Čo viete o nemeckých i slovenských vojnových zajatcoch v ZSSR?
Podľa oficiálnych sovietskych údajov z roku 1956 vojaci Červenej armády zajali za roky Veľkej vlasteneckej vojny 2 390 000 Nemcov. Ide o údaj po odrátaní zajatcov iných národností.
Nemcov zo zajateckých táborov vysielali na obnoviteľné práce fabrík, železníc, využívali ich v komunálnom hospodárstve. Opravovali staré a stavali nové budovy v mestách, budovali cesty v ťažko prístupných terénoch, ťažili uhlie, železnú rudu, urán… A keďže Nemci majú pedantnosť v krvi, väčšina z nich pracovala svedomite. Naučili sa pri tom ruský jazyk a v rámci profesií aj odborné výrazy. Za prácu dostávali potraviny a časom aj peniaze, mydlo i odevy. Pričom mnohého toho sa miestnym obyvateľom nedostávalo. Neskôr mohli byť nemeckým zajatcom doručované listy, zásielky a aj finančné prevody z domova.
Pre tých, ktorí sa podriadili, nenarušovali príkazy, plnili úlohy a boli užitoční, začali sa relatívne celkom dobré časy. Nemci si organizovali literárne krúžky, umelecké súbory… V táboroch bolo dovolené čítať noviny a hrať nehazardné hry. Mnohí väzni si sami zhotovovali rôzne predmety – šachy, rôzne figúrky, hračky, fajky, nábytok…, čo predávali alebo vymieňali za potraviny a iné veci.
Zajatci sa začali navracať do Nemecka hneď po ukončení vojny. Prví odcestovali chorí a invalidi. Perspektívu na návrat domov nemali vojnoví zločinci a SS-áci. O ich osude rozhodoval tribunál, ktorý sa pre nich končil basou alebo najvyšším trestom.
Po vojne sa domov vrátilo okolo 2 milióny Nemcov. Asi 150 tisíc ďalších zostalo žiť v ZSSR. Oficiálna štatistika z roku 1950 pri tom uvádzala, že v Sovietskom zväze zostalo celkovo 13 500 Nemcov. Neskôr sa však ukázalo, že sem boli zahrnutí len tí, ktorí boli v tom čase vo väzení a vo vyšetrovacích izolátoroch.
Vracajúcim sa domov boli poskytnuté vagóny, vybavené pieckami. Na cestu dostávali bielizeň, mydlo, tabak, lieky. Oslobodení zajatci si pred cestou kupovali fotoaparáty a hodinky, vykupovali klenoty.
V novembri 1949 ministerstvo vnútra ZSSR vydalo obežník č. 744, v ktorom sa hovorilo, že vojnoví zajatci opúšťajú miesta, kde boli držaní, liečia sa v civilných nemocniciach, zapisujú sa do práce, vrátane na režimové pracoviská, a dokonca sa ženia so sovietskymi občiankami.
V tomto čase štátnu ochranu táborov nahradila ochranka z radov zajatcov. Zbrane sa jej však nevydávali. K roku 1950 začali predstaviteľov samoochrany zapisovať do práce v sovietskej milícii (súčasná polícia). Takto sa zamestnalo najmenej 15 tisíc Nemcov. Hovorilo sa, že ak človek odslúžil rok v milícii, mohol požiadať o povolenie návratu domov. Známe je aj to, že 58 tisíc nemeckých zajatcov vyjadrilo želanie vycestovať do Izraela.
V roku 1948 sa s pomocou sovietskych inštruktorov začala budovať armáda židovského štátu (CACHAL). Jej zakladatelia ponúkli zajatým Nemcom slobodu výmenou za odovzdanie vojenských skúseností. Nemci si pritom museli zmeniť svoje mená na židovské. Zaujímavou otázkou je, či si vôbec vedeli predstaviť, keď sa vydávali na ťaženie proti „židoboľševikom“, čím sa skončí toto ich dobrodružstvo?
Kvôli vojne sa v ZSSR vytvorila obrovská disproporcia medzi ženským a mužským obyvateľstvom. Hneď po vojne bol pomer pohlaví v sovietskej dedine 2,7 žien k jednému mužovi.
Dňa 12. 2. 1947 bol vydaný výnos Najvyššieho sovietu ZSSR, ktorý zakazoval manželstvá medzi cudzincami a sovietskymi občiankami. Východiskom z toho bolo to, že nemeckí zajatci začali žiadať o sovietske občianstvo.
