Bojová skupina ako strategická priorita
Francúzsko, 16. apríl 2021 (AM) – Je ťažké presadiť svoju vôľu voči odhodlanému protivníkovi bez toho, aby sme s ním bojovali na jeho vlastnej pôde a ovládli priestor, ktorý zaberá. Okrem nehôd je boj zblízka, ktorý tento prístup vyvoláva, príčinou 90 % ľudských strát západných armád zapojených do operácií. Štáty, ktoré tieto sily nasadili, sú zároveň veľmi citlivé na straty. Preto čelia strašnej strategickej dileme medzi potrebou riskovať v záujme víťazstva a potrebou obmedziť straty, ktoré tieto riziká prinášajú.
Ťažká rovnica medzi podstupovaním rizika a kontrolou strát sa najčastejšie rieši polovičatými opatreniami medzi uprednostňovaním úderov na veľké vzdialenosti, podporou miestnych spojencov v boji zblízka, alebo opatrným nasadením zo zabezpečených základní. To tiež často prináša veľmi zmiešané výsledky. Samotné údery zvyčajne nestačia, miestni spojenci sú často slabší ako ich protivníci (inak by nežiadali o pomoc) a obliehanie prenecháva iniciatívu a pôdu súperovi. Väčšinou sa takto dajú straty obmedziť na úkor celkovej efektívnosti, ale keď konflikty trvajú, straty sa nakoniec stanú výraznými.
Iný prístup by mohol spočívať v tom, že boj zblízka je strategický problém a mala by sa mu venovať skutočne veľká pozornosť. Inými slovami, všetko, čo sa stane vo vzdialenosti do 600 metrov od nepriateľa, by malo byť národnou prioritou, nielen problémom armády, alebo špeciálnych jednotiek. Samozrejme, že to robia ozbrojené skupiny, ktorých jednotky sú predovšetkým pechotné a majú tendenciu byť čoraz schopnejšie, ale súčasné úsilie v tomto smere môže zmeniť tvár moderných operácií.
Dilema straty a účinnosti
Vo Francúzsku chýba “taktická” analýza. Neexistuje napríklad žiadna štatistická štúdia o bojoch vedených francúzskymi ozbrojenými silami a presných príčinách strát. Ak však preskúmame zásahy uskutočnené od júla 1961 v Bizerte až po operáciu “Barkhane” v Saheli, môžeme s istotou konštatovať, že prevažná väčšina francúzskych vojakov, ktorí boli zabití, alebo zranení v operáciách nepriateľa, bola zabitá, alebo zranená v jeho tesnej blízkosti.
Vo všetkých prípadoch sa tieto súboje odohrávali v pevnom priestore, v hustom prostredí (mestá, palmové háje, hory atď.), v blízkosti pobrežia, alebo na oblohe tesne nad nimi. Za posledných 73 rokov však Francúzsko nezažilo žiadny vážny letecký súboj ani súboj medzi vojnovými loďami, ak nepočítame konflikt s tureckými námornými silami v blízkosti Líbye.
Nedá sa povedať, že to bude trvať večne, ale v súčasnosti a pravdepodobne aj v nasledujúcich rokoch je to norma. V strategickom a operačnom rámci, ktorý sa čoraz viac podobá na studenú vojnu, sa ocitáme v situácii, keď sme rozpoltení medzi konfrontáciou na najvyššej úrovni spektra, o ktorej musíme opäť uvažovať, aj keď je naďalej veľmi nepravdepodobná, a obmedzenými, ale takmer istými vonkajšími intervenciami. Tieto zásahy budú nepochybne čoraz ťažšie, keď budú čeliť štátom, ale oveľa pravdepodobnejšie, keď budú čeliť lepšie vyzbrojeným a kompetentnejším ozbrojeným skupinám.
Na druhej strane, ako už bolo často spomenuté, ďalšou normou tejto “éry intervencií” je citlivosť západných krajín na ľudské obete. Bez toho, aby sme sa vracali k masakre z roku 1914, stačí pripomenúť, že počas ôsmich rokov alžírskej vojny zomieralo každý deň v priemere desať francúzskych vojakov. Straty, ktoré boli pre vojakov a ich príbuzných vždy také bolestné, nepredstavovali národný problém, aj keď prepadnutie Palestry, pri ktorom 18. mája 1956 zahynulo 17 vojakov z povolania, už vyvolalo veľa emócií.
