Zabudnuté hrdinstvo: Bitka pod Dubnom
Kde a kedy sa odohrala najväčšia tanková bitka v dejinách? Mnohí na to jednoznačne odpovedia – Prochorovka 1943. Lenže špecialisti vojenských dejín budú oponovať, že najväčšia tanková zrážka sa odohrala už dva roky predtým a 1500 km západnejšie, v trojuholníku miest Dubno – Luck a Brody, kde sa do seba pustili tankové zoskupenia, ktoré mali spolu 4500 obrnených mašín.
Protiútok na druhý deň vojny
Faktickým začiatkom bitky pod Dubnom, o ktorej občas počujeme ako o bitke pod Brodami alebo ako o bitke Dubno – Luck – Brody, bol 23. jún 1941.
Práve na druhý deň vojny uskutočnili tankové resp. mechanizované (podľa vtedajších názvov) zbory Červenej armády Kyjevského osobitného vojenského okruhu prvý vážny protiútok proti nemeckým útočiacim vojskám. Trval na ňom predstaviteľ hlavného stanu Georgij Žukov.
Spočiatku udrel prvosledovými 4., 15. a 22. mechanizovanými zbormi na krídla skupiny armád „Juh“ . A vzápätí za nim poslal druhosledový 8., 9. i 22. mechanizovaný zbor.
Zámysel hlavného stanu Červenej armády bol strategicky správny: zaútočiť na krídla 1. tankovej skupiny Wehrmachtu, ktorá sa snažila preraziť do Kyjeva, obkľúčiť ju a zničiť. Niektorým sovietskym divíziám, ako napr. 87. divízii genmjr. Filippa Aľabuševa, sa podarilo zastaviť prevažujúce sily Nemcov, čo dávalo nádej, že zámysel bude splnený.
Navyše celkovo mali sovietske sily na tomto úseku prevahu v tankoch (Pred vojnou sa Kyjevský osobitný okruh považoval za najsilnejší zo sovietskych okruhov a na prípad prepadu ZSSR sa s ním rátalo ako s hlavným realizátorom odvetného úderu. Čiže i technika sem šla vo veľkých množstvách, rovnako vycvičenosť ľudí bola najvyššia.), čo v predvečer vojny predstavovalo 3695 tankov. Pravdou však je, že proti nim útočilo viac ako štyrikrát menej nepriateľských, teda okolo 800 nemeckých tankov.
Nepripravený a unáhlený protiúder sa tak zmenil na najväčšiu tankovú bitku 2. sv. vojny, v ktorej sovietske vojská utrpeli porážku.
„Tanky nebojujú s tankami“
Keď 8., 9. a 19. mechanizované zbory dorazili na frontovú líniu a z chodu vstúpili do boja, vznikla z toho prvá tanková bitka Veľkej vlasteneckej vojny. Stalo sa to napriek tomu, že vtedajšia koncepcia vojen polovice 20. storočia si to ani len nepripúšťala. Panoval názor, že tanky sú len nástrojom na prerazenie obrany protivníka, resp. na spôsobenie chaosu na jeho komunikáciách. „Tanky nebojujú s tankami“, tak znel princíp, platný pre všetky vtedajšie armády sveta. Bojovať s tankami malo protitankové delostrelectvo, ale aj dobre zakopaná pechota.
Bitka pod Dubnom teda preorala všetky teoretické princípy vojakov. Sovietske tankové roty a prápory šli doslova čelom proti nemeckým tankom. A – prehrali.
Bolo to z dvoch príčin. Po prvé, nemecké vojská omnoho aktívnejšie a rozumnejšie využívali všetky druhy spojenia, navyše aj koordinácia úsilí rôznych druhov vojsk bola v tom čase o hlavu vyššia, ako v Červenej armáde.
