Aktuality, História,

Ako sa menili v Londýne predstavy o čs. protifašistickom odboji a o oslobodení ČSR?

---

 

Návrh vychádzal z predpokladu, že všetky prípravy vzhľadom na uskutočnenie „štátneho prevratu, obsadenia hraníc atď.“ musia sa urobiť v zahraničí, pretože domáce odbojové sily budú postupne rozbíjané a autoritu bude mať len prezident republiky a ním poverené orgány. Ďalším východiskom na spracovanie návrhu bol predpoklad, že územie ČSR bude oslobodzované zo západu, t.j. najskôr Čechy a Morava, potom Slovensko a Zakarpatská Ukrajina,“ uvádza v článku Zámery československého ministerstva národnej obrany v Londýne na využitie slovenskej armády pred SNP historik Jozef Bystrický.

 

 

Jednoznačne z toho vyplýva, že na túto filozofiu boli prispôsobené aj opatrenia na prípravu a uskutočnenie prevratovej akcie v Čechách a na Morave. „Vo vzťahu k Slovensku tento návrh Študijnej skupiny rátal s tým, že vojensko-politický aparát, ktorý by mal prevratovú akciu riadiť, bude vymenovaný z Londýna rovnako ako aj noví velitelia slovenskej armády, a prevrat sa uskutoční za pomoci jednotiek sformovaných zo záložníkov z Čiech a Moravy, ako aj leteckej a materiálnej podpory zo zahraničia,“ píše historik a sumarizuje, že „návrh akceptoval, že pri akciách, ktoré sa uskutočnia v prvých dňoch prevratu, zohrá rozhodujúcu úlohu domáci odbojový front, ale dosiahnutie jeho cieľov nebude možné bez uskutočnenia zahraničnej akcie“.

 

„Ešte do konca roka 1941 Študijná skupina vypracovala nový návrh pod názvom Prípravy na domácu revolúciu a organizáciu vojenských síl, rozlišujúci tri etapy opatrení, ktoré sa na domácom území mali realizovať.

 

Prvou z nich mala byť revolúcia uskutočnená domácimi prostriedkami za pomoci zo zahraničia, ktorá mala vyvrcholiť úplným ovládnutím územia zhruba pomníchovskej ČSR – územia Slovenska po viedenskej arbitráži a celej Zakarpatskej Ukrajiny.

 

Druhá etapa mala byť obdobím mobilizácie, organizovania prvých vojnových jednotiek a vojenského obsadzovania celého územia republiky, t.j. sudetských oblastí, územia okupovaného Maďarskom – zväčšeného o územie, ktoré sa malo požadovať na strategické zlepšenie hraníc štátu z hľadiska jeho obrany.

 

V tretej etape mala pokračovať výstavba vojenských jednotiek na prechodné obdobie za účelom upevnenia štátnej autority v jazykovo zmiešaných oblastiach, vytvorenia vojenských jednotiek potrebných na prípadnú „preventívnu alebo represívnu okupáciu časti Nemecka alebo Maďarska“, ako aj vybudovania základov mierovej armády,“ píše J. Bystrický a poukazuje na názor o Slovensku.

 

„Situácia na Slovensku bude podstatne iná než v Protektoráte, pretože slovenský štát „má svoju hlavu štátu, vládu a dobre vyzbrojenú armádu s určitými vojnovými skúsenosťami…, sú tu dobre organizované a vyzbrojené Hlinkove gardy a organizácia Pracovnej služby na vojenských základoch. Slovenský národ je vcelku rozdelený na dve vrstvy. Jedna, ktorú vyniesol na povrch tzv. samostatný život v slovenskom štáte, ktorá je oddaná súčasnému režimu… Druhá vrstva, väčšia časť slovenského národa, je nesená a usmerňovaná k spolupráci s Nemcami. Dá sa predpokladať, že táto väčšia časť národa nepodľahla úplne vládnej propagande a že uvíta znova utvorenie ČSR… U značnej časti slovenského národa… dá sa predpokladať určitá letargia a skôr sklon k prispôsobeniu sa stávajúcej situácii…“. Nevylučovala však ani možnosť, že môže dôjsť k bojom „medzi Čechmi a časťou Slovákov“, ale ani variant, že na Slovensku bude také „česko-slovenské“ ovzdušie, ktoré časti slovenskej armády umožni zasiahnuť v prospech českých krajín.

