Aktuality, História,

Recenzia na novozélandský film The Dead Lands (2014)

---

 

Film som sledoval v maorijčine s anglickými titulkami. Neskôr som si ho pozrel aj v angličtine, zážitok však nebol až tak podnetný, ako v prípade pôvodného maorijského jazyka. Maorijské bojové výkriky, urážky a výzvy jednoducho lepšie znejú v maorijčine ako v angličtine.

 

Takisto som ocenil skutočnosť, že väčšina maorijských bojovníkov, ktorí vo filme vystupovali, neboli len obyčajní kaskadéri, ale muži, ktorí sa špeciálne venujú maorijskej histórii, bojovým umeniam (Mau Rakau) a zbraniam, ako aj štúdiu rituálu haka – ten mnohí môžu poznať v základnej podobe napríklad aj zo športových vystúpení novozélandského ragbyového národného tímu.

 

Video novozélandský ragbyový tým a jeho haka:

[

 

 

Haka má v maorijskej kultúre svoje osobité miesto

Haka má v maorijskej kultúre svoje osobité miesto. V klasickej podobe je podľa niektorých odborníkov tancom bojovníkov, obsahujúcim bojové techniky, podobne ako kata v karate.

 

Bojové tance predstavujú súčasť bojového umenia rôznych kultúr a civilizácií (napríklad starovekí Mykénčania mali Pyrrchichios – bojové tance so štítom, mečom alebo kopijou), v tieňových pohyboch sa odovzdávali informácie o jednotlivých technikách. Aj dnes pripadá veľká časť tréningu boxu, karate či thajského boxu tieňovým technikám cvičeným bez partnera.

 

Neskôr získala haka v živote Maoriov aj sociálny a kultúrny význam a stala sa súčasťou náboženského a kultúrneho vyjadrenia, takže ju mohli vykonávať nielen muži, ale aj ženy. Dnes, žiaľ, na Novom Zélande zdegradovala aj do podoby vítacieho tolerantného ceremoniálu a tanečníci haka (nemýliť si s bojovníkmi a ich rituálmi) dnes obšťastňujú tanečnými kreáciami zahraničné návštevy.

 

Slovo haka pochádza z polynézskych jazykov, Maoriovia sú totiž etnickí Polynézania, ktorí v 10. storočí prišli na Nový Zéland. Haku vykonávali maorijskí bojovníci tesne pred bitkou, s cieľom pozdvihnúť vlastného bojového ducha. Jej súčasťou je aj vyplazovanie jazyka, dupanie, výkriky a púlenie očí – to všetko má za cieľ vystrašiť nepriateľa.

 

Bojový tanec sa nazýva „haka pukana“ a rozdeľuje sa podľa toho, či sa tancuje bez zbraní (Haka taparahi) , alebo so zbraňami (Haka peruperu). Keďže Maoriovia boli kanibali, v hake sú zakomponované aj posunky, ktorými naznačovali, čo so zabitými nepriateľmi mienia urobiť. Kto sa pozorne zapozerá do bojovej podoby haky, nájde gestá imitujúce vytrhnutie srdca z tela (alebo pohlavných orgánov) či vyhryznutie tepny a pitie horúcej krvi.

 

Z Európanov videl prvý haku nizozemský moreplavec Abel Tasman, ktorý v roku 1642 priplával k Novému Zélandu, a na ktorého lode Maoriovia zaútočili. Prvý opísal haku v podobe vítacieho ceremoniálu pre budúce generácie Joseph Banks, kronikár anglického moreplavca Jamesa Cooka, ktorý si do svojho denníka napísal: „Ide o sugestívny bojový tanec, pri ktorom bojovníci imitujú boj svojimi zbraňami, jazyk vyplazia neuveriteľne ďaleko a rovnako dôrazne vypúlia svoje oči. Ich tváre tak získajú hrôzostrašný výraz.“

 

 

V 17. a 18. storočí sa anglikánski misionári snažili haku z myslenia Maoriov vykoreniť, ich snahy však boli neúspešné a krátko po tom, čo Maoriovia zabili a zjedli niekoľko anglikánskych misionárov, stratili anglikánski duchovní preventívne na dlhšiu dobu záujem Maoriov priviesť k anglikánskej viere. Katolíci na Novom Zélande takmer až do začiatku 20. storočia nepôsobili, pretože katolícka viera nebola v celom britskom domíniu v 19. storočí povolená.

 

Haku sa podarilo vykoreniť až v 19. storočí, kedy Briti, tak ako bolo často ich zvykom, vystrieľali odbojných Maoriov (vrátane žien a detí), množstvo mŕtvych Maoriov majú na svedomí nákazlivé choroby, ktoré biele obyvateľstvo medzi Maoriami šírilo – podobne ako u Indiánov aj dekami kontaminovanými pravými kiahňami, proti ktorým nemali Maoriovia ani Indiáni žiadnu imunitu.

