„Jadrový otecko“. Aké ruské zbrane môžu byť umiestnené v Bielorusku?
Jadrové sily opustili Bielorusko už v 90. rokoch, ale infraštruktúra na skladovanie munície zostala. Aj keď sa Rusko podelí so „susedom“ o jadrovú zložku, Rusi nedovolia Bielorusom spravovať ich jadrové zbrane. Alebo existuje nejaké východisko?
18. decembra Rusko vyslalo niekoľko diaľkových bombardérov Tu-22M3 schopných niesť jadrové zbrane, aby hliadkovali ponad bieloruský vzdušný priestor. Hliadka trvala štyri hodiny a je to už tretí takýto „výlet“ počas poslednej doby. Americkému portálu ABC News sa to nepáčilo a čitatelia v komentároch vtipkovali , že Lukašenko donúti bombardér pristáť a posádku pošle do väzenia (samozrejme s narážkou na opozičného vodcu Romana Protaševiča).
Odkiaľ je najlepšie prestreľovať východnú Európu?
A teraz vážne. V nedávnom rozhovore pre RIA Novosti Alexander Lukašenko povedal, že Bielorusko ponúkne Rusku umiestnenie jadrových zbraní na jeho území, pokiaľ NATO urobí podobný krok v Poľsku. O niekoľko týždňov neskôr bieloruský minister zahraničia Vladimir Makej v rozhovore pre RT Arabic povedal, že Bielorusko zvažuje možnosť rozmiestnenia jadrových síl vo svojej krajine v prípade hrozby zo strany Severoatlantickej aliancie. Kremeľ ústami prezidentovho tlačového tajomníka Dmitrija Peskova odpovedal, že objavenie sa zbraní na ruských hraniciach by vyžadovalo reakciu Moskvy, ktorá by situáciu vyvážila, a že sú tu možné najrôznejšie varianty.
Je to samozrejme trochu nová strategická realita na pozadí rozvíjajúcej sa krízy vo vzťahoch medzi Ruskom a Západom, týkajúca sa otázok vzájomných bezpečnostných záruk a „predvádzania svalov“ okolo Ukrajiny. Aký má význam bieloruský faktor?
Na jednej strane, prečo vôbec niečo umiestňovať v Bielorusku, keď má Rusko už v Kaliningradskej oblasti námorné, vzdušné aj pozemné ( Iskander-M a Iskander-K) nosiče taktických jadrových zbraní, vďaka ktorým najzápadnejší ruský región práve „drží na muške“ európsky smer . Na druhej strane sa tento uhol pohľadu zdá byť chybný. Faktom je, že z územia Bieloruska je možné strieľať cez oveľa väčšie územie východnej Európy. Kaliningrad je navyše veľmi malý, a teda zraniteľný územný celok v prípade „veľkej vojny“. Takže s rolou Bieloruska je to v podstate jasné.
Chýba more? Zato sú taktické jadrové zbrane
Ruská strategická jadrová triáda zahŕňa medzikontinentálne balistické strely, raketové bombardéry dlhého doletu a ponorky s jadrovým pohonom so strategickými raketami na palube. Z pochopiteľných dôvodov nebudú v Bielorusku rozmiestnené strategické jadrové zbrane. Takýchto „pochopiteľných dôvodov“ je niekoľko:
Je to síce bratský, ale napriek tomu susedný štát. Susedný štát nemá more. Nedáva to zmysel, pretože podobné ciele môžu byť vďaka krátkej dobe letu ľahko zasiahnuté z Európy – lietadlami s hypersonickými raketami.
Okrem strategických jadrových síl existujú aj jadrové bojové systémy kratšieho dosahu – taktické jadrové zbrane. Medzi také zbrane patria atómové bomby pre konvenčné stíhacie bombardéry a viacúčelové stíhačky, rakety vzduch-krajiny krátkeho dosahu pre rovnaké lietadlo, operačno-taktické strely s jadrovými hlavicami (napríklad Iskander-M ), jadrové náboje pre samohybné deloletky pre protilietadlové raketové systémy dlhého doletu (ako napr. S-300 ), jadrové torpéda a protilodné strely námorníctva a ďalšie varianty jadrovej munície. Vzhľadom na vysokú mobilitu moderných úderných síl je možné samozrejme takéto jadrové zbrane rozmiestniť relatívne vzaté kdekoľvek.
Bojové hlavice „na potvrdenie“ pre Deň D v ZSSR
V sovietskych časoch existovali na území mnohých sovietskych republík, a tým skôr v strategicky závažnom západnom smere, základne na úschovu jadrovej munície. Strategické jadrové bojové hlavice boli hlavne uschované na raketách pripravených na štart a v blízkosti základní diaľkového letectva, ale taktická jadrová munícia nebola v dobe mieru skladovaná v armáde. Montáži a úschove jadrovej munície sa v ZSSR venovala 12. hlavná správa ministerstva obrany. V roku 1990 mala táto správa vyše 20 týchto základní. Práve táto štruktúra zabezpečovala zachovalosť a pripravenosť na použitie celého jadrového arzenálu ZSSR a mala vydať zo svojich skladov jadrové bojové hlavice v prípade príchodu dňa D.
Správa mala tieto základne samozrejme aj na bieloruskom území. Napríklad ústredná základňa pri Homele mala v prípade „veľkej vojny“ zásobovať jadrovými bojovými hlavicami, strelami a bombami jednotky Sovietskej armády v Ukrajinskej SSR, a tiež v Československu a Poľsku. V Bieloruskej SSR mali základne strategické raketové systémy, niekoľko plukov mobilných rakiet stredného doletu RSD-10 Pioner bolo rozmiestnených na území tejto republiky v rokoch 1979-1980. Neskôr mali byť prezbrojené mobilnými medzikontinentálnymi raketovými systémami Topoľ, ale v roku 1996 opustila Bielorusko posledná strategická vojenská jednotka, všetky jadrové sily boli premiestnené na územie Ruskej federácie.
Ruské taktické rakety pre raketový systém Polonez. Kto riskuje?
Jadrové sily z republiky odstránili, ale infraštruktúra na úschovu munície zostala. Sú to sklady, podzemné úschovne, ohradené územia. Alexander Lukašenko povedal v rozhovore pre Sputnik, že ako dobrý hospodár „nič nezničil, všetky kôlne sú na mieste.“
Toto vyhlásenie samozrejme nevylučuje prirodzený proces schátrania infraštruktúry, avšak, čo je obzvlášť dôležité, zostala štátnym majetkom. A tento status zaručuje možno oveľa väčšiu ochranu. Teoreticky môžu byť tieto základne obnovené, otázka spočíva skôr v účelnosti tejto veľmi drahej činnosti.
Ide o to, že v súčasných podmienkach nie sú na rozmiestnenie bojových systémov, ktoré by mohli použiť jadrovú muníciu, potrebné špeciálne základne. Lietadlá dokážu dopraviť jadrové zbrane na špeciálne letisko, natankovať a odletieť k cieľom. Brigády a divízie raketových pozemných systémov majú vlastné vojenské jednotky na obsluhu, úschovu a dopravu jadrových bojových hlavíc, tie prídu, privezú bojové hlavice, dajú ich na rakety, po čom sa brigády a divízie vydajú na pozície.
Na jednej strane môže Bielorusko skutočne rozmiestniť na svojom území ruské vojenské jednotky, ktoré môžu byť vybavené prostriedkami na použitie jadrových zbraní. Táto úloha sa dá vyriešiť tak z technického, ako aj politického hľadiska. Ale na druhej strane to budú rovnako z právneho hľadiska ruské vojenské jednotky. Z tohto dôvodu sa mi zdá pochybná hypotéza námestníka predsedu Stálej komisie Rady republiky bieloruského Národného zhromaždenia Andreja Rusakoviča, ktorý urobil predpoklad, že ruské taktické jadrové rakety môžu byť použité bieloruskými raketovými systémami Polonez.
Teoreticky je to nepochybne možné, ale potom bude treba zaradiť bieloruské systémy do ruských jadrových štruktúr, obsluhovať ich atď. Tiež bieloruské jednotky majú byť podriadené Rusku, pretože Rusi nedovolia Bielorusom riadiť svoju jadrovú muníciu. Takže Bielorusko sa len ťažko dokáže stať jadrovou mocnosťou v dohľadnej budúcnosti, alebo sa k tomu dokonca priblížiť. Je to možné iba v prípade založenia plnohodnotného Zväzového štátu Ruska a Bieloruska, čo znamená aj založenie spoločných ozbrojených síl s jedným vrchným veliteľom.
Dmitrij Kornev