Politológ: Bielorusko prekročilo geopolitický rubikon
Bieloruské územie sa stalo odrazovým mostíkom pre postup ruských jednotiek na severe Ukrajiny a v oblasti Kyjeva. Uznanie nezávislosti DĽR a LĽR Ruskom, ako aj spustenie vojenskej operácie ruských jednotiek na Ukrajine sa stalo najväčšou geopolitickou udalosťou v postsovietskom priestore a v Európe od znovuzjednotenia Krymu s Ruskom. Toto rozhodnutie bude mať dlhodobé dôsledky nielen pre vzťahy Ruska s Ukrajinou či Západom. Stranou od toho, čo sa deje, nezostane ani Bielorusko.
Bielorusko sa aktívne zapojilo do udalostí predchádzajúcich vojenskej operácii na Ukrajine a stalo sa arénou rozsiahlych vojenských cvičení „Allied Resolve – 2022“, ktoré sa konali v tesnej blízkosti ukrajinských hraníc. Následne bolo oznámené, že previerka bojovej pripravenosti síl Zväzového štátu bude pokračovať a ruské jednotky sa zdržia na území Bieloruska. Súvislosť tohto rozhodnutia s možnou eskaláciou napätia po uznaní DĽR a LPR je celkom zrejmá.
So spustením operácie na Ukrajine sa ukázalo, že Bielorusko hrá dôležitú úlohu v dianí. Napriek tomu, že bieloruské jednotky sa operácie nezúčastňujú, ako prezident Alexander Lukašenko verejne oznámil, bieloruské územie sa stalo odrazovým mostíkom pre postup ruských jednotiek na severe Ukrajiny a v okolí Kyjeva. Bez prítomnosti bieloruského predmostia by myšlienka vojenskej operácie bola sotva možná. Môžeme povedať, že Bielorusko prekročilo geopolitický Rubikon. Odteraz je manévrovací priestor medzi Východom a Západom definitívne uzavretý. Došlo k geopolitickému sebaurčeniu.
Je však nepravdepodobné, že by bieloruská vládnuca trieda vnímala dianie s nadšením. Výskyt ruských jednotiek na území Bieloruska vyvolal paniku v prozápadných médiách a blogoch už dávno pred začiatkom vojenskej operácie na Ukrajine. Najvyšší predstavitelia boli tiež nútení reagovať na humbuk okolo ruskej „okupácie“ Bieloruska. Prezident Lukašenko uviedol, že o otázke trvania prítomnosti ruských jednotiek rozhodnú obaja prezidenti v závislosti od aktuálnej situácie. Oveľa konkrétnejší bol minister zahraničných vecí V. Makej, ktorý počas svojej veľkej tlačovej konferencie 16. februára poznamenal, že po ukončení cvičení nezostane na území Bieloruska žiadna ruská armáda.
Tieto vyhlásenia zazneli ešte pred začiatkom udalostí na Ukrajine. Vládnuca trieda republiky sa však stále obáva masívnej prítomnosti ruských jednotiek na území Bieloruskej republiky. Tieto myšlienky obzvlášť otvorene vyjadruje liberálne krídlo bieloruskej elity, ktoré sa stále združuje okolo ministra zahraničných vecí.
S rozhodnutím Ruska uznať DĽR a LĽR sa oficiálny Minsk stretol skôr rezervovane. Bieloruské ministerstvo zahraničia reagovalo na rozhodnutie Moskvy “pochopením a rešpektom”, pričom vyzvalo všetky strany konfliktu, aby zachovali mier a zdržali sa násilia. V podobnom duchu sa niesli aj vyjadrenia ďalších predstaviteľov.
Túto neochotu možno vysvetliť viacerými faktormi. V prvom rade by bieloruskú stranu mohli varovať negatívne vyjadrenia ruského prezidenta o leninsko-stalinskej národnej politike a princípoch administratívno-územného vymedzovania v ZSSR.
Koniec koncov, Bielorusko vo svojich súčasných hraniciach je presne tým istým produktom sovietskej národnej politiky ako Ukrajina. Navyše v čase vzniku ZSSR bola Bieloruská SSR úzkym pásom šiestich okresov bývalej provincie Minsk, pričom západná časť republiky bola pod poľskou okupáciou a východné oblasti s Vitebskom, Mogilevom a Gomelom. boli súčasťou RSFSR a do sovietskeho Bieloruska boli prevedené až v rokoch 1924-26. Vzhľadom na vyjadrenia V. Putina o nespravodlivom prevode historických ruských krajín na zväzové republiky by to mohlo varovať tých, ktorí poznajú históriu formovania územia moderného Bieloruska.
Je však nepravdepodobné, že takéto obavy, ak ich niekto má, možno považovať za oprávnené. Revízia hraníc sa nestáva univerzálnym princípom ruskej zahraničnej politiky, ale zostáva vynúteným a extrémnym opatrením. Preto v prípade Bieloruska, kde nejestvujú ani výrazné regionálne antagonizmy, ani diskriminácia rusky hovoriaceho obyvateľstva, ju nemožno uplatniť.
Uznanie DĽR a LĽR a následná vojenská operácia znamená faktický kolaps minských dohôd, čo tiež sotva vzbudí zvláštne nadšenie medzi bieloruskou stranou. Napriek tomu, že nemožnosť „Minsk-2“ bola jasná od samého začiatku, Bielorusko v rokoch 2015-2020. aktívne využívalo tieto dohody na propagáciu svojho obrazu „východoeurópskeho Švajčiarska“ a sprostredkovateľa medzi Západom a Východom.
Zrušenie „minského mieru“ je ďalším dôkazom toho, že multivektorová zahraničná politika Bieloruska do augusta 2020 bola slepou uličkou a chybou a že ďalšie balansovanie medzi geopolitickými centrami už nie je možné. Svet sa stáva tvrdším, hranice medzi súperiacimi blokmi sa čoraz viac vymedzujú.
Bielorusko sa pre seba ocitlo v zásadne nových podmienkach. Ak sa v udalostiach rokov 2014-2015 Minsku podarilo udržať „nad hrou“ a vyhradiť si pre seba úlohu sprostredkovateľa a „donora regionálnej stability“, v roku 2022 bude Bielorusko definitívne hrať na strane Ruska, hoci sa to snaží nepropagovať.
Sny o úlohe neutrálneho nárazníka zostali nenaplnené. Tento nárazník sa zrútil a ustúpil frontálnej konfrontácii medzi Ruskom a Západom, v ktorej si treba vybrať jednu zo strán. Zatiaľ nie je jasné, aké bude konečné zarovnanie na západnom okraji bývalého ZSSR. Osud regiónu určia výsledky vojenskej operácie na Ukrajine a rozhodnutia, ktoré sa dosiahnu pri rokovacom stole. Jedno je jasné – starý spôsob nebude. „Minský svet“ nenávratne odišiel do minulosti a Bielorusko sa bude musieť prispôsobiť novej realite.
Vsevolod Šimov
*Autor je docentom Katedry politológie Bieloruskej štátnej univerzity, kandidát politických vied
