Čo očakávať v Sýrii: veľká turecká ofenzíva alebo zmierenie medzi Ankarou a Damaskom?
Erdogan bude môcť vyriešiť svoje problémy so sýrskymi Kurdmi až „na ceste do Damasku“
Nová, najväčšia turecká invázia v Sýrii, ktorá by popri všetkom, čo svet zažíva, mala zapáliť plamene veľkej vojny na Blízkom východe, je podobná ako notoricky známa ukrajinská ofenzíva do Chersonu. Tak dlho a veľa sa o tom hovorí, oznamujú to médiá, ale stále sa to nezačalo a možno sa to ani nikdy nezačne.
Pozdĺž hraníc severovýchodných provincií Sýrie neustále prebiehajú samostatné potýčky a ostreľovanie, turecké kolóny vchádzajú a vychádzajú z jednotlivých miest, no do vážnej ofenzívy je ešte ďaleko. Turecký prezident R. Erdogan sa opakovane vyhrážal, že sa chystá definitívne skoncovať s Rojavou ovládanou prokurdskými Sýrskymi demokratickými silami SDF.
Erdogan by potreboval „malú víťaznú vojnu“ v predvečer všeobecných parlamentných a prezidentských volieb naplánovaných v Turecku na jún 2023. Vzhľadom na ekonomické ťažkosti krajiny (inflácia sa priblížila k 80 %, bremeno udržania približne 4 miliónov sýrskych utečencov „zabíja“ rozpočet) sa popularita opozície nebezpečne priblížila k jeho osobným hodnoteniam a Strane spravodlivosti a rozvoja (AKP) na čele s ním. Vedúca Republikánska ľudová strana (CHP) na čele so stálym vodcom K. Kılıçdaroglum je presvedčená , že nikdy nebola tak blízko k uchopeniu moci, ako je tomu teraz v posledných rokoch. Opozičná koalícia je liberálnejšia a prozápadne orientovaná a zároveň dôsledne sa presadzuje proti zaťažujúcej intervencii v Sýrii a v záujme jej ukončenia je pripravená nadviazať vzťahy s Bašárom al-Asadom. Je to spôsobené najmä tým, že hlavnou volebnou základňou CHP sú tureckí aleviti (asi 25 % populácie), ktorí sú nábožensky blízki sýrskemu vládnucemu klanu.
Erdoganovi sa nepodarí ľahké víťazstvo vo voľbách, namiesto triumfu ho môže čakať fiasko. Preto sa na jeho zabezpečenie snaží poskytnúť priaznivé podmienky. V nedávnych kontaktoch s iránskym prezidentom Raisim a ruským prezidentom V. Putinom sa všemožne snažil získať voľnosť pri vykonaní rozsiahlej operácie, ktorú plánoval proti Rojave. Preto v mnohých ohľadoch jeho hry na „ukrajinskom poli“: hovoria, keď sa im nepáči moja spolupráca s Kyjevom, potom ma neobťažujte v Sýrii. Niet divu, že západní analytici veria že Sýria je pre Turecko, ako Ukrajina pre Rusko. Od Teheránu a Moskvy však turecký líder nedostal „zelenú“. K výraznému zníženiu ruskej vojenskej prítomnosti v Sýrii, ktoré očakával, nedošlo, čo by mohlo tureckej armáde rozviazať ruky. Základňa Khmeimim pokračuje v prevádzke. Jasne dostal pokyn, že svoje problémy so sýrskymi Kurdmi môže najlepšie vyriešiť až „na ceste do Damasku“. Sýrsky vodca B. Asad, ktorý má stále problémy v dialógu s Kurdmi politicky „zvedenými“ Washingtonom, hovorí, že v každom prípade bude zo všetkých síl brániť suverenitu krajiny.
