských letísk s výzbrojou do hmotnosti 3000 kg. Účinné brzdy na všetkých kolesách umožňujú veľmi krátke pristátie, napomáha tomu aj brzdný padák uložený v chvostovej časti stroja.
Ward tiež vyvracia zaužívaný mýtus, podľa ktorého konštruktéri stíhačky MiG-23ML ukradli prívody vzduchu k motoru z americkej stíhačky F-4 Phantom II. Hoci je ich tvar a funkcia podobná, prívody vzduchu na stroji MiG-23ML sú v skutočnosti úplne iné.
Vysoko pôsobivý je aj prúdový motor Chačaturov R-35-300 s prídavným spaľovaním, ktorý umožňuje stíhačke zrýchliť až na rýchlosť Mach 2,35. Mimochodom, oproti predchádzajúcej verzii R-29-300 je nielen výkonnejší, ale aj ľahší a s nižšou špecifickou spotrebou.
Na rozdiel od západných stíhacích lietadiel z rovnakého obdobia, ktoré sa v zásade už spoliehali na oveľa efektívnejšie dvojprúdové motory, v bývalom Sovietskom zväze sa rozhodli zotrvať naďalej pri prúdových motoroch. W. Ward sa napriek tomu domnieva, že pohonná jednotka lietadla MiG-23ML bola jednou z najlepších prúdových pohonných jednotiek, aké kedy boli skonštruované. Jej výhody spočívali nielen v jednoduchosti konštrukcie, ale predovšetkým v rýchlej odozve pri zvyšovaní alebo znižovaní ťahu.
Pohonnú jednotku R-35-300 zaraďuje do rovnakej kategórie ako americký motor Pratt & Whitney J75, ktorý poháňal stíhacie lietadlá F-105 Thunderchief a F-106 Delta Dart, no zároveň hovorí, že sovietsky motor je rovnako výkonný, avšak pri o 450 kg nižšej hmotnosti. Ako pilot nemal žiaden problém s týmto motorom, súčasne si veľmi pochvaľoval zabudovanú štartovaciu jednotku – turboštartér (APU) TS-21.
Konštrukcia krídla s meniteľnou geometriou bola menená celkom trikrát. Prvá generácia lietadiel MiG-23 mala jednoduchú priamu nábežnú hranu, nasledovala verzia s tzv. „psím zubom” pre lepšie manévrovacie vlastnosti vo vysokých uhloch nábehu.
V západných prameňoch sa tiež často uvádza, že krídlo s meniteľnou geometriou stíhačky MiG-23 malo tri rôzne režimy šípovitosti – pre vzlet pristátie (16°), pre manévrovanie (45°) a let vo vysokých rýchlostiach (72°), čo je ďalší mýtus – Ward vo videu vysvetľuje, že pilot si môže v skutočnosti vybrať z neobmedzeného počtu nastavení uhlov šípovitosti krídla, pričom prechod z minimálneho nastavenia na maximálny trvá podľa neho 18 sekúnd. V krídlach sa tiež nachádzajú palivové nádrže, je ich celkom šesť, a sú napojené na tri nádrže v trupe lietadla.
Svoju prehliadku s výkladom uzatvára Will Ward zhodnotením, že v prípade stíhačky MiG-23ML ide o skutočne „umelecké dielo” medzi stíhačkami z obdobia Studenej vojny.
Fero Kysucký