Od tých čias a následných bitiek, ktoré neboli vždy politicky akceptované a boli vzdialené od životných záujmov, stačí, aby straty dosiahli päť mužov, čo je z hľadiska histórie a sily národa minimum, aby sa z nich stala strategická udalosť. 11. októbra 1970, len osem rokov po skončení alžírskej vojny, prepadnutie Bedo v Čade, pri ktorom zahynulo 12 francúzskych vojakov, vyvolalo veľké emócie a vláda bola nútená vysvetliť túto skrytú vojnu. 58 mŕtvych pri útoku na stanovište Drakkar 22. októbra 1983 krátko pred žalostným a neslávnym ústupom z Bejrútu.
Nedávno, v Afganistane, prepad v údolí Uzbín v auguste 2008 a dva samovražedné útoky z 13. júla 2011 a 20. januára 2012 sústredili do troch dní takmer štvrtinu francúzskych strát za 11 rokov operácií v tejto krajine. Zakaždým si vyžiadali zásah z najvyšších štátnych miest, ktorý ešte viac ochromil akciu v Kapisa-Surobi a nakoniec viedol k jej predčasnému stiahnutiu. Pri spätnom pohľade sa teda zdá, že pre povstalcov to boli veľké víťazstvá, aj keď v porovnaní s tisíckami bitiek vo francúzskej vojenskej histórii boli straty minimálne.
Z pohľadu protivníkov je záver jednoduchý: na porážku západnej armády stačí klásť odpor a spôsobovať čo najväčší počet strát až do bodu zlomu, keď sa stretnutie začne vnímať ako riziko hromadnej smrti nasadených západných vojakov. Ústup sa potom stáva témou volebnej kampane a zvyčajne sa dosiahne pri ďalšej zmene moci. Tento fenomén sme mohli vidieť aj pri Trumpovi a dokonca aj Biden prehlásil, že stiahne svojich vojakov definitívne z Afganistanu do septembra 2021. Či sa tak naozaj stane ukáže čas. Ide však o politické vyhlásenia, ktoré napriek mnohej falošnosti vychádzajú z krutej reality zbytočne zabitých vlastných vojakov kvôli žiadnemu, alebo nedosiahnuteľnému cieľu. A ten cieľ v Afganistane sa dávno rozplynul, ak tam vôbec niekedy nejaký bol.
To vytvára strategickú dilemu medzi víťazstvom, ktoré zahŕňa podstupovanie rizík a vyhnutím sa stratám, ktoré vyplývajú z podstupovania tých istých rizík. Človek môže presadiť svoju vôľu bez toho, aby nevyhnutne prenikol do pevného priestoru, ktorý zaberá nepriateľ. Tak to bolo v prípade koalície proti Srbsku v roku 1999, alebo obliehania Sadrovho mesta v Bagdade od marca do mája 2008, či dokonca v okolí Gazy v januári 2009. Musí však existovať možnosť vyjednávať s nepriateľom a vo všetkých prípadoch je potrebné použiť silné pozemné sily, ako to bolo v prípade ohrozenia Srbska, alebo rozdelenia oblasti v ďalších dvoch uvedených príkladoch. To však úplne nezabránilo stratám: v okolí Sadr City zahynulo 39 amerických a irackých vojakov a v okolí Gazy 10 izraelských vojakov ako aj v ex-Juhoslávii, kde sa riešenie neobišlo bez vojenskej intervencie a priamym stretom armád v boji.
Vo všetkých ostatných prípadoch: nepriateľ, s ktorým nie je možné vyjednávať, a/alebo nepriateľ, ktorý vykonáva útočné akcie, najmä na obyvateľstvo (teroristické útoky, odpaľovanie rakiet), neexistuje iné riešenie, ako sa s ním stretnúť na jeho území.
Revolúcia v pechote
V tomto prípade ide o boj zblízka, ktorý je definovaný ako boj do 600 metrov od nepriateľa. Človek môže dúfať, že sa mu podarí presadiť svoju vôľu u nepriateľa, len ak vyhrá bitky na tejto úrovni. Problémom je preto dosiahnuť to pri čo najväčšom znížení strát. Tento problém nie je nový, postupne sa vyvíja úsilie na jeho riešenie, ale zjavne nie je dostatočné.
Západné bojové skupiny pechoty vrátane izraelských sú silné. Zvyčajne vyhrávajú tak, že svojim protivníkom spôsobujú pomerne veľké straty bez toho, aby ich sami utrpeli príliš veľa. Nie vždy sa to podarí a stačí jedenkrát, aby to vyzeralo ako zdrvujúca porážka. S nárastom počtu ozbrojených skupín má klesajúcu tendenciu aj pomer obetí. Vo vojne v Gaze v rokoch 2008-2009 pripadlo 70 padlých palestínskych bojovníkov na 1 izraelského vojaka. V roku 2014 bol tento pomer len 20 ku 1, ak sa berie do úvahy len boj zblízka. Medzitým palestínske ozbrojené skupiny, najmä Hamas, vybudovali novú, dobre vybavenú a vycvičenú pechotu, ktorá bola schopná účinne bojovať proti izraelským jednotkám, ktoré prenikli na jej územie. Izraelčania tak stáli pred rovnakým problémom ako pred ôsmimi rokmi, a to s ešte väčšou ostrosťou, keď sa v roku 2006 museli vysporiadať s pechotou Hizballáhu v južnom Libanone, najmä v Bint Jbeil.
