Aktuality, História,

Sci-fi verzus fantasy a socializmus verzus kapitalizmus

---

 

 

V tomto jeho článku to vidím v tom, ako poukazuje na to, čo bolo pre „sovietske“ vedenie výhodné a kam svoj štát viedlo. Je to zavádzajúce, ak sa neuvedie, že to bolo sovietske vedenie od prevratu po Stalinovej smrti, ktoré už malo úplne iné ciele ako pôvodní boľševici s rozborom, čo boľševici dokázali, a ako sa prejavuje zotrvačnosť sociálnych procesov s dôrazom na ich odraz na západnej , kapitalistickej strane, ktorá na nich bola nútená reagovať a pozdvihnúť kvôli tomu sociálnu zložku v kapitalizme, ktorá je pre neho neprirodzená a začala brať za svoje prakticky okamžite s pádom ZSSR.

 

Takže toto je môj algoritmus. Svet bol oddávna usporiadaný v podobe pyramídy, keď tí hore parazitovali na tých dole. Na to, aby si svoje postavenie udržali im slúžia fakticky neustále tie isté nástroje. Ľudia sa vždy snažili z toho područia vymaniť, a to vytváralo cyklický vývoj dejín, ako bol vrchol pyramídy nútený lavírovať a popúšťať a uťahovať opraty, vďaka svojim znalostiam sa tak ale vždy dokázal udržať na vrchole.

 

Príkladom je Veľká francúzska revolúcia, ktorou sa fakticky len vypustila para sociálneho napätia a všetko sa vrátilo do starých koľají. Februárová revolúcia v Rusku v roku 1917 mala mať rovnaký účel a zároveň zaistiť rozpad Ruského impéria na menšie, ľahšie ovládateľné štátne útvary a všetko išlo presne podľa plánu. Lenže potom sa to zvrtlo a riadiacich procesov sa chopili boľševici, nastala Veľká októbrová socialistická revolúcia a všetko bolo inak. Heslá, ktoré mali len poslúžiť na to, aby ľudí dostali do ulíc na zvrhnutie cára a na rozklad Ruského impéria (nepripomína vám to niečo?), začali byť NAPLŇOVANÉ! Aj napriek veľkému úsiliu vrcholku pyramídy sa nepodarilo tento vývoj zvrátiť.

 

Treba podotknúť, že boj bol tvrdý a stál mnoho boľševikov život (fakticky vyvolaná občianska vojna v Rusku v kombinácii so zahraničnou intervenciou, ekonomické i politické pôsobenie proti sovietskemu Rusku, 2. svetová vojna, posilňovanie vnútornej opozície aj tej skrytej, začlenenej do riadiacich štruktúr … Dajte si to všetko dohromady so zdrojmi a znalosťami, ktorými vrcholok pyramídy disponuje!). Napriek tomu sa boľševikom natoľko podarilo naštartovať sociálne procesy, že úplne preorali všetky stabilne uplatňované putá spoločenského rozmachu nasadzované permanentne vrcholkom pyramídy (napríklad zabetónované vedecké štruktúry, sitá vedeckých stupňov, hore sa dostane so svojim bádaním len ten, komu už potvrdené „vedecké“ kapacity odsúhlasia, že jeho bádanie je „vedecké“).

 

To viedlo k obrovskému spoločenskému rozvoju aj rozvoju vo vede, ktorý bol predtým jednak umelo brzdený a jednak nemal šancu bez prílivu novej krvi nabrať také obrátky. A tu sa dostávame k veľmi dôležitému faktu, ktorým je v konaní potrebná reakcia vášho protivníka na vaše riadiace kroky. Uvedomte si, že to, ako Západ vyzeral, obzvlášť po 2. svetovej vojne, bola REAKCIA NA EXISTENCIU BOLŠEVICKÉHO ZSSR! Veľa ľudí, vrátane Fursova, tento jednoduchý fakt nezdôrazňuje, zahmlieva, zabúda!!!

