„Japonskí čerti“ sa skryli v horách a osadili delá v jaskyniach
Keď v roku 1945 spojenci rozdrvili v Európe posledné zvyšky armád Nemecka a jeho spojencov, Hitler bol odsúdený na porážku.
Sovietsky zväz, rozkladajúci sa v Európe i v Ázii, tým presmeroval pozornosť na ázijské bojové územie. Nasmeroval zbrane na východ a pustil sa do vojny s Japonskom. Tomu boli nastolené tri podmienky: Zachovanie dovtedajšieho štatútu Mongolska, internacionalizácia čínskeho prístavu v Daliane, prenájom prístavu v Port Arthure (dnes Lü-šun-kchou) a spoluúčasť na spravovaní čínskej východnej a juhomandžuskej železnice na severovýchode Číny. Čínsky list Fenix uviedol, že takto bola na Jaltskej konferencii nepochybne narušená suverenita Číny.
Podľa jednej z verzií ZSSR chápal, že japonská armáda v Ázii je odsúdená na porážku a aby si urval časť zisku, vyslal na severovýchod Číny 1,5 milióna vojakov na rozdrvenie Kuantungskej armády. Z mnohých historických dokumentov vidíme, že razantné víťazstvo Sovietskeho zväzu nad ňou sa vysvetľuje početnou prevahou: 1,5 milióna proti 700 tisícom japonských vojakov. Celkové straty boli 1:20. 600 tisíc Japoncov sa dostalo do zajatia v studenom Rusku. Práve takto je popisované toto obrovské víťazstvo.
Keď sa na japonskú armádu vrhol zbor sovietskej mechanizovanej pechoty, po kuantungských vojakoch, ktorí dovtedy nepoznali nikoho, kto by sa im vyrovnal, nezostala ani stopa. Až neskôr sa ukázalo, že títo „čerti“ sa poukrývali v horách. Keď Sovieti zastavili útok, z úkrytov sa na nich vrhli Japonci. Tento trik vyviedol ruských vojakov z rovnováhy, pretože ich zachytil nepripravených.
Sovietski vojaci nevedeli utíšiť svoj hnev. Zrazu veliteľovi hlavných síl prišlo na um – použime oheň. Oznámil svoj nápad vrchnému veliteľstvu. Plán spočíval v tom, aby najskôr boli zo vzduchu zbombardované oporné body a opevnenia Kuantungskej armády, pred čím by sa japonskí vojaci museli ukryť v obranných stavbách.
Druhá etapa plánu – zahádzať poschovávaných japonských vojakov zápalnými granátmi a priamo zo sudov ich zalievať benzínom. Bojové pole sa v momente zmenilo na ohňové more, z jaskýň, v ktorých nezostával ani hlt vzduchu, sa valil hustý dym. Japonským vojakom zostávali dva varianty: zadusiť sa vo vnútri alebo vyjsť von pod paľbu sovietskych guľometov.
Bojové pole sa zmenilo na chaos. V predsmrtnej agónii japonskí vojaci padali, dlávení „železnou čižmou“ sovietskej armády. Tí, ktorí dokázali prežiť, ocitli sa v sovietskom vlaku, ktorý ich viezol do mučivého zajatia.
Vadimír Mikunda