Aktuality, História,

Milan Syruček: Čo by sa stalo, keby sme inváziu v auguste 1968 odrazili?

---

 

Syruček : V podstate celý svoj pracovný život sa zaoberám históriou a už preto neuznávam to alternatívne “čo by, keby”. To by som sa tiež mohol spýtať: a čo keby sme invázii v auguste 1968 odrazili – čo by sa stalo? V histórii žiadne “keby” neexistuje, jednoducho sa to bohužiaľ nestalo, invázia sa stala skutočnosťou a vryla sa do myslí pamätníkov. Možno ťažko povedať, čo by bolo, keby … Ja si myslím, že k tomu muselo vtedy zákonite dôjsť. Ja som jazdil do Sovietskeho zväzu, poznal som vedúcich predstaviteľov. Netrúfam si to jednoducho transformovať do súčasnej doby.

 

Myslím si, že súčasné vzťahy nemajú vychádzať z tejto histórie. Majú sa vytvárať na novom základe a tým skôr, že neexistuje Sovietsky zväz a neexistuje Československá socialistická republika. To všetko sa kardinálne zmenilo. Takže by sa mali hľadať základy vzájomných vzťahov niekde úplne inde. Aj keď samozrejme pripúšťam, že sa niekedy vraciame históriou tým, aby sme preukázali treba určitú príbuznosť alebo kontinuitu nejakých ideí a zásad. Ale samotná politika sa vždy vytvára tými živými súčasnými politikmi, ktorí ju robia, nie historikmi alebo na základe odkazov tých, ktorí už nežijú.

 

Raz ste povedal : “Všetko sa pomíňa, my už tiež vo vzťahu k Nemecku nespomíname na Mníchov roku 1938, marec 1939, pretože si myslím, že je to nezmyselné.” Prečo ale mnohí ľudia v Česku nemajú výčitky voči Nemcom, ale dátum 21. augusta 1968 zakaždým vyvoláva pocit nepriateľstva, výhrady voči Rusom? Bude Rusom niekedy odpustené za hriech, ktorý už priznali?
Prečo Česi a Slováci spomínajú na august 1968, ale nespomínajú na Mníchov 1938? To je celkom jednoduché: pretože väčšina august zažila, ale koľko žije tých, ktorí zažili Mníchov? Mne v tom čase bolo šesť rokov a v januári budúceho roka mi bude deväťdesiat. Myslím si, že to je dosť, ale na Mníchov si naozaj nepamätám. Snáď len na to, že práve v tom roku sa konal Všesokolský zraz, ktorého som sa zúčastnil vo vystúpení matiek s deťmi. Cvičil som tam s mamičkou a len mi uviazlo v pamäti, že sme si počas strahovského vystúpenia nasadzovali plynové masky – bola to už predzvesť blížiacej sa vojny.

 

Ale je tu ešte jeden dôvod, podstatne dôležitejší: so ZSSR nás spájali výnimočne priateľské vzťahy, dominovali heslá ako So Sovietskym zväzom na večné časy. Ani otec mi nerozprával, že by pred Mníchovom niekto niesol štandardu S Francúzskom (alebo Britániou) na večné časy. A tá krajina, s ktorou sme sa spojili “na večné časy”, k nám vtrhla, to bola dýka do chrbta, najväčšia zrada, pretože prichádzala od priateľa. Kto toto nepochopí, nepochopí ani podstatu augusta 1968 a prečo ho nemôžeme zabudnúť. Aspoň tá generácia, ktorá sa toho rána prebudila hukotom sovietskych tankov.