Za roky 1944 až 1948 bolo spáchaných 11 403 útekov Nemcov zo zajateckých táborov. 10 445 utečencov bolo chytených. Osud ostatných 958 nie je známy.
A čo slovenskí vojnoví zajatci?
O odpoveď na túto otázku som požiadal vojenského historika, bývalého riaditeľa VHÚ plk. v.v. Jozefa Bystrického, ktorý mi napísal:
„… úplne presné čísla zatiaľ nikto nespracoval – čo ani bez dôkladného výskumu v ruských archívoch nie je možné. Od nástupu nového vedenia VHÚ (riaditeľ M. Čaplovič) tam nikto z jeho vedeckých pracovníkov ani nebol. Iniciatívu vyvíjalo len Múzeum SNP – výskum nedokončilo. Napriek tomu sa dá (bez nároku na absolútnu presnosť) konštatovať, že takmer všetci slovenskí vojaci, ktorí sa buď dobrovoľne vzdali (prešli zámerne do zajatia) alebo do zajatia padli v dôsledku vývoja boja, sa stali príslušníkmi československého vojska v ZSSR (okrem možno niekoľko desiatok – maximálne asi 200, ktorí boli označení za nespoľahlivých, alebo sami neprejavili záujem o vstup do vojska).
Podľa ruských archívnych materiálov do československého vojska v ZSSR od roku 1943 do konca vojny vstúpilo celkom 7 769 bývalých zajatcov (Slovákov, Rusínov, Židov, Čechov a osôb iných národností) zo slovenskej, maďarskej armády. Z toho bývalí zajatci zo slovenskej armády predstavovali necelú polovicu – približne ich mohlo byť okolo 3500 (vrátane príslušníkov 2. čs. paradesantnej brigády v ZSSR, ktorí prešli alebo sa do zajatia dostali na konci októbra 1943 pri Melitopole) – presné číslo nemám, ale pracujem na tom.
Ďalší slovenskí vojaci sa dostali do zajateckých táborov v ZSSR po skončení vojny v Európe – boli to príslušníci slovenskej 1. technickej divízie, ktorí boli v počte asi 800 mužov z Maďarska do ZSSR odvezení na začiatku júla 1945 a v roku 1946 sa vrátili na Slovensko (okrem dôstojníkov, ktorí sa vrátili v nasledujúcom roku).“
V ďalšom Jozef Bystrický odporučil prečítať si jeho autorskú štúdiu „Slováci v československom vojsku v ZSSR v období jeho výstavby na základe dobrovoľnosti“… In: Vojenská história č. 3/2016, s. 48 – 73. Časopis je na stránke VHU z ktorého som vybral zopár nasledujúcich údajov.
Prvých 15 vojakov slovenskej armády sa do zajatia Červenej armády dostalo počas boja Rýchlej brigády pri Lipovci 22. 7. 1941. Medzi nimi napr. por. A. Hirner (prvý zajatý dôstojník slovenskej armády), des. J. Klesniak (príslušník čs. vojska v ZSSR od 5. 7. 1943), des. J. Patlevič (príslušník čs. vojska v ZSSR od 7. 4. 1943), J. Martinka (príslušník čs. vojska od 5. 7. 1943), J. Mazár (príslušník čs. vojska od 7. 4. 1944), J. Timko (príslušník čs. vojska v ZSSR od 25. 9. 1943), A. Hrnčiarik (príslušník čs. vojska v ZSSR od 21. 12. 1943).
Dňa 19. decembra 1941 prvý námestník ľudového komisára zahraničných vecí A. J. Vyšinskij oznámil ľudovému komisárovi zahraničných vecí a predsedovi Rady ľudových komisárov V. M. Molotovovi, že podľa informácií, ktoré sú k dispozícii, „v táboroch pre internovaných, vo väzniciach a nápravno-pracovných táboroch NKVD je 435 osôb československého občianstva a občanov Protektorátu Čechy a Morava“. V týchto počtoch však neboli zahrnutí Rusíni a Ukrajinci z Podkarpatskej Rusi, ktorých sovietske orgány v tom čase považovali za občanov Maďarska.