 

Zámer zapojiť do prevratu slovenskú armádu sa v tomto dokumente prejavil výraznejšie než v návrhu z augusta 1944. Študijná skupina v ňom akceptovala, že slovenská armáda sa organizovala za pomoci Nemcov a zúčastnila sa vojnového ťaženia po ich boju, že výcvik záložníkov sa nezastavil pri ročníku 1937 ako v Protektoráte… To podľa nej znamenalo, že na Slovensku by mal byť dostatok vojensky pripravených osôb využiteľných na realizáciu zámerov čs. MNO.“

 

Beneš však v podstate príliš neveril v možnosť výraznejšej akcie domáceho slovenského odboja a získania preň slovenskej armády pod vedením čs. MNO. Dokumentujú to jeho názory z tých čias, napr. s členom dočasnej vlády Jánom Lichnerom: „Dopracovali ste to tak ďaleko, že Slováci – a na Slovensku ste mali takých priekopníkov slovanskej myšlienky – tí najprv vrazili nám Čechom nôž do chrbta, potom išli do vojny proti Poliakom, potom sa spojili s kráľovrahmi Chorvátmi proti Srbom a dnes idú do vojny proti Rusom. To je hrôza.“

 

V rozhovore so Smutným (Jaromírom, Benešov asistent – pozn. RO 2022) k tomu dodal: „Toto musíme Slovákom stále pripomínať… To už nejde, aby sme ich piplali, a oni nám zase vyviedli také svinstvo. Veď je to hrozné, kam ten národ prišiel… Ukážte, čo nám priniesli Slováci tentoraz do odboja? Vôbec nič,“ cituje J. Bystrický dokumenty z histórie československej politiky.

 

Čo Beneš a čs. exilová vláda nevyhnutne potrebovali, bolo preukázať pred medzinárodnou verejnosťou znovu utvorené Československo.
Do začiatku roka 1943 sa plány čs. vojenskej správy v Londýne v podstate nezmenili. Svedčí o tom dokument spracovaný v januári 1943 s názvom Medzinárodná situácia a úloha po oslobodení s prihliadnutím na budovanie armády.

 

„Ďalšie práce nad projektmi prevratovej akcie už boli spojené s činnosťou Štábu pre vybudovanie čs. brannej moci (ŠVBM), ktorý vznikol v polovici januára 1943 po zrušení Študijnej skupiny.

 

 

Tento nový orgán čs. MNO od začiatku svojej činnosti venoval Slovensku zvýšenú pozornosť. A to nielen v dôsledku vývoja situácie na východnom fronte po bitke pri Stalingrade a hodnotenia ďalšieho vývoja vojny, ale aj na základe analýz správ o vývoji slovenského odbojového hnutia. Problematikou Slovenska sa zaoberala už 18. februára 1943 porada ŠVBM, ktorá ukázala najmä deficit spravodajských podkladov potrebných na konkrétnejšie riešenie plánov.“

 

„Správy prichádzajúce v tomto čase zo Slovenska umožnili, aby sa už na porade u ministra národnej obrany 26. marca 1943 mohlo konštatovať, že o slovenskej armáde, polícii a žandárstve je možné vážne uvažovať ako o jednom z činiteľov prevratovej akcie,“ dokazuje na základe archívnych dokumentov J. Bystrický.

 

„V druhej polovici roka 1943 už bolo zrejmé, že smer oslobodzovania čs. územia, ako aj postup ozbrojeného vystúpenia domácich odbojových síl bude z východu na západ.“

 

Samozrejme, že vynikajúci vojenský historik Jozef Bystrický preukazuje tieto tvrdenia na základe celého radu podrobných historických faktov a dokumentov. Pre pozorných čitateľov z toho plynie mimoriadne dôležité poznanie. A síce, že nie čs. londýnska vláda nejakým spôsobom vplývala na protifašistický odboj, osobitne na Slovensku, ale že to boli domáce protifašistické sily, ktoré svojim konaním nútili čs. londýnsku vládu prehodnocovať svoje názory, ba niekedy sa až zdalo, že jej intelektuálna práca značne zaostávala za protifašistickým pohybom na Slovensku.

 

Veď to, že ozbrojené vystúpenie v rámci celého bývalého Československa musí byť prioritne na Slovensku, dokazujú aj základné pokyny na jeho prípravu, ktoré poslal minister národnej obrany gen. S. Ingr spolu s gen. R. Viestom na Slovensko už 1. septembra 1943.
Tu niekde sa začína aj zmena Benešovho postoja voči slovenskému partizánskemu hnutiu, čo vyjadril v Moskve 16. 12. 1943. Že u nás bude revolúcia, partizánska vojna, budú narastať sabotážne akty a tvoriť sa partizánske oddiely.
Vladimír Mikunda