Medzi najzaujímavejšie nové javy súčasnosti patrí americká snaha vyriešiť tento problém. Na základe zistenia, že tomuto problému je potrebné venovať osobitnú pozornosť, sa v súčasnosti rieši na úrovni ministerstva obrany, a nie iba na úrovni peších zložiek americkej armády, alebo námornej pechoty. Ide o investovanie do 4 % vojakov v uniforme, t. j. 0,02 % americkej populácie, ktorí preberajú základnú funkciu ísť do kontaktu s nepriateľom. Posledný americký pilot zabitý vo vzdušnom boji bol v roku 1972, ale odvtedy bolo v boji zblízka zabitých viac ako 4 000 amerických vojakov vrátane výbušných zariadení. Cieľom je teraz dosiahnuť rovnakú prevahu v pozemnom boji vo vzdialenosti 600 metrov.
V roku 2017 spustil Úrad ministra obrany USA (OSD) počiatočný program investícií do vybavenia vo výške približne 1 miliardy eur, čo predstavuje približne 200 000 eur pre každú zo 4 600 aktívnych bojových skupín armády a námornej pechoty. Úsilie bolo zamerané na okamžité, alebo rýchlo dostupné vybavenie, ktoré by mohlo zvýšiť schopnosti vo všetkých oblastiach: detekcia, ochrana, útok, videnie, komunikácia. Vo februári 2018 bola ešte na úrovni rezortu vytvorená pracovná skupina pre boj zblízka (Close Combat Lethality Task Force – CCLTF) s aktuálnym rozpočtom vo výške 2,2 miliardy eur, ktorá je zodpovedná za skúmanie boja zblízka vo všetkých jeho aspektoch.
Nejde teda len o ďalší program “vylepšeného vojaka”, ale o komplexný prístup, ktorý čerpá zo všetkých vied o človeku vrátane taktickej histórie, organizačných vied, vzdelávania atď. Hovorí sa najmä o osobitnom úsilí o realistický výcvik podľa vzoru námorného letectva počas vojny vo Vietname, ktoré sa vďaka leteckej škole Miramar (Top Gun) dostalo z pomeru dvoch zostrelených nepriateľských lietadiel vo vzdušných bojoch v roku 1969 na 13 ku 1 o tri roky neskôr. Podobná štruktúra, ale určená na boj zblízka za všetkých možných podmienok, by tak po dobu niekoľkých mesiacov vyhovovala všetkým veliteľom bojových skupín. Samotné skupiny budú musieť podľa slov generála Mattisa, ministra obrany, absolvovať najmenej 25 vysoko realistických výcvikov predtým, ako sa zapoja do skutočného boja.
Úvahy prebiehajú vo všetkých oblastiach, napríklad o vyspelosti vojakov. Mohlo by sa napríklad zvážiť “zostarnutie” bojovej jednotky tým, že by sa do nej, podobne ako do všetkých zásahových jednotiek, alebo špeciálnych síl, prijímali len vojaci, ktorí sa osvedčili v iných oblastiach a získali zručnosti (zdravotnícke, komunikačné, oprava zbraní atď.), ktoré môžu byť užitočné aj v boji. Experimentuje sa aj s rôznymi organizáciami a konfiguráciami s cieľom sústrediť bojovú silu a rôzne zručnosti smerom dopredu. Logistika frontu, zraniteľného miesta, na ktoré sa protivníci vždy snažia útočiť, je tiež prehodnotená tak, aby bola menej zraniteľná, napríklad pomocou bezpilotných lietadiel.
Je ťažké predpovedať výsledky tohto veľkého úsilia, ale ak prinesie ovocie, strategické dôsledky môžu byť značné. Ak bude veľmi ťažké zabiť amerického vojaka v boji zblízka, ak sa nepriateľ bude musieť zmieriť so stratou 40, alebo 50 vlastných bojovníkov na to, aby zabili jedného vojaka, potom sa zvýši pravdepodobnosť zapojenia frontových jednotiek a operácie budú oveľa efektívnejšie. Ak na dosiahnutie rovnakého účinku práporu postačí jedna rota, potom sa možnosti reakcie razom znásobia a budú flexibilnejšie. To by zmenilo ráz vojenských operácií a bolo by ťažké to ignorovať.
Adam Riečanský
