Aktuality, Bezpečnosť,

Ukrajina ako projekt Rakúsko-Uhorska

---

 

Hneď urobím výhradu, že téma nie je jednoduchá a budeme musieť vynechať veľa detailov, aby sme problém viac-menej jasne načrtli. Ukrajinská otázka, historicky aj politicky, je zložitá, pretože súvisí s balkánskou problematikou, s témou panslavizmu, s kritériami existencie národnej idey a hranicami, na ktorých sa samotná idea končí a manuálmi zaujatých západných kruhov.

 

Chronologicky bude rozsah tohto krátkeho prehľadu obmedzený na druhú polovicu 19. storočia s ojedinelými presahmi na územie 20. storočia. Pri odkrývaní témy budeme mať na pamäti nasledujúce dve tézy. Po prvé, moderný Kyjev nemá žiadne morálne dôvody považovať Novorusko za separatistov. Po druhé, ukrajinská otázka bola najčastejšie politickým nástrojom v rukách tých, ktorým na Ukrajine ako takej nezáleží, tých, ktorí riešili len svoje problémy.

 

Teraz od abstraktného ku konkrétnemu. Stabilita a prosperita na Ukrajine padla na tie obdobia, keď bola začlenená buď do Ruskej ríše, alebo bola v štatúte Ukrajinskej SSR. Dvakrát tam bola vyhlásená nezávislosť a v oboch prípadoch to bola predzvesť politických a ekonomických katakliziem.

 

Prvýkrát nezávislosť prišla po februárovej revolúcii v roku 1917, druhýkrát po roku 1991. V oboch prípadoch to viedlo k prepuknutiu ukrajinského nacionalizmu. Kde sa však vzal ukrajinský nacionalizmus? Maloruskému ľudu to nebolo imanentne vlastné.

 

Ako sa hovorí v takýchto prípadoch: “Pomohlo.” Všetko to začalo nezhodou v diplomatických vzťahoch medzi Ruskom a Rakúsko-Uhorskom, čo bol jeden z najstabilnejších zväzov v histórii. Od roku 1732 existovala aliancia troch čiernych orlov, ktorá zahŕňala Rakúsko, Prusko a Rusko. Od éry napoleonských vojen bola táto aliancia garantom neporaziteľnosti týchto štátov, ako aj rozhodujúcou silou v Európe. Do polovice 19. storočia to praskalo vo švíkoch, lebo pre Rusko sa objavili nové geopolitické výzvy. Na Balkáne a v slovanských krajinách sa začal boj o vplyv. Rusko sa snažilo pomáhať spoluobčanom Slovanom na Balkáne i mimo neho, kým Rakúsko-Uhorsko, v rámci ktorého boli mnohé slovanské národy väčšinou bez politických práv, sa obávalo, že rast slovanského sebauvedomenia zničí ríšu zvnútra. Navyše, Rakúšania považovali Balkán za svoje léno a ruská intervencia bola vnímaná bolestne. Následne to všetko povedie k prvej svetovej vojne. Ale zatiaľ je to ďaleko.

 

Koncom 18. storočia sa Halič stala súčasťou Rakúskeho cisárstva. Toto je oblasť, kde sa nachádza mesto Ľvov . V druhej polovici 19. storočia prekvitali myšlienky ukrajinského nacionalizmu vo veľmi úzkej vrstve obyvateľstva – inteligencii a politikoch. Kyjevský profesor Drahomanov sa stal akýmsi Herzenom tohto hnutia. V Ženeve vydával časopis Hromada v ukrajinskom jazyku. Presadzoval vytvorenie federácie autonómnych slovanských republík. Halič a ruská Ukrajina podľa jeho projektu sa mali spojiť do jedinej republiky. Ale potom boli jeho myšlienky zvrátené. Sám Drahomanov napísal:
„Neexistujú absolútne žiadne dôvody na politický separatizmus a nikdy nebudú. Malorusi a Rusi majú spoločné historické tradície, spoločný pôvod a rovnakú predstavu o mnohých veciach. Naše jazyky sú veľmi podobné; nemáme prirodzené hranice a predovšetkým nás spájajú spoločné ekonomické záujmy. Všetky reči o separatizme sú smiešne.”