 

Jedna poznámka: cez internet sledujem ruskú tlač a ruskú televíziu a nevychádzam z údivu, keď sa pri každom augustovom výročí objavujú v provládnych médiách články a relácie, ktoré sovietsku inváziu do Československa schvaľujú a dokonca obhajujú. Potom som na rozpakoch, či oficiálne ospravedlnenie bolo skutočne úprimná …

 

Áno, v Rusku existujú rôzne názory na dôvody invázie do Československa v roku 1968, ale toto je len prejav slobody slova.
A ešte jedna poznámka: v apríli 1968 som bol v Moskve a môj priateľ z Komsomolskej pravdy, ktorý mal blízko ku generálnemu štábu, u ktorého som býval, ma pre istotu pozval na prechádzku po nábreží Moskvy, doma o tom radšej nechcel hovoriť. Povedal mi:

“Milane, ja vám fandím, ale pri Drážďanoch sa už pripravujú naše divízie, učia sa pár vetám česky, študujú české mapy, Brežnev tú Pražskú jar nenechá len tak.” Po návrate do Prahy som okamžite zašiel za Sašom Dubčekom, roky sme sa poznali, tykali sme si a rozprávam mu to. On mi odporoval:

“Ale rozviedka mi nič nehlási.” Sašo, ty máš rozviedku aj na východe? Hovorím mu: “To nemám, ale oni by mi to neurobili.” To sme si mysleli, my všetci: oni by nám to neurobili.

 

Už v roku 2007 prezident Vladimír Putin na tlačovej konferencii s vtedajším českým prezidentom Václavom Klausom povedal, že Rusko nemôže niesť zodpovednosť za činy sovietskeho vedenia, ale cíti za ne morálnu zodpovednosť. Zdá sa, že v Českej republike si tieto slová nikto nepamätá. Čo sa dnes deje, mám na mysli nekonečnú vojnu s pomníkom maršala Koneva, pokusy premenovať ulicu, ktorá nesie jeho meno, premenovanie námestia v blízkosti ruskej ambasády, Vrbětice, nekonečné pátranie po ruských špiónoch atď., Udivuje a uráža Rusov. Ako by sa niekto mstil dnešnej generácii Rusov za inváziu v roku 1968. Priatelia a partneri to nerobia, že?

Neviem, kto koho označuje za nepriateľa, ale u nás nikto neuverejnil zoznam nepriateľských (správnejšie asi nie priateľských) štátov, ako sa to stalo v Ruskej federácii, kde na takom zozname sme boli uvedení na druhom mieste – hneď za Spojenými štátmi.

 

Je však na druhej strane pravda, že mnoho našich politikov je skutočne protirusky naladených, Rusko považuje dokonca za nášho protivníka. Pre mňa to znie trochu smiešne už preto, že na ruské územie by sa umiestnilo 200 našich republík, to je ako by blcha chcela poštípať slona. Mne sa to tiež nepáči, ale rešpektujem, že väčšina občanov si v slobodných voľbách zvolila demokraciu. A jej charakteristickým rysom je jednoducho fakt, že každý môže mať svoj názor, ak ním však vyslovene neuráža na cti atď., Čo je vymedzené zákonom.

 

Mňa tiež jeden novinár, poslušný svojmu chlebodarcovi, nepravdivo na internete ohovoril. Horšie bolo, že keď som sa mu na to niekoľkokrát pokúsil napísať odpoveď, vždy sa okamžite zmazala. To už bola rana pod pás, to sa v demokracii nerobí. A tak niektorí urážajú aj Rusko , s čím tiež nesúhlasím, nie je to názor proti názoru, ale urážka. Väčšinou to robia tí, ktorí ani Rusko nepoznajú, možno boli maximálne ako turisti v Moskve či Petrohrade aj o tom pochybujem, ale vyjadrujú sa k vnútorným pomerom krajiny, o ktorej prakticky nič nevedia. To tiež nepovažujem za demokratické, je to zneužitie slobody slova . “Sloboda jedného končí tam , kde začína sloboda druhého,” povedal britský filozof a politický ekonóm John Stuart Mill (1806 – 1873) a platí to bezo zvyšku i dnes.

Jana Petrova

Zdieľajte článok