Nevestince v koncentrákoch: Sex v pekle
Snaha zvýšiť pracovný výkon väzňov koncentračných táborov naviedla reichsfuhrera Heinricha Himmlera na myšlienku vytvoriť pri desiatich koncentrákoch táborové nevestince.
„Oni (väzni) prichádzali večer. Silu mali tak na 15 minút, dlhšie sa nezdržovali. Margareth V. si pamätala tieto večery po celý život. Písal sa rok 1943, mala 25 rokov a bola väzenkyňou táboru Buchenwald,“ rozpráva novinár Armin Fuhrer. „Margareth bola jednou zo 16-tich žien na desaťtisíc mužov, v tábore obývala „číslo 13“, čo znamenalo osobitnú funkciu – poskytovala mužom „služby“. Zaoberala sa prostitúciou. „Jej klientmi neboli dozorcovia-esesáci, ale väzni,“ hovorí sa v článku.
Spočiatku, po zavedení táborových bordelov v roku 1942, ženy dopravovali zo ženského koncentračného tábora Ravensbruck, neskôr aj z iných koncentrákov. „Vo väčšine išlo o Nemky: Židovky sa z rasistických príčin nehodili,“ uvádza autor.
SS-áci spočiatku vyberali „profesionálky“, tzn. tie, ktoré sa aj predtým živili najstarším povolaním. Potom prišli na rad i tie, ktoré boli prichytené pri „odpornom styku“ s poľskými alebo ruskými väzňami. Či Židmi.
„Oznámiť ochotu poskytovať mužom služby mohla žena „dobrovoľne“,“ hovorí novinár. „V tom prípade jej patrila zvýšená dávka potravín, pravidelná zdravotná prehliadka, ochrana pred fyzickými trestami a fyzickou prácou.“ Historik Robert Zommer tvrdí, že „všetky ženy, ktoré sa zapojili do tohto systému, prežili; niektoré vraj neskôr nacistické mlynské kamene v iných koncentrákoch predsa len zomleli“.
Samotná „návšteva“ žien bola prísne určená. Muž musel predtým absolvovať lekársku prehliadku, na akt mal 15 minút a všetko cez okno pozoroval dozorca.
Zommer sa nazdáva, že navštíviť bodrel aspoň raz sa podarilo len 1 percentu väzňov. Boli to tí, ktorí patrili k privilegovanej hornej vrstve táborovej hierarchie. Návštevu prostitútky získavali ako ocenenie za dobrú prácu. Návšteva stála 2 ríšske marky, čiže pre „obyčajných“ väzňov bola v podstate nedostupná. Nehovoriac o tom, že žiadosť o „návštevu“ musela byť podaná písomne.
Dlhý čas bola téma nútenej prostitúcie v koncentrákoch tabuizovaná. Také ženy ako Margareth V. začali o tom hovoriť až na začiatku 1990-tych rokov. Ich utrpenie nikto nikdy neuznal, žiadnu kompenzáciu zo toto poníženie a fyzické utrpenie im nevyplatil. „Jedna žena sa o to pokúšala v roku 1996, no žiadosť jej bola zamietnutá z dôvodu, že doba už bola premlčaná,“ napísal na záver novinár A. Fuhrer.
Vladimír Mikunda