 

So Stalinovou smrťou došlo v ZSSR fakticky k prevratu a vrcholok pyramídy sa opäť zmocnil v osobe Chruščovho riadenia, ktoré musel prispôsobovať naštartovaným sociálnym procesom a pomaly a plánovite viesť socializmus ku skaze. A nesmieme zabúdať, že aj napriek úspechom boľševikov sa nástroje a vplyv vrcholku pyramídy neprestali po celý čas prejavovať, to znamená, že sa to v konaní neustále prelínalo so snahami boľševikov uviesť prípadné chyby riadenia na pravú mieru (čo je proces, ktorý musí byť permanentný ). Ak ľudia nevedia, čomu sa majú brániť, a pred čím stoja, nie je to zase také neľahké, zavádzať ich neustále do slepých uličiek. Ak si to raz uvedomia, bude to naopak veľmi ťažké.

 

Teda sa pozerajme na všetko prizmou tohto jednoduchého algoritmu!

A tu sa dostávam k tej sci-fi a fantázy. Je to pekný príklad, ako sa skrytým riadením menia dôležité sociálne procesy. Citujem z knihy Stvoritelia nových svetov, Albatros, 1980, Výbor zo svetovej vedecko-fantastickej literatúry (s komentármi), tučne som text v úryvkoch zvýraznila ja. Sci-fi začala byť vrcholku pyramídy nebezpečná, pretože zároveň s fantáziami založenými na vedeckých základoch, a teda zhusta v budúcnosti realizovateľnými, študovala aj spoločenské pomery a autori často vo svojich dielach ukazovali smer, ktorým by sa spoločnosť mala, alebo mohla uberať. Máme tu teda prinajmenšom dve veľmi nebezpečné tendencie – obchádza sa tým pevne daná vedecká stupňovitosť, ktorá má za úlohu rozhodovať o tom, čo je vedecké a čo nie je, čo je realizovateľné a čo nie je a tiež sa ľuďom týmto fakticky umožnil dialóg zameraný na spoločenské pomery . Tj. kladenie si otázok, ako spoločnosť funguje, prečo a ako to zmeniť, aby sa darilo lepšie všetkým. Bolo teda potrebné tieto nebezpečné tendencie umlčať a tu máte popísaný jeden z dôležitých čriepkov, ako sa také veci realizujú:

 

Podobne ako na spisovateľov ostatných krajín Európy, aj na tvorbu ruských a sovietskych spisovateľov sci-fi mal veľký vplyv H.G. Wells, ktorého trinásťzväzkové vybrané spisy vyšli v Petrohrade v rokoch 1909-1917. Zlatý vek sci-fi vyvrcholil v prvej polovici dvadsiatych rokov v dielach druhého z velikánov klasického sci-fi Karla Čapka… (…) Spolu s Karlom Čapkom reagoval na hrôzy prežitej svetovej vojny výstražnými protivojnovými satirami celý rad našich autorov… (…) vychádzali aj prvé sci-fi diela autorov, patriacich dnes ku klasikom sovietskeho i svetového sci-fi, napríklad Žena z Marsu, román o prvom lete na Mars, a príbeh o lúčoch smrti Lúča inžiniera Garina. Diela s motívmi z budúcnosti vtedy ešte bola plne uznávanou súčasťou hlavného prúdu literatúry a nikto také knihy a priori nepovažoval za „poklesnutú literatúru“. (…)

 

V polovici dvadsiatych rokov sa však sci-fi začalo vedome aj nedobrovoľne oddeľovať od hlavného prúdu literatúry a ustanovilo sa ako svojbytný literárny druh s vlastnými pravidlami a zákonmi.

 

Všetko začalo v Spojených štátoch 5. apríla 1926, kedy sa na novinových stánkoch objavilo prvé číslo nového časopisu Amazing Stories (Úžasné príbehy). Pri jeho kolíske stál v poradí už tretí „otec sci-fi“ Hugo Gernsback (1884-1967). Sci-fi sa v tom čase ešte volalo scientifiction a na svoje dnešné pomenovanie si muselo počkať ešte cez tri roky, do júna 1929, kedy sa označenie science fiction prvýkrát objavilo v ďalšom Gernsbackovom časopise Science Wonder Stories (Príbehy o vedeckých zázrakoch).

