Aktuality, Bezpečnosť,

Český hrdina: Nikdy som nebol na kurze vyjednávania. S Talibanom vyjednal odvoz desiatok spolupracovníkov

---

 

Dráma na kábulskomj letisku sa odohrala presne pred týždňom. Keď na štyri dni medzi 14.-17. augustom 2021 spomína, pôsobí pokojne a sebaisto. Vecne popisuje každý detail záchrannej operácie. Najsilnejší moment sa prekvapivo netýka streľby a strachu o život, ale obavy o osud ostatných detí na letisku, ktoré nepatrili našim spolupracovníkom, a nebolo možné im pomôcť: “Bolo mi ich hrozne ľúto. Po psychickej stránke to bol najhorší moment. Doma mám malého drobca, a keď som si predstavil jeho v tejto situácii, vedieť, že ho nemôžem zachrániť, bolo to to najhoršie, čo môžete ako otec zažiť. ”

 

 

Situácia sa začala v posledných týždňoch rapídne zhoršovať. Kedy ste spoznal, že ide do tuhého?
Mali sme vytipovaných niekoľko miest v okolí, ktoré keď padnú pod vládu Talibanu, budú mať jeho bojovníci voľnú cestu do Kábulu. Z najbližšieho mesta to bolo 30 kilometrov, čo je otázka dvoch hodín. Keď sme sa dozvedeli, že toto mesto padlo, vedeli sme, že to nebude dobré. Preto sme sa začali pripravovať na rýchlejšie opustenie ambasády. Napríklad všetky zbrane, o ktorých sme vedeli, že ich nebudeme potrebovať, sme dopredu zabalili.

 

Tušili ste, že to bude také rýchle?
Vôbec nie. V sobotu 14. augusta ráno sme mali bežnú poradu s veľvyslancom, bavili sme sa o tom, ako by sme evakuovali miestnych zamestnancov, ale nič nenasvedčovalo tomu, že to príde ešte v ten deň. O druhej popoludní som mal schôdzku so svojím americkým náprotivkom, rozprávali sme si, že do konca augusta to v Kábule všetko vydrží. Rozlúčili sme sa a za pol hodiny mi volal, že ambasáda USA sa začína urýchlene evakuovať.

 

 

Čo ste podnikli, keď Američania začali evakuovať?
Česká ambasáda bola v perimetri amerického veľvyslanectva, takže vstupné brány i k našej budove strážili Američania. Navyše tá česká mala iba jeden únikový východ, ktorý viedol cez americké veľvyslanectvo. Ak by oni opustili svoje pozície, my by sme tam ostali uzamknutí a nemali by sme sa ako dostať von. To bol okamih, kedy som chalanom povedal, nech začnú rýchlo baliť a oblečú sa do kompletnej výstroje. Informáciu sme tiež hneď zavolali do Prahy, kde v tú dobu zasadal krízový štáb na MZV.

 

 

Ako česká evakuácia prebiehala?
Z Veliteľstva pre operácie som dostal povolenie okamžite začať evakuáciu. Veľvyslanec a ďalší členovia diplomatického zboru, zástupcov veľvyslanca a hospodárka, sa začali urýchlene baliť. Osobné veci museli zostať na mieste, brali sa vízové ​​nálepky, pečiatky, peniaze. Ešte pred odchodom sme si znovu vyhodnotili bezpečnostnú situáciu v meste – Taliban už bol na predmestí, strieľalo sa. A navyše v momente, keď sa s evakuáciou začínalo, prestala fungovať komunikácia medzi tzv. International community, teda cudzincami v mieste. Nebolo komu zavolať, opýtať sa. Každý už sa staral len sám o seba.

 

Predpokladám, že ste riadil evakuáciu prvýkrát v živote? Vedel ste, ako máte postupovať?
Dôležité bolo zariadiť všetko tak, aby sa nikomu nič nestalo. Keď viete, že máte zbaliť veci a ľudí, na tom sa nedá veľa pokaziť.

 

 

Ako prebiehala cesta na letisko?
Do troch áut sme naložili českých diplomatov a znovu si na KAIA (Kabul International Airport) overili, že nás na letisko pustia. Tiež som zavolal na americkú ambasádu, že začíname evakuovať, aby neboli prekvapení z našich ozbrojených áut. Chlapci vyrazili a my sme sa spoliehali na vyhlásenie Talibanu, že nebudú útočiť na diplomatickú komunitu. Na druhej strane, všetci v Kábule používajú rovnaké autá, nech je to miestny podnikateľ alebo diplomat, takže k omylu mohlo dôjsť. Našťastie sa nič nestalo.

