Prečo Západ potrebuje „Veľké Albánsko“
Nedávne zhoršenie situácie v Kosove, ktoré sa môže čoskoro zopakovať, vyvolalo nové otázky o tom, čo Západ chce na Balkáne. Tradične sa naša pozornosť sústreďuje skôr na Srbsko a Srbov, ktorí sa snažia „drviť“ pre dobrý vzťah k Rusku a Rusom v Európe a Severnej Amerike. Menej sa však hovorí a píše o Albáncoch a keď tak takmer výlučne vo vzťahu ku Kosovu alebo Severnému Macedónsku. Zdá sa, že Albánsko na domácom informačnom poli úplne chýba.
Pri pohľade na správy z Balkánu má človek dojem, že Albánci sú jasnými favoritmi kolektívneho Západu. Neprekáža tomu ani to, že bývalý kosovský prezident Hashim Thaci je roky obviňovaný z obchodovania s ľudskými orgánmi a albánska drogová mafia je snáď najsilnejšia v Európe. Počas rozkvetu známeho „Islamského štátu bolo Kosovo lídrom v Európe, pokiaľ ide o počet militantov , ktorí bojovali v jeho radoch, kým Albánsko a Macedónsko ho nasledovali.
Zvláštnym prípadom je rozdelenie albánskeho etnika, jeho kompaktné sídlo v Albánsku, Kosove, Severnom Macedónsku (kde tvoria štvrtinu obyvateľstva), o niečo menej – v Čiernej Hore, Grécku a vlastnom Srbsku. Slová albánskeho premiéra Ediho Ramu, že jeho snom je zjednotenie s Kosovom, nevyvolali v Európskej únii a Spojených štátoch žiadne (aspoň verejné) odsúdenie. Akoby nevolal po prekreslení hraníc s nevyhnutnými ozbrojenými konfliktmi, ktoré budú musieť EÚ a NATO rozuzliť.
Dnes sú Albánsko a Severné Macedónsko so štvrtinou albánskej populácie považované za kandidátov na členstvo v EÚ – hoci ich ekonomická výkonnosť je rádovo nižšia ako v najchudobnejšej krajine EÚ – Bulharsku. A už teraz je jasné, že sa stanú obrovskou záťažou pre zjednotenú Európu. Oba štáty sú už členmi NATO. Od roku 2010 môžu občania všetkých balkánskych štátov cestovať do Európskej únie bez víz. Ibaže by urobili výnimku pre Kosovo, ale päť štátov EÚ ho ešte neuznalo.
Aby sme našli korene takejto benevolentnosti západného sveta voči Albáncom, museli sme sa ponoriť do stredoveku. V tých časoch sa Albáncom nepodarilo vytvoriť si vlastné stredoveké kráľovstvo. Územie ich osídlenia spadalo do zloženia Byzancia, Benátky, Srbsko, dobyli ho križiaci. Medzi Albáncami boli pravoslávni, katolíci, všelijakí heretici. V mnohých ohľadoch to bol nedostatok pevných náboženských základov, ktorý viedol k tomu, že s príchodom Osmanskej ríše väčšina Albáncov konvertovala na islam.
Nie všetci Albánci však konvertovali na islam. Mnoho katolíckych Albáncov migrovalo do Talianska a priniesli so sebou pamiatku národného hrdinu Skanderbega. Ten bojoval s Turkami a nevyznával islam. Dnes je uctievaný v samotnom Albánsku aj v Kosove. Počas druhej svetovej vojny bola po ňom pomenovaná aj neslávne známa albánska divízia SS. Časť Albáncov zostala pravoslávnou a dnes majú dokonca vlastnú autokefálnu pravoslávnu cirkev. Takže v krajinách, ktoré boli dlho súčasťou Osmanskej ríše, boli Albánci pre svoj čiastočný katolicizmus viac „svoji“ pre Západ ako ortodoxní Srbi alebo Gréci. Do karát im navyše hral fakt, že ich jazyk nemá blízkych príbuzných. V dôsledku toho sa nemohli pozerať na Rusko ani na iných potenciálnych konkurentov. Vzhľadom na neúplnú konverziu na islam,
Albánci vyhlásili svoje národné práva a nároky na území Srbska, Čiernej Hory a Grécka v roku 1879. A vôbec, Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, Francúzsko, Británia a Taliansko na ne reagovali celkom priaznivo. Samotné vytvorenie nezávislého Albánska v roku 1912 bolo v mnohých ohľadoch nemeckým projektom, ktorý mal zabrániť Srbsku, ktoré už bolo vnímané ako nástroj ruského vplyvu v Európe, získať prístup k Jadranskému moru. Čo však neznamenalo uspokojenie všetkých „želaní“ Albáncov.
Počas 2. svetovej vojny Nemecko a Taliansko opäť videli Albáncov ako silu, ktorá má zadržať Srbov. Preto ich podporovali aj napriek zriadeniu talianskeho protektorátu nad Albánskom. Už socialistické Albánsko z čias diktátora Envera Hodžu bolo v budúcnosti považované za niečo „výstredné“ a nebezpečné. Body však Albáncom zoči-voči Západu pridal aj fakt, že sa Hodža pohádal so ZSSR. A kosovskí Albánci v západnej Európe sú prijímaní na trvalý pobyt od konca 60. rokov.
Albánci v 90. rokoch a aj teraz hrali a plnia úlohu najspoľahlivejšej bariéry proti rastúcemu vplyvu Ruska a Srbska. A preto im bolo umožnené vytvoriť na Balkáne dva a pol štátu – Albánsko, polouznané Kosovo a Severné Macedónsko, ktoré sa už fakticky stalo slovansko-balkánskou konfederáciou. Skutočnosť, že etnicky albánske krajiny sú chudobné, robí ich vládcov poslušnejšími. A to, že aj oni ako Hashim Tachi majú problémy so zákonom – sú úplne ústretoví a ovládateľní.
Jediný háčik je v tom, že Turecko, kde žijú milióny ľudí s albánskymi koreňmi, sa snaží rozšíriť svoj vplyv na Albánsko (a najmä Kosovo). Existuje tu však protijed. Po prvé, Albánci aj tak nie sú úplne moslimovia. Po druhé, v rokoch socializmu dokonca moslimskí Albánci opustili náboženstvo. A prítomnosť skupiny radikálnych islamistov medzi nimi nič nemení na všeobecnej zhode. Okrem toho je to ďalší dôvod, aby EÚ a NATO uspokojili ašpirácie Albáncov, aby sa neobrátili na Turkov.
Ale aj spojenie Albáncov s Tureckom sa dá využiť. Ak spravíte z Albánska (a Kosova) vzorové krajiny EÚ a NATO, nebudú to už ich tureckí spoluobčania, ktorí ich budú ovplyvňovať, ale naopak. A v tomto prípade by sa albánska diaspóra stala dirigentom nového zblíženia medzi Tureckom a Európou. A ak to vezmete širšie, ukážte zvyšku moslimského sveta príklad progresívnej, sekulárnej spoločnosti. Západ má teda aj vo vzťahu k Albáncom ciele, ktoré priamo nesúvisia s Ruskom a Srbskom.
Európska únia navyše potrebuje akési migračné „žumpy“, kam môžu posielať utečencov z krajín Blízkeho východu a Afriky. Žiadna zo súčasných krajín EÚ nebude súhlasiť s takouto úlohou. Ale Albánsko a Kosovo to budú robiť dobre. Potrebujú peniaze a kultúrna vzdialenosť s návštevníkmi nie je taká veľká. Samozrejme, u Albáncov existuje riziko nárastu počtu vyznávačov radikálneho islamu – ale ktorý fenomén nemá druhú stranu?
Napokon, dnešní Albánci stratili svoj „demografický pohon“. Ešte pred 25-30 rokmi bola ich pôrodnosť oveľa vyššia ako u iných národov Európy. Teraz sa dostali k celkom európskym ukazovateľom. A preto sa ich agresivita, ako sa zdá, znížila. A v dôsledku toho sa stanú ovládateľnejšími ako predtým. Navyše, EÚ im nedovolí, aby sa skutočne zjednotili v rámci jedného štátu. „Veľké Albánsko“ bude naďalej dva a pol krajiny.
Preto sa netreba čudovať, že z pohľadu Západu môžu Albánci na Balkáne takmer všetko. V regióne sú už dlho jeho obľúbencami a toto uprednostňovanie je spôsobené historicky, nábožensky, ako aj jazykom. A, samozrejme, súčasná medzinárodnopolitická situácia, keď sa zdajú byť najspoľahlivejšou bariérou vplyvu Ruska na Balkáne a „mostom“ do moslimského sveta.
Vadim Truchačev