 

Záujem čitateľov bol obrovský a sci-fi časopisy rástli ako huby po daždi. Tlačili sa vo veľkých nákladoch na najlacnejšom, rýchlo žltnúcom novinovom papieri, zvanom anglicky pulp, podľa ktorého si aj vyslúžili nie príliš lichotivú prezývku pulpy, pretože ich obsah nemal o nič dlhšie trvanie ako papier, na ktorom vychádzal. O čo najkvalitnejší bol vzhľad pulpov, o to sebavedomejší boli ich redaktori a prispievatelia. Podľa Gernsbacka a jeho stúpencov snáď všetky vynálezy vznikli len vďaka tomu, že sa o nich najskôr písalo na stránkach pulpov. „Dnes sci-fi, zajtra skutočnosť!“ vykrikovali nabubrelé titulky a čitatelia, chtiví nahliadnuť do budúcnosti, sa o pulpy len rvali.

 

V pulpoch sa s výnimkou románov Julesa Verna a H.G. Wellsa a poviedok Edgara Allana Poea tlačili v podstate len dva druhy sci-fi . Dobrodružstvo neporaziteľných supermanov burroughsovského štýlu a nezáživné referáty o technických zázrakoch. Budúcnosť sa skladala len z nepreberného množstva najroztodivnejších vynálezov a technických noviniek. Namiesto literárneho hrdinu zaujala veda a hlavne technika. Človek, pokiaľ to nebol veľkňaz všemocnej bohyne Vedy – vynálezcu, sa krčil niekde v pozadí, ako ničotný služobník strojov. Ľudia autorov nezaujímali , a tak sa v ich príbehoch spoločnosť vôbec nemení a medziľudské vzťahy v roku 3000 alebo 10 000 sa nijako nelíšia od roku 1925. (…)

 

Gernsbackovské poňatie, že sci-fi je tu len preto, aby popularizovalo technický pokrok, prípadne hlásalo expanziu ľudstva do vesmíru, zošnurovala spisovateľa natoľko, že sa poviedky tlačené v pulpoch čoskoro začali podobať jedna druhej ako vajce vajcu. Krajina bola vždy nositeľkou najschopnejšej a najvyvinutejšej civilizácie a každá rozpínavosť na úkor obyvateľov cudzích planét bola oprávnená. Planéty obývali iba menej vyvinutí a poddajní domorodci, vďačne vítajúci nositeľov pozemskej kultúry, alebo naopak neľútostní a krutí zloduchovia, ktorých hrdinskí pozemskí osadníci museli najskôr vybiť do posledného, ​​aby mierumilovní farmári, mohli začať s osídľovaním nového sveta a so šírením civilizácie. Nie je ťažké uhádnuť, že to väčšinou boli staré indiánky z divokého západu spisovateľmi vynaliezavo prenesené na iné planéty podľa okamžitého záujmu čitateľov. Hrdina obliekol miesto džínsov skafander, do ruky dostal lúče miesto koltu, nasadol do kilometer dlhej rakety miesto na koňa a hajdy na podlých Venušanov. Vznikla tzv.space opera (vesmírna opera) podľa nie príliš lichotivých anglických prezývok pre kovbojku – horse opera (konská opera) – a pre reklamné filmy soap opera (mydlová opera). (…)

 

Gernsbackovské poňatie sci-fi ako akejsi reklamy na budúce vynálezy sa žánru ako celku stalo osudným. Celkom oprávnené zatracovanie pulpov sa bohužiaľ prenieslo aj na nevinnú obeť – na serióznu spoločensko -kritickú vetvu sci-fi, ktorá nikdy v pulpoch nevychádzala. Od rozšírenia pulpov sa v Spojených štátoch akákoľvek literatúra odvažujúca sa prekročiť prah budúcnosti stala a priori zlou. Povedať dobré slovo o sci-fi sa v slušnej literárnej spoločnosti začalo považovať za neprístojnosť. Budúcnosť sa stala tabu.  (…)

 

Podobne ako v Spojených štátoch dostala sa v tridsiatych rokoch sci-fi literatúra do krízy aj v Sovietskom zväze. Opakoval sa tam svojim spôsobom spor medzi verneovským a wellsovským sci-fi z konca minulého storočia. Kritika sa postavila na verneovské stanovisko a presadila umelé obmedzenie tematiky na najbližšiu budúcnosť podľa „teórie najneskoršej hranice“, zhruba na dobu výhľadových hospodárskych plánov. Nekompromisne vyžadovala „blízke zameranie“ a začala šmahom odmietať čokoľvek, čo sa jej zdalo „nevedecké a nereálne“, ako napríklad let na Mesiac alebo praktické využitie atómovej energie. Také nápady sa podľa nej nezlučovali so socialistickým realizmom. Nedovoľovala spisovateľom, aby sa zaoberali sociálnymi filozofickými problémami, a požadovala namiesto toho „rozpracovanie aktuálnych problémov plánovitého národného hospodárstva“ alebo „umelecké stvárnenie vedecko-technického predvídania“. Požadovala zameranie na najbližšiu budúcnosť, a keď sa zákonite ukázalo, že budúcnosť vo všetkých podrobnostiach nezodpovedá autorovej predpovedi, jednoducho jeho román roztrhala ako zlý, nevedecký a nerealistický. Mnohí spisovatelia si nemienili otvoriť vešteckú živnosť a začali sa venovať iným literárnym žánrom.

 

Romány písané podľa teórie najneskoršej hranice sa tematicky až prekvapivo podobali pulpom. Aj tu úlohu hlavného hrdinu prezvala technika a pre človeka zostala len epizódna rola utopického sprievodcu, nadšeného svetom technických zázrakov. (…)

 

V Sovietskom zväze vplyv „teórie najneskoršej hranice“ trval až do polovice päťdesiatych rokov.

 

Ja dodávam, že potom sa stavidlá na chvíľu podarilo pretrhnúť, naštartované sociálne procesy tomu pomohli. Než sa zase začalo prejavovať bezštruktúrne riadenie a zo sci-fi literatúry sa pozvoľne stala fantasy….

 

Vo fantasy môže človek lietať, pes hovoriť, papagáj prorokovať, ako by to bola tá najvšednejšia vec na svete. Jednoducho môže. To všetko sa môže prihodiť a prichádza sa aj v sci-fi. Ale vnútorný zákon žánru opäť velí, aby autor v takom prípade pričinil aj prijateľné, nekúzelné, „vedecké“ vysvetlenie. Človek lieta pomocou antigravitačného nosiča, pes hovorí vďaka voperovaným hlasivkám a rečovým centrám v mozgu a papagáj prorokuje, pretože to v skutočnosti je robot napojený na superpočítač.

 

Fantasy si nekladie iný cieľ ako pobaviť, je to rozprávka pre dospelých. Výmenou za hodinku dve zábavy, čitateľ pripúšťa, že kúzelná palička, kúpená v zaprášenom vetešníctve, má naozaj magickú moc, ale nezoberie sa ešte preto po dočítaní príbehu a nepôjde hľadať šťastie po bazároch.

 

 

Ešte jeden zaujímavý a podľa mňa dosť zásadný postreh: Ak postavíme proti sebe západné a sovietske sci-fi ako celok, zistíme, že je medzi nimi podstatný rozdiel v prístupe k budúcnosti.

 

V Sovietskej sci-fi prevláda optimizmus a viera, že ľudstvo prekoná všetky krízy ako doteraz, a ďalej pôjde cestou pokroku a celosvetovej (celovesmírnej) spolupráce. Ako príklad nám môže poslúžiť Jefremova slávna Andromeda. V nej sa s priateľským porozumením stretávajú nielen všetky národy našej Zeme, ale aj obyvatelia planét z najvzdialenejších kútov vesmírov, zapojených na galaktickej spojové okruhy.

 

V západnom sci-fi sa najsilnejšie presadzuje varovný tón. Často sa stretávame s obrazom Zeme na pokraji katastrofy alebo po nej (súhrnne sa mu hovorí postkatastrofické sci-fi). A už len perlička na záver: Rozdiel medzi sci-fi a fantasy vyjadrila vtipne (a zlomyseľne) americká kritička a spisovateľka Miriam Allen de Fordová (1888-1976): „Science fiction pojednáva o nemožných možnostiach, fantasy o prijateľných nemožnostiach.“

Irena Aneri