 

Nepríjemná správa prišla tesne pred letiskom, keď mi môj zástupca volal, že na stožiaroch príjazdovej cesty vejú bielej vlajky s nápisom Taliban.

 

Prečo to bolo tak dôležité?
Ak niekto vyvesí na hlavnej ceste 200 metrov od vás vlajky Talibanu, znamená to, že už tam nie sú miestni vojaci, ktorí cestu strážia. Naopak je tam veľa ľudí, ktorí s ozbrojencami sympatizujú. Tušili sme, že sa budeme sťahovať za nepriaznivých podmienok. Avšak sme došli na letisko, zanechali sme tam aj s dvoma chlapcami, ochrancami, veľvyslanca, zaistili mu ubytovanie a náš tím sa stiahol späť na ambasádu. Bolo potrebné zlikvidovať utajované materiály a zabezpečiť ďalšie vybavenie.

 

Vzali sme všetky notebooky, elektroniku, vytiahli a zachránili harddisky a zvyšok sme veľkou palicou rozmlátili na prach. Môj kolega, ktorý mal na starosti dokumenty, potom všetko tajné skartoval a skart spálil v sude. Všetko sa podarilo zničiť alebo odviezť, vrátane drahej techniky a vybavenia, štátnych znakov, ceduliek s názvom veľvyslanectva. To všetko by mohol nepriateľ zneužiť. O tretej ráno (nedeľa) sme boli hotoví.

 

Aká bola v nedeľu nad ránom cesta na letisko a tamojšia situácia?
Okolo už sa strieľalo, ale poznali sme, že ide o happy shooting. Talibanci slávili, že Kábul je ich. Rozhodli sme sa, že to risknem a ešte pred svitaním sa vrátime na letisko. Ambasádu sme uzamkli a nasadli do áut. Mimochodom kľúče mám stále pri sebe. Cesta trvala hodinu a spojenie s okolitým svetom výnimkou vysielačiek medzi našimi autami už neexistovalo.

 

Na letisku bol pokoj, boli sme totiž jedna z prvých evakuovaných ambasád. To najhoršie ešte malo prísť. O štvrtej ráno sme zaparkovali autá, ľahli si na kapoty a na chvíľu si oddýchli.

 

Ako vám počas nasledujúcich hodín pomohlo, že sme zvládli evakuáciu ako jedni z prvých?
Zatiaľ čo ostatné štáty ešte ani nezačali, my už sme mali pripravený zoznam miestnych zamestnancov ambasády. Len sme im zavolali, k akej bráne majú prísť, ja som ich tam vyzdvihol a zaistil im odvoz. Situácia bola ešte čerstvá, ani miestni si ešte neuvedomovali, čo ich v najbližších hodinách čaká.

 

Necelých päť desiatok ľudí – zamestnancov ambasády a ich rodiny – sme s kolegami skontrolovali, vrátane batožiny, naložili do áut a doviezli k terminálu. Zaistili sme im check-in k lietadlu, usadili do vyčkávacej miestnosti a dohliadali na nich. Keď sme sa dozvedeli, že je naša lietadlo odklonené cez Baku, obstarali sme im jedlo a pitie – bolo medzi nimi veľa detí.

 

Kedy sa začala situácia zhoršovať?
Už prvý deň vnikli na letisko ozbrojenci a turecké velenie, ktoré zodpovedalo za ochranu KAIA, nariadilo priestor uzavrieť. Situácia sa zhoršovala predovšetkým za bránami letiska, kde už sa tiesnili stovky ľudí. Museli sme vymyslieť, ako ich odtiaľ vytiahnuť. Požičali sme si megafón a začali vyvolávať mená. Aby sa bránkou pre peších – veľká brána sa otvoriť nesmela a ani nemohla – dostali len tí vybraní, použili sme stroboskop, ktorý vás oslní a na chvíľu paralyzuje. Namierili sme do davu, natiahli ruku a ako králika z klobúka vytiahli nášho človeka. Celú noc sme obchádzali jednotlivé brány a ľudí ťahali z davu. Zároveň sme stále museli plniť úlohu ochrany veľvyslanca, vyčleniť vodiča, ktorý vozil ľudí od brán k terminálu a ďalšieho, ktorý zariaďoval check-in a vstupy do lietadiel.