Amnestiu internovaných a väznených československých štátnych príslušníkov, nábor československých občanov nachádzajúcich sa na území Sovietskeho zväzu, ako aj občanov Sovietskeho zväzu „československej národnosti“, schválil Štátny výbor obrany ZSSR 3. januára 1942. Odvolávajúc sa na toto rozhodnutie Štátneho výboru obrany ľudový komisár vnútorných vecí ZSSR L. P. Berija 7. januára 1942 nariadil prepustiť „z väzení, táborov, miest deportácií a vysídlenia československých občanov nachádzajúcich sa vo väzbe ako zajatci, internovaní alebo na základe iných dostatočných dôvodov“, s výnimkou osôb „podozrivých zo špionáže proti Sovietskemu zväzu“.
Najväčší nárast počtu zajatcov slovenskej národnosti v prvých mesiacoch roka 1943 bol spojený s rozbitím maďarskej 2. armády pri Voroneži počas záverečného obdobia bitky pri Stalingrade a Voronežsko-Kastornenskej operácie Červenej armády. Podľa správy
komisie vyšetrujúcej stav a príčiny vysokej úmrtnosti zajatcov v zajateckom tábore č. 81 v Chrenovom (Voronežská oblasť) z 30. marca 1943, v období od 24. januára do 23. marca do tohto tábora prišlo dovedna 26 805 zajatcov, medzi ktorými bolo 1 484 Slovákov.
Prvá reakcia na požiadavky Ľudového komisariátu zahraničných vecí ZSSR z 19. mája 1943bola odoslaná z úrovne námestníka ľudového komisára vnútorných vecí ZSSR gen. S.N. Kruglova dňa 22. mája. V spise, ktorý adresoval námestníkovi ľudového komisára
zahraničných vecí A. E. Kornejčukovi, sa okrem iného uvádzalo, že „v rôznych táboroch NKVD pre vojnových zajatcov sa nachádza dohromady 497 Čechov a Slovákov, z toho 118 Čechov a 379 Slovákov. 195 zajatých Slovákov a Čechov, medzi nimi 7 stredných dôstojníkov, si podalo dve kompletné hlásenia o ich odoslanie k jednotke plukovníka Svobodu, aby mohli bojovať proti fašizmu a za oslobodenie národov Československej republiky. Vyššie spomenutí Slováci sa z časti vzdali do zajatia dobrovoľne…“
Zajatecký tábor pri Moskve bol tábor vojnových zajatcov č. 27 v Krasnogorsku. Podľa hlásenia z Tbilisi, ktoré dostal náčelník Správy pre vojnových zajatcov a internovaných gen. I. A. Petrov 25. mája 1943, bola večer 24. mája zo železničnej stanice Sandar do tohto tábora odoslaná skupina 151 Slovákov – prebehlíkov a zajatcov z Rýchlej divízie. Postupne do tábora v Krasnogorsku prichádzali aj ďalší Slováci – zajatci zo slovenskej a maďarskej armády. Potvrdzuje to napr. správa gen. I. A. Petrova o počte Slovákov a Čechov nachádzajúcich sa v sovietskych zajateckých táboroch k 23. júnu 1943. K tomuto dátumu ich bolo dovedna 596, pričom 417 z nich uvádzalo slovenskú národnosť. Z celkového počtu týchto zajatcov bolo v tábore č. 27 sústredených 256.
Po započítaní slovenských vojakov, ktorí sa dostali do zajatia v priestore západne od Melitopoľa, do celkových počtov zajatcov, narástol celkový počet Slovákov v zajateckých táboroch do 25. novembra 1943 na 2 323. V rovnakom čase v nich bolo aj 1 044 Rusínov a 550 Čechov. Medzitým zo slovenských dôstojníkov, poddôstojníkov a vojakov, ktorí dobrovoľne prešli alebo sa dostali do sovietskeho zajatia na konci októbra a začiatku novembra 1943, v Timoševke 9. novembra vznikol Pluk slovenských dobrovoľníkov.
Na začiatku druhej polovice júna 1944 čs. MNO v Londýne vydalo nové sprísnené smernice na prijímanie dobrovoľníkov zo zajateckých táborov. Ich uplatňovanie zapríčinilo, že počas nasledujúcich mesiacov bolo niekoľko sto dobrovoľníkov vrátených do zajateckých táborov. Napriek tomu do 27. septembra 1944 zo zajateckých táborov do 1. čs. armádneho zboru v ZSSR prišlo dovedna 5 239 osôb. Z toho podľa národností bolo 2 957 Slovákov, 1 177 Rusínov a zakarpatských Ukrajincov, 619 Židov, 439 Čechov a 47 osôb inej národnosti.
Vladimír Mikunda