 

Jediné, čo chcel, bolo uznanie jedinečnosti maloruského ľudu bez toho, aby sa postavil proti Rusom. A potom prišiel historik Michail Gruševskij, nasledovník Drahomanova a zakladateľ myšlienky politického separatizmu. Bol vzácnym oportunistom – podarilo sa mu žiť pod krídlami rakúsko-uhorskej vlády, pod patronátom Moskvy , a potom sa stal jedným z prvých sovietskych akademikov. Rakúšania si uvedomili, že priamy kontakt s Ruskom je náročný, ale je možné podkopať jeho integritu zvnútra.

 

Začali sponzorovať prívržencov politického separatizmu, inými slovami prvých ukrajinských nacionalistov. Gruševskij žil vo Ľvove a publikoval svoje nekonečné Dejiny Ukrajiny, dostával granty od rakúsko-uhorskej vlády, ako sa tomu teraz hovorí. Vyvodil teóriu, že skutoční východní Slovania sú len Ukrajinci, ale Moskovčania sú dedičmi nomádskej civilizácie. Tým, že ide o dve nepretínajúce sa vetvy, v mnohých ohľadoch navzájom nepriateľské, tvrdil, že Ukrajinci a Rusi sú nielen rozdielni, ale odlišne smerujú na ceste ich rozvoja národa, s rôznym pôvodom a štátnosťou, pričom nazval nástupcu Kyjevskej Rusi – Haličsko-volynská zem, a nie Vladimíro-Suzdalskuju. Gruševskij veril, že história Ukrajincov sa začína v 4. storočí so slovanskými kmeňmi Antov. Jeho úsudky, ktoré sa neskôr stali základom ukrajinského nacionalizmu, neboli v ruskej historiografii akceptované a odsudzované už počas Ruskej ríše. Na základe roľníckeho dialektu vypestoval prototyp ukrajinského jazyka. Vyhodil z neho významnú časť ruských slov, pridal poľské, rakúske a umelo vytvorené prvky „mova“. Vo Viedni začiatkom 20. storočia vychádzali noviny Ukrainische Rundschland, hlásna trúba nacionalistov.

 

Treba povedať, že myšlienky ukrajinského nacionalizmu boli medzi ukrajinským kresťanstvom, ktoré samotní nacionalisti takmer uctievali, považovali ho za soľ zeme, mimoriadne nepopulárne, . V Novorusku na to vôbec nereagovali, považujú sa za súčasť Ruska.

 

Pre šírenie myšlienok ukrajinského separatizmu sa urobilo veľa práce. Všetko za účelom vytvorenia nárazníkovej zóny medzi Rakúskom a Ruskom, zóny vplyvu, ktorú by v budúcnosti Rusko nekontrolovalo. Tunajšie rusky hovoriace obyvateľstvo – Rusínov – dobre spracovali aj rakúski vedci a politici. Počnúc tým, že ich premenovali na ruténov na západný spôsob. A potom ich presviedčaním alebo klamstvom posielali do „preškoľovacích stredísk“, urýchlenej ukrajinizácie. V skutočnosti to bola rakúska armáda s politickými informáciami. Po návrate z nej človek vyšiel ako hotový Ukrajinec.

 

Až 19 ukrajinských plukov pracovalo na vytvorení ukrajinského národa v armáde Rakúsko-Uhorska, kde sa ako plukovný jazyk používala ukrajinčina. Pre mládež na konci 19. storočia existovali športové kluby ako Sokali, skautské spolky ako Plast. Zhruba povedané, ide o prototyp Hitlerjugend, odkiaľ vyšli mladí ukrajinskí nacionalisti pripravení na ďalšie prebudovanie.

 

Začiatkom prvej svetovej vojny existoval Ľvovský Sečevský zväz, haličský spolok „Sečskí strelci“. Celkovo to bola sila 12 bajonetov. Dobre vyzbrojený a vycvičený, pripravený bojovať s ruskou armádou. V roku 1914 ruská armáda porazila Rakúšanov a vstúpila do Ľvova. A tam, medzi archívmi, bol objavený akčný plán na tomto území po „víťazstve nad Ