Aktuality, História,

Nedostatky Hitlerovho plánu

---

 

Prečo Hitler prijal toto rozhodnutie, ako sa stalo, že sovietska rozviedka nespozorovala nemecké prípravy a aké hlavné chyby obsahoval plán Barbarossa?
Čisto vojenské detaily plánu, ktorý bol rozpracovaný pod vedením generála Fridricha Paulusa, sú známe a nevyvolávajú žiadne spory. Vedie sa však akademická diskusia o tom, koho treba považovať za vynálezcu doktríny blitzkriegu. Ide o to, že idea vojenstva sa v oblasti vojenskej stratégie v predvojnových desaťročiach vyvíjala približne rovnako vo väčšine európskych krajín, ktoré mali dostatočný vojenský potenciál. Všetky však mali rovnakú traumu, a to 1. sv. vojnu s jej niekoľkoročným sedením v zákopoch a nesmierne krvavými útokmi na opevnené obranné línie protivníka.

 

Nová stratégia mala teda vylúčiť akúkoľvek perspektívu zdĺhavej vojny s ustálenou frontovou líniou. Preto sa nielen v Nemecku, ale aj v ZSSR pracovalo na pláne strategického úderu do hĺbky, ktorý predpokladal rýchly prienik na územie protivníka s cieľom nedovoliť mu vytvoriť si súvislú obrannú líniu.

 

Zrodila sa novinka
Bolo to principiálne nové teoretické východisko, ktoré obsahovalo prebudovanie celej armády s dôrazom na jej mechanizáciu. No a tá si vyžadovala aj prestavbu priemyslu: v Nemecku išlo o obnovu priemyselného potenciálu a v ZSSR o vybudovanie ťažkého priemyslu na nových územiach. Priemysel na to potreboval nových ľudí, čo znamenalo udelenie zásadnej pozornosti vzdelávaniu a nevyhnutnosti príchodu do miest a na stavby veľkého množstva pracovných síl.

 

Asi takto vyzerali teoretické základy tvorby vojenskej stratégie, ktoré, založené na analýze a skúsenostiach predchádzajúcej vojny, ovplyvňovali hospodársku i sociálnu prestavbu štátu. Dá sa to považovať aj za „militarizáciu“, ibaže v praxi to bola obyčajná sociálna mechanika, ktorá sa správa rovnako pri akejkoľvek ideológii a pri akomkoľvek sociálnom poriadku.

 

Kto bol hlavný teoretik ZSSR?
V ZSSR bol hlavným teoretikom „vojny nového typu“ zástupca náčelníka Generálneho štábu Robotnícko-roľníckej Červenej armády (RRČA) generál Vladimír Kiriakovič Triandafillov. Jeho hlavná práca „Charakter operácií súčasných armád“ bola vydaná až po jeho smrti v roku 1936 (Triandafillov zahynul pri leteckej katastrofe v roku 1931 vo veku 37 rokov). A po zatknutí jeho priateľa a patróna Tuchačevského, boli jeho myšlienky potichu zabudnuté. Hoci, napríklad, v takých útočných operáciách, akým bol plán vojny s Fínskom 1939-1940, badať jeho motív strategického útoku.

 

Na tomto pláne nebolo nič chybné, svojím spôsobom bol dokonca príťažlivý (rozrezať Fínsko na polovičky a rýchlo vyjsť k Botnickému zálivu), len jeho realizácia bola úbohá z rôznych dôvodov, ktoré nemajú nič spoločné so strategickým plánovaním.
Existencia zhodných vojenských doktrín umožňuje niektorým neserióznym historikom-falzifikátorom tvrdiť, že Stalin pripravoval plán útoku proti Nemecku a Hitler sa mu akoby bránil predstihovým úderom.

 

Tieto úvahy už desaťročia zabávajú ľudí v žánre alternatívnych (krčmových) dejín spolu s knihami o „pravlasti starobylých árijcov“, o pokladoch templárov a invázii mimozemšťanov. Všetko je to veľmi zaujímavé, no s pravdou to nemá nič spoločné.

 

Napríklad Angličania takéto „blitzkriegové“ doktríny nemali. Nie, že by boli mierumilovní, ale preto, že nemali na to dostatočne mohutnú pozemnú armádu a že sa usilovali stať „iba“ námornou mocnosťou. USA zase vôbec nemali adekvátnu vojenskú ideu. Japonské plány (napr. Kantokuen) mali skôr utopický charakter s nádychom mystiky. Čiže nepodobali sa na klasickú vojenskú stratégiu.

 

Keď hovoríme o práci Friedricha Paulusa, bežne sa hovorí, že len upravil plán von Schlieffena, ktorý sa zrodil v roku 1905, a upravil ho na podmienky roku 1940. (Plán útoku proti Francúzsku nie cez spoločnú hranicu, ale cez Belgicko a Holandsko.) No to je len čiastočná pravda, pretože von Schlieffen bol v mene víťazstva pripravený obetovať Východné Prusko. Navyše, v druhej polovici roka 1940 už žiadne Francúzsko neexistovalo a tak nebolo treba nič obetovať.

 

V niektorých memoároch, napr. v denníku genplk. Franza Haldera sa priamo hovorí o tom, že Hitler po prvýkrát vyslovil tému „východného ťaženia“ dobre, že nie hneď po kapitulácii Francúzska počas návštevy stanu v Charleville (departement Marne). Halder však uviedol, že išlo len o „nahlas vyslovené úvahy“ v súkromnej diskusii.

 

 

Kam útočiť?
Pravdou je, že Hitler sa dlho nevedel rozhodnúť o smere úderu (Anglicko či ZSSR). Vojna so ZSSR sa pritom považovala za nevyhnutnú tak z ideologických, ako aj praktických pohnútok (dôvod – suroviny). Voči Londýnu šli neustále pokusy o dohodu. Posledným bol známy let Rudolfa Hessa.

 

Podľa najrozšírenejšej verzie, konečné rozhodnutie Hitler prijal po neúspešnej leteckej vojne proti Anglicku a po zhodnotení možností na vpád do Anglicka ako operácie s „neistým výsledkom“ a ťažkými stratami. Netreba pri tom hovoriť, že v nemeckom generálnom štábe existovali o tom spory, ani to, žeby sa táto otázka principiálne posudzovala.

 

V nemeckej generalite neexistovala ani „pacifistická opozícia“. Ide o omnoho neskorší mýtus, cieľom ktorého je obieliť Wehrmacht („teória čistého Wehrmachtu“ sa šíri dodnes) a spätne sa obhájiť. Reálne, pruská vojenská aristokracia síce krútila nosom nad „slobodníkovým štréberstvom“, lenže jeho útočný nápor v plnej miere podporovala.

 

Niekomu sa hitlerovská ideológia nemusela príliš pozdávať, no rok 1940 sa stal vrcholom úspechov Tretej ríše. Práve vtedy sa generáli von Bock, von Leeb, von Rundstedt, von Brauchitsch a ďalší úprimne pýšili rozšírením Nemecka, ktoré prinútilo kľaknúť si na kolená celú Európu. Prečo by teda nešli ďalej, keď sa všetkému tak darí?

 

Existuje ešte jedna epizóda o Hitlerových „premetoch“ medzi dvomi frontami: ide o pokus vtiahnuť ZSSR do Trojstranného paktu v novembri 1940. Joachim von Ribbentrop vtedy v leteckom úkryte (práve prebiehal nad Berlínom anglický nálet) čítal V. Molotovovi akýsi návrh na globálne rozdelenie sveta. Liberálna verzia prezentácie tejto udalosti hovorí, že Stalin obstavil tento návrh nejakými svojimi nesplniteľnými podmienkami (vyvedenie nemeckých vojsk z Fínska, vytvorenie sovietskej vojenskej základne na Dardaneloch a odchod Japonska z ostrova Sachalin), po čom Hitler prijal konečné rozhodnutie o útoku proti ZSSR.

 

 

Bližšie k direktíve
Rozpracovanie plánu však už prebiehalo po celý rok 1940 a určite nie na prípad „čo ak“. Obe strany používali diplomaciu, vrátane tajnej, na získanie taktických výhod.

 

Hitler sa snažil vyhnúť vojne na niekoľkých frontoch a takmer sa mu to podarilo, Moskva zase potrebovala trochu viac času aby vyladila hospodársky systém, predovšetkým priemysel, mobilizovaný na vybudovanie omnoho modernejšej armády. V tejto hre boli všetky prostriedky dobré.

 

Už z teórie rímskeho práva je známe, že „po tom“ neznamená „kvôli tomu“. To, že Hitler schválil plán Barbarossa 18. decembra a nie o mesiac skôr, neznamená, že práve rozhovor Ribbentropa s Molotovom v berlínskom protileteckom úkryte mesiac predtým principiálne ovplyvnil Hitlerovo rozhodnutie. Veď aj odpoveď z Moskvy mu prišla cez nového sovietskeho veľvyslanca v Berlíne Dekanozova až vo februári 1941.

 

Existuje aj ďalšia sporná otázka: čo Moskva vedela o pláne Barbarossa celkovo i o jeho detailoch? Tu treba spomenúť, že náčelník generálneho štábu pozemných vojsk Franz Halder spustil dezinformačnú kampaň už na jar 1940. Riadil ju SS-Brigadeführer a generálmajor ríšskej polície Walter Schellenberg. Išlo o špeciálnu operáciu, rozsah ktorej dejiny dovtedy nepoznali.

 

Oficiálny výnos o maskovaní presunov vojsk na východ bol vydaný nemeckým generálnym štábom v októbri 1940, čiže dva mesiace pred podpísaním plánu „Barbarossa“. Hlavnou ideou dezinformácie bolo rozširovanie falošných údajov, že Nemecko bude útočiť na západnom smere. Tejto línie sa držali všetci, od oficiálnych médií do práce dvojitých agentov. Dialo sa to napr. tak, že nemeckí diplomati čosi „pustili“ Turkom, tí Bulharom a postupne sa táto informácia dostávala cez vojenskú rozviedku do Kremľa.

 

Ani generál Filipp Golikov, ktorý vtedy riadil GRU RRČA, nedokázal určiť stupeň dôveryhodnosti informácií o plánoch Berlína. Z neznámeho dôvodu nedôveroval väčšine rezidentúr a pripájal k hláseniam o presunoch nemeckých vojsk na východ, ako aj k správam o plánovanom prepade ZSSR, poznámky „nedôveryhodný zdroj“ či rovno to Stalinovi označoval za „dezinformáciu anglickej rozviedky“.

Prípad Richarda Sorgeho je priam učebnicový. Golikovov názor na to bol, že Nemecko drží na západe tretinu svojej armády, tretinu na východe a ostatnú tretinu niekde v zálohe. Kde, to nevieme. Práve preto tiež nemôžeme tvrdiť, že útok sa pripravuje práve proti ZSSR! Vo výsledku GRU nielenže nedokázalo získať detaily plánu Barbarossa, no nedokázalo ani určiť dislokáciu veľkých síl Wehrmachtu.

 

A tak aj toto spôsobilo chyby pri budovaní obrany v prvých mesiacoch vojny (hoci príčin tragédie leta – jesene 1941 bolo omnoho viac). Na začiatku vojny bol Golikov stiahnutý z funkcie náčelníka GRU a so zníženou hodnosťou bol poslaný na front veliť armáde, kde sa taktiež prejavil ako nie príliš talentovaný vojvodca.

 

Plán Barbarossa (Direktíva z 18. 12. 1940) sa skladal z mapy a bojového poriadku. Vytlačený bol v niekoľkých, prísne evidovaných, exemplároch. Bol to krátky záznam strategického obsahu. Žiadnej rozviedke sveta sa tento dokument nepodarilo získať. Aj Hitlerovi spojenci, generálne štáby Fínska, Rumunska a Maďarska ho získali až na poslednú chvíľu.

 

Stratégiu ovplyvnili chyby
Nech je to akokoľvek prekvapivé, strategickú voľbu Hitlerovho útoku na ZSSR dodatočne ovplyvnili chyby nemeckej rozviedky. Aj Abwehr, aj Schellenbergov a Canarisov rezort zle hodnotili vojenský potenciál ZSSR. Vrátane toho, ako predpokladal Abwehr, že Červená armáda môže do boja postaviť najviac 40 divízií proti 180 nemeckým. Naozaj išlo o obrovskú chybu, pretože Sovieti ich do boja poslali 20-krát viac.