V samotnej Rojave nie je situácia pre tureckú inváziu tiež jednoduchá. Kurdská obrana je tam presýtená americkými protitankovými Javelinmi a protilietadlovými Stingermi. Aj Kurdi majú drony v dostatočnom počte. Z bahnitého toku zbraní, ktoré Washington v tomto období posielal na Ukrajinu, podľa niektorých správ tiekol značný prúd za účasti Kyjeva do arzenálov amerických spojencov v Sýrii. Ktovie, možno sú medzi nimi Bayraktarei, ktoré Turecko dodalo Ukrajincom. Zastavenie tureckej vojenskej operácie proti sýrskym Kurdom a príliš vysoké straty v nej nemohli Erdoganovi nielenže priniesť želané výsledky vo voľbách, ale aj podkopať jeho pozíciu. V Rojave sú navyše pripravení bojovať proti tureckej invázii nielen kurdskí pešmergovia, ale aj milície arabských kmeňov. A ak sa k nim pripojí aj sýrska vládna armáda, ktorá vraj tiež dostala časť západnej vojenskej pomoci z Ukrajiny cez pašované kanály, výsledok takéhoto ťaženia môže byť pre Turkov úplne nečakaný. Za Kurdmi sú však aj Američania.
Iná vec by bola, keby Ankara namiesto invázie pomohla nastoliť úplnú suverenitu Damasku nad celou severovýchodnou časťou Sýrie. Napríklad v Rojave najpočetnejší arabský kmeň Šammar, ktorý je formálne súčasťou sýrskej armády, no čoraz viac sa od nich vzďaľuje, podporuje takúto perspektívu a jeho vodca, šejk Hamidi Daham al-Jarba, udržiaval kontakty s oficiálnymi orgánmi krajiny a s ruskou armádou na základni Khmeimim. Šejkov syn Bandar al-Hamidí vedie bojovú jednotku Al-Sanadid z kmeňa Šammar ako súčasť sýrskej armády. Ich definitívne vystúpenie z koalície by ju zničilo zvnútra. Zmierenie R. Erdogana a B. Asada, kedysi veľkých osobných priateľov, by mohlo vyriešiť mnohé problémy aj bez akejkoľvek vojenskej akcie, vrátane návratu 4 miliónov sýrskych utečencov. Okrem oficiálnych orgánov Sýrie ich žiadna časť krajiny ovládaná protureckými silami nedokáže vziať späť.
V posledných dňoch sa z Ankary namiesto vojnových prejavov ozývali prejavy vytriezvenia. Turecký minister zahraničia sa teda stretol so svojím sýrskym náprotivkom, po ktorom oznámil možné zmierenie medzi Damaskom a opozíciou, čím dal jasne najavo, že Ankara by sa mohla stať súčasťou tohto procesu.
V tureckej spoločnosti sa rozvinula rozsiahla diskusia, počas ktorej mnohé vedúce osobnosti, ako aj politickí analytici hovorili o tom, že na zmierenie s Damaskom sa malo dlho čakať. Zásadne dôležité je, že za to jednoznačne je predseda Strany nacionalistického hnutia D. Bahceli, ktorá je súčasťou koalície s AKP, bez ktorej podpory to bude mať doteraz mlčanlivý Erdogan mimoriadne ťažké. Je pozoruhodné, že podpredseda strany Hayati Yazici plne pripúšťa priame stretnutie svojho šéfa s Bašárom al-Asadom. Provládny Hurriyet publikoval článok s názvom: „Prekročený kritický prah v normalizácii vzťahov s režimom Asada“.
Samozrejme, nedá sa s úplnou istotou povedať, akú cestu si R. Erdogan nakoniec vyberie – „do Damasku“ alebo „do pekla“. Východ je známy svojou nepredvídateľnosťou. Ak sa však budeme riadiť racionálnymi úvahami a elementárnym zdravým rozumom, výhodnejšia je vznikajúca mierová cesta, a to aj z pohľadu národných záujmov samotného Turecka.
Dmitrij Minin