 

Maoriovia prišli na Nový Zéland z Polynézie na svojich malých člnoch a pltiach. Dodnes existuje množstvo legiend, ktoré sa po generácie medzi maorijským obyvateľstvom ústne odovzdávali a neskôr aj písomne zaznamenali. Tieto legendy obsahujú náboženské predstavy Maoriov, kultúrne a sociálne zvyky a vytvárajú tak plastický obraz dávnovekej maorijskej kultúry.

 

Podľa legendy bol prvým náčelníkom, ktorý priplával na nový Zéland bojovník Kupe (pravdepodobne z Tahiti), priplavil sa niekedy okolo roku 925. Nová veľká populačná vlna Maoriov prišla na Nový Zéland v 14. storočí.

 

Maoriovia sa na Novom Zélande čoskoro rozmnožili natoľko, že začali trpieť hladom, pretože úroveň ich poľnohospodárskeho poznania bola mizivá. Nedostatok potravy zapríčinil, že spoločnosť sa výrazne militarizovala, boje sa stali súčasťou maorijského života. Chlapci boli od útleho veku vychovávaní v bojovom duchu, zbrane Maoriov sa vyrábali z kostí, dreva a kameňa, ku kovovým a strelným zbraniam sa Maoriovia dostali až v 17. storočí.

 

Film The Dead Lands predstavuje maorijský bojový štýl Mau Rakau

Film The Dead Lands sa mi páčil najmä preto, že predstavuje maorijský bojový štýl Mau Rakau. Muži, ktorí vo filme vystupujú, toto bojové umenie roky usilovne cvičia, choreografiu bojových scén takisto robil znalec Mau Rakau. Keďže k najbežnejším maorijským zbraniam patria kyjaky a kopije, vo filme sa bojuje s týmito zbraňami. Maoriovia nepoužívali štíty.

 

K najznámejším maorijským zbraniam patria Patau – jednoručný drevený kyjak, Mere – jednoručný kyjak zo zeleného kameňa, ktorý sa vyskytuje na Novom Zélande, Wahaika – vyrobená z veľrybej kosti, alebo z tvrdého dreva, ktorá mala výrez, tým bolo možné zachytiť nepriateľskú zbraň a prudkým otočením ju vytrhnúť z ruky. Kotiate bol takisto jednoručný drevený kyjak, do ktorého však mohli byť vsadené žraločie zuby, takže bojovník dokázal okrem úderov súpera aj rezať.

 

Kráľovskou podobou maorijskej zbrane je okrem klasickej kopije aj Taiaha, podoba kopije na jednej strane zakončenej dreveným hrotom, vytvrdeným v ohni a vybrúseným na kameni, na druhej strane je plochá čepeľ, ktorou je možné zasadzovať devastačné sečné údery. Všetky spomenuté zbrane a ich použitie sa nachádzajú aj v bojovej scéne z filmu, ktorú som do článku vložil.

 

Keď som film odporučil priateľovi, ktorý nikdy bojové umenia netrénoval, miluje však históriu, etnografiu a rád cestuje po svete, okomentoval maorijské jednoručné zbrane cynickými slovami: „Ani som si nevedel predstaviť, koľko zla a bolesti dokáže urobiť obyčajná pingpongová raketa…“

 

Ale vráťme sa späť k filmu. Keďže nechcem tým, ktorí film nevideli vyzradiť celý dej, budem, čo sa týka obsahu stručný. Film spracúva klasickú maorijskú legendu, plnú domorodých predstáv o cti, posmrtnom živote, kulte predkov a rituálnom kanibalizme, tvoriacich neoddeliteľnú súčasť maorijského historického povedomia a náboženského života.

 

Hlavným hrdinom filmu je 15-ročný chlapec Hongi, syn náčelníka Taneho, ktorý sa nechtiac stane svedkom cielenej provokácie. Dvaja vážení náčelníci, ktorých klany sa zdecimovali vo vzájomnom boji o teritórium sú ochotní uzavrieť po dlhej vojne prímerie. Tane, otec Hongiho je ochotný vrátiť nepriateľskému klanu kosti ich predkov z pohrebiska, ktoré v minulosti obsadili. Syn nepriateľského náčelníka Wirepa, však tajne kosti vlastných predkov poškvrní výkalmi a obviní z tohto aktu členov Taneho klanu. Mladý Hongi, ktorý zneuctenie videl, však obviní Wirepu z klamstva. Mier sa stáva chimérou a je zrejmé, že vojna bude pokračovať.

 

Wirepovi muži, ktorí sa vybrali na cestu domov, sa však domov nevrátia. Tajne sa vrátia k pevnosti Taneho klanu a nadránom Taneho klan, ktorý neočakáva tak rýchly a zákerný útok, napadnú. Wirepovi muži zvíťazia, zlikvidujú takmer celý Taneho klan, mladému Hongimu sa však podarí utiecť pred Wirepom, ktorý ho chce zabiť. Hongi prisahá pomstu Wirepovi a jeho mužom, po pohrebe vlastného otca sa vyberie Wirepu a jeho mužov stopovať a zabiť, aj keď nemá takmer žiadnu šancu na úspech.

 

Pri stopovaní Wirepu prenikne na územie, ktoré podľa maorijských legiend ovláda démon. Tento démon v minulosti vyhubil všetkých členov iného klanu a všetci Maoriovia sa tomuto územiu vyhýbajú. Ukáže sa, že nejde o démona, ale o vynikajúceho bojovníka s temnou minulosťou, ktorý začne mladého Hongiho učiť bojové umenie a takisto mu vysvetľuje svoje zvrátené predstavy o cti, tie však nebudem bližšie rozoberať, podrobnejšie sú vysvetlené priamo vo filme.

 

Aby som to zjednodušil – následne pri svojej ceste za pomstou zažijú mladý Hongi a jeho spoločník mnohé dobrodružstvá a „bojujú a zabíjajú od svitu do mrku všetko, čo sa im postaví do cesty“. Pripájam aj video, ktoré žiaľ až do 2 minúty a 16 sekundy hyzdí nápis cez stred obrazovky. Bojové sekvencie sú však už bez tohto nápisu a všetky spomenuté zbrane v článku, vrátane bojovej haky a použitia týchto zbraní, možno vo videu vidieť.

 

Bojové sekvencie z filmu The Dead Lands:

 

 

A na záver už len zopár faktov z maorijskej histórie

Maoriovia žili v opevnených dedinách, ktoré boli dislokované v horskom teréne. Chránila pomerne primitívna, ale účinná drevená alebo kamenná fortifikácia, okolo sa nachádzali polia, na ktorých Maoriovia pestovali kultúrne plodiny, zaoberali sa tiež chovom kôz.

 

V centre dediny sa nachádzala stavba marae, ktorá bola zároveň svätyňou, iniciačným a vládnym centrom. Muži aj ženy chodili takmer nahí, nosili len krátku sukienku z lístia, ktorá im chránila genitálie, pred nečasom sa chránili plášťami z hrubej vlny. Takisto mohli nosiť kožené časti odevu. Maoriovia boli panteisti a uctievali kult predkov. Bohovia i predkovia boli prítomní v okolitej prírode, kostiach predkov a žili neustále v blízkosti živých. V čele maorijského spoločenstva stál náčelník – kazik, ktorý mal aj náboženskú funkciu.

 

Maoriovia mali mnohé ďalšie zaujímavé zvyky. Vykonávali Haputangu (podľa maorijskej tradície je najlepším gynekológom a pôrodníkom muž, pretože ten dokáže komunikovať s nenarodeným potomkom pomocou rôznych hrdelných zvukov a takisto vykonával pôrodnú masáž, o ktorej sa dnes veľa nevie, ale ktorej cieľom bolo uľahčiť žene pôrod). Haputangu dnes poznáme len z historických správ, celé umenie zmizlo v nenávratne.

 

Maoriovia chápali smrť ako niečo prirodzené, k čomu život smeruje a od detstva sa zmierili s pominuteľnosťou života. Pre maorijských mužov bola najlepšia smrť zahynúť v boji. Ak muž umrel na chorobu alebo na starobu, maorijská spoločnosť to vnímala ako trest bohov za nejaké skryté blasfemické prehrešky. Pohreby mali prísne pravidlá, ktoré ak sa nesplnili presne, zabránili predkom dostať sa do posvätného sveta. Ak boli predkovia nepokojní, prejavilo sa to negatívne v živote celého spoločenstva, ktoré začali prenasledovať rôzne nešťastia.

 

Súčasťou maorijského života bolo tetovanie – moka, u mužov malo tetovanie naháňať nepriateľovi hrôzu a takisto bolo znakom dôležitosti v spoločnosti. Otroci nemali tetovanie, čo zvýrazňovalo ich nízke postavenie. Tetovania boli aj na stehnách, išlo vždy o rovnaké motívy pre celý klan. Ženské tetovanie bolo symbolom krásy. Tetovanie u žien však nebolo tak výrazné a časté ako u mužov. Tetovalo sa kosťami z morských vtákov a žraločích zubov, do rán sa votrelo čiernomodré farbivo z prírodných zdrojov, maorijské tetovanie bolo nesmierne bolestivé.

 

Zaujímavá správa na záver. V roku 2020 vyšiel druhý diel The Dead Lands, maorijskí bojovníci vo filme bojujú proti zombie. Tento film som ešte nevidel a budem musieť nazbierať dostatok duchovných síl, aby som si ho dokázal pozrieť. Ak však choreografiu bojových scén robili tiež majstri štýlu Mau Rakau, asi si ten film nakoniec pozriem.

Karol Oravečka