Sovietske tanky v tejto bitke bojovali zväčša naslepo, pechota za nimi nestíhala a teda ich ani nestíhala podporovať a pomáhať im v boji s protitankovým delostrelectvom. No a tankové jednotky od práporu vyššie bojovali nekoordinovane a len podľa seba. Neraz sa stávalo, že niektorý mechanizovaný zbor sa už dral na západ do hĺbky nemeckej obrany a druhý, ktorý by ho mohol podporiť, sa dal na preskupenie, alebo dokonca na opustenie vybojovaných pozícií…
Napriek koncepciám a smerniciam
Druhou príčinou masového úhynu sovietskych tankov bola ich nepripravenosť na tankový boj, ako následok predvojnových koncepcií, že „tanky nebojujú s tankami“.
Medzi sovietskymi tankami prevažovali ľahké tanky, ktorých konštrukcia sa zrodila začiatkom, resp. uprostred tridsiatych rokov. K začiatku nemeckého útoku (22. 6. 1941) sa v piatich sovietskych mechanizovaných zboroch – 8., 9., 15., 19. a 22. nachádzalo 2803 tankov. Z toho bolo 171 stredných tankov (T-34) a 217 ťažkých tankov (KV-2 – 33 ks, KV-1 – 136 ks a T-35 – 48 ks) a 2415 ľahkých tankov (T-26, T-27, 7-37, T-38, BT-5 a BT-7). No a západnejšie od Brodov bojujúci 4. mechanizovaný zbor mal 892 tankov. Na tú dobu moderných bola polovica – 89 ks KV-1 a 327 ks T-34.
Sovietske ľahké tanky vôbec neboli uspôsobené na prerážanie obrany protivníka, mali na to aj nedostatočné brnenie. Odolné boli len proti pechotným zbraniam a ich črepinám. Ich predurčením boli rejdy v tyle protivníka.
Nemecké velenie využilo silné stránky svojej obrnenej techniky a vrhlo ich do útoku, pretože v obrane by zaostávali za sovietskymi i kvalitou i výzbrojou.
V tejto bitke si svoje povedalo i nemecké poľné delostrelectvo. Aj keď voči tankom T-34 a KV spravidla nebolo nebezpečné, ľahkým tankom poriadne zavarilo. No a 88 milimetrovým protilietadlovým kanónom, postaveným priamo proti tankom, neodolalo ani brnenie nových T-34. Dôstojne im vzdorovali len ťažké KV a T-35.
Porážka, ktorá priblížila víťazstvo
Lenže sovietski tankisti šli do boja aj na takýchto nevhodných mašinách. Ba veľakrát ho aj vyhrali. Dokonca aj bez prikrytia zo vzduchu, kvôli čomu nemecká Luftwaffe zlikvidovala na marše takmer polovicu kolóny.
Počas prvých dvoch dní bojov sa úspech preklápal raz na jednu, raz na druhú stranu. Na štvrtý deň sa sovietskym tankistom, bez ohľadu na všetky zložité faktory, podarilo dosiahnuť úspech. Na niektorých úsekoch nepriateľa odtlačili o 25 – 35 km. K večeru 26. júna dokonca vybojovali Dubno, z ktorého Nemci museli ustúpiť… na východ!
Čoskoro sa však začala prejavovať prevaha Wehrmachtu v pechotných útvaroch. Na konci piateho dňa bitky boli všetky čelné útvary sovietskych mechanizovaných zborov jednoducho zničené. Mnohé sa dostali do obkľúčenia a boli nútené prejsť do obrany. Tankistom začali chýbať funkčné tanky, munícia, náhradné dielce a palivo. Veľakrát museli ustúpiť a pritom Nemcom zanechali funkčnú a nepoškodenú techniku.
Dnes začína prevažovať názor, že ak by bol vtedy namiesto protiútoku vydaný rozkaz na obranu, Červená armáda by pod Dubnom Nemcov obrátila späť. Ale neobrátila. Žiaľ. Nemecká armáda v to leto bojovala lepšie a jej tankové útvary už mali omnoho viac skúseností pri súčinnosti s inými druhmi vojsk. K znehodnoteniu plánu Barbarossa však Bitka pod Dubnom prispela. Sovietsky tankový protiútok totiž prinútil velenie Wehrmachtu zaviesť do boja aj zálohy, ktoré boli predurčené na útok smerom na Moskvu v zostave skupiny armád „Stred“. Navyše aj smer na Kyjev sa vďaka tejto bitke stal prioritným.
Vladimír Mikunda