 

Dráma však nastala v utorok, je to tak?
Dostávali sme ďalšie mená, koho máme zachrániť. Lenže keď sme prišli k bráne, zistili sme, že za ňou nikto nestojí a je obstupená britskými vojakmi. Veliteľ nám povedal, že Taliban ľudí zatlačil hlboko do mesta. Keď je od vás niekto dva kilometre ďaleko, už nie je tak jednoduché dostať ho na letisko.

 

Dohodli sme sa, že nám ešte s jedným mojím chalanom bránu otvoria a vydali sme sa sami do mesta. Zhruba po pol kilometri sme uvideli check-point obsadený Talibanom. Kolegu som nechal ďalej na dobrej streleckej pozícii, aby ma mohol kryť. Odložil som zbrane, vzal som si do ruky diplomatický pas as rukami nad hlavou som im išiel v ústrety.

 

To museli byť iste náročné chvíle. Povedzte, ako sa rokuje s bojovníkmi Talibanu?
Pozerali sa na mňa s údivom, ako keby neverili, že sa k nim vôbec niekto dovolil priblížiť. Všimol som si, že vľavo sedia traja starší a usúdil som, že to budú šéfovia. Ukázal som na nich a mával pásom. Prišli za mnou, pas si vzali, prezreli, pozreli sa na vlajku a zavolali chlapca z ich radov, ktorý vedel perfektne anglicky.

 

Asi dve hodiny sme sa rozprávali, aká je situácia ďalej v meste, kde sú ďalší ľudia. Dohováral som sa s nimi, či by bolo možné, aby nám našich spolupracovníkov pustili. Dával som si veľký pozor, aby som o nich hovoril ako o zamestnancoch ambasády, nie spolupracovníkoch armády. To by nedopadlo dobre.

 

Poskytol som im mená a postupne mi vodili ľudí zo zoznamu. Podarilo sa mi zoznámiť sa s jedným z veliteľov, ktorý vedel výborne anglicky – podľa môjho študoval vo Veľkej Británii. Ten mi priviedol naraz posledných tridsať ľudí. Potom už sa situácia zhoršila, strieľalo sa nad hlavou. Ostatní ľudia začali panikáriť, mysleli, že majú nádej a Taliban musel zasahovať a mlátiť ich. Mali také špeciálne bičíky. Vyjednával som s nimi šesť hodín a okrem 81 ľudí sa mi podarilo pritiahnuť ešte dve Poľky.

 

Videl ste aj iných vojakov, ktorí s Talibancami prerokovávali záchranu svojich ľudí?
Nevidel a myslím, že to nikoho ani nenapadlo. Základňa KAIA bola zatvorená, počítali, že sa nikam von nedostanú. My sme na to išli priamo a urobili sme si to po svojom.

 

Prepadával vás pri jednaní s Talibancami strach?
Skôr som mal chmúrne myšlienky. Keby sa niekto rozhodol, že ma “zandá”, tak ma proste “zandá”. Strieľalo sa stále. Skôr som mal obavy, aby sa v dave niekto neodpálil.

 

Pomohol vám v niečom armádny výcvik alebo príprava pred misiou?
Bola to neskutočná improvizácia. Na to vás žiadny výcvik nepripraví. Nikdy som nebol na kurze vyjednávania. V ČR pracujem u Ochrannej služby Vojenskej polície a zo svojej pozície sa na to pozerám takto: aj u nás prídem niekam, kde nikoho nepoznám, musím nájsť, kto tomu šéfuje, dohovoriť sa s ním. Predstavoval som si, že robím rovnakú prácu ako doma. Len nekonám s úplne dobrými ľuďmi.

 

Veliteľ Kamba aj so svojimi kolegami a veľvyslancom ČR opustil Afganistan s druhým armádnym letom. Celkom za tri dni do ČR pricestovalo z Kábulu 195 osôb. Rýchlosť evakuácie, ku ktorej nezanedbateľnou mierou prispel práve veliteľ jednotky VP KAMBA, bol jedným z dôvodov, prečo sa Českej republike na rozdiel od ostatných podarilo vypraviť tak rýchlo evakuačné lety. Úlohou jednotky VP KAMBA (Kábulská ambasáda) bola ochrana a obrana objektu zastupiteľského úradu Českej republiky v Kábule (ZÚ ČR), ďalej potom osobná ochrana členov diplomatickej misie pri ich výjazdoch mimo ZÚ ČR.

Vlado Šinko

Zdieľajte článok