 

Berlín tiež nemal najmenšiu predstavu o priemyselnom a hospodárskom potenciály ZSSR. Spôsobilo to kritizované sovietske utajovanie: údaje o ťažbe, povedzme uhlia a rast tavby železa, boli považované za štátne tajomstvo. Pri tom treba uviesť, že to nebol len Berlín, kto málo vedel i málo chápal o Sovietskom zväze. Veď ani Anglicko, ani USA nevedeli do konca roku 1941 oceniť sovietsky potenciál.

V Berlíne sa spoliehali na rozpad štátu, na povstania na národnostných okrajoch a na podobné záležitosti. Dôvodom podobných nádejí boli obyčajné ideologické mýty. Canaris a Schellenberg sa tiež priveľmi spoliehali na slová utečencov, ktorí príliš zveličovali svoje názory.

 

Hodnotenie Zimnej vojny

Osobitnú pozornosť si zasluhuje analýza sovietsko-fínskej vojny. Eufória, ktorá po nej opantala Fínov, spôsobila pohŕdavý názor na hodnotenie kvalít Červenej armády, osobitne v taktickej príprave sovietskych vojakov. Keďže Nemci si kvality Sovietov nemohli overiť na mieste, nedokázali oceniť ani zmeny, ktoré po Zimnej vojne nastali v Červenej armáde.

 

Zdrojom nemeckej arogancie sa stali aj údaje o rozohnaní vedúcich kádrov po prípade s Tuchačevským. Intrigy okolo Tuchačevského a úlohu, ktorú v tom zohral nemecký Abwehr, sú dodnes jednou z najtajomnejších záhad predvojnového obdobia. Ak Canaris a Schellenberg naozaj stáli pri prameni „prípadu Tuchačevského“, toto od základu mení celé dejiny prípravy Nemecka na vojnu proti ZSSR.

 

Berlín z nepochopiteľného dôvodu odignoroval priebeh a výsledky sovietsko-japonského konfliktu na Ďalekom východe. Boje pri jazere Chasan si vysvetlili tak, že „tí červení nič nevedia“ a unikátnu operáciu G. Žukova na Chalchin-Gole si akoby „nevšimol“. Hoci práve tu Červená armáda po prvýkrát uskutočnila bleskovú operáciu s nasadením tankových jednotiek a súčinnosť s letectvom. Nemci si teda nevšimli, že aj Sovieti majú generálov, ktorí vedia riadiť obrovské zoskupenia s masou ľudí a techniky. Japonci to pochopili a vzdali sa útoku proti ZSSR.

 

Samozrejme, že netreba na plán „Barbarossa“ nazerať ako na vrchol vtedajšieho vojenského myslenia. Áno, bol očividný, ak to vnímame v súvislostiach údajov, ktorými operoval nemecký generálny štáb. Bolo to dobrodružstvo rozkalkulované na maximálne pól roka, no čo robiť ďalej, nad tým sa nikto v Berlíne nezamýšľal. Plán „B“ vôbec neexistoval. Ak by sme tu použili Stalinovu charakteristiku, boli to „závraty nad úspechmi“.

 

Spočiatku sa Nemcom darilo
V prvé týždne, napriek všetkému, Nemcom sa v podstate darilo bojovať podľa plánu, vo výsledku čoho sa obrovské sovietske zoskupenia rozostavené medzi starou a novou hranicou ako na šachovnici jeden za druhým dostávali do obkľúčenia.

 

Vytvorenie, schválenie a začiatok realizácie plánu Barbarossa sa nedá vytrhnúť z kontextu tých čias. Veď zosobňoval všetky tendencie vtedajšej vojenskej vedy. Bol vytvorený na prepad ZSSR dávno predtým, ako Hitler začal uskutočňovať zvláštne diplomatické manévre. Chybný bol z pohľadu hodnotenia politických realít a sociálno-politického potenciálu Sovietskeho zväzu.

 

Navyše táto pekná mapa so šípkami nijako nebrala do úvahy národnostný charakter protivníka, zveličovala sovietske slabiny (niekedy až vymyslené) a znižovala všetko pozitívne, čo sa dalo nájsť v Sovietskom zväze tých čias. No a práve táto neznalosť ruských ľudí a mnohých ďalších národov vtedajšieho ZSSR, a aj realít samotného štátu, sa ukázala byť najväčšou slabinou plánu Barbarossa, aj keby bol trojnásobnou viechou vojenského myslenia. Hoci takým nebol.
Vladimír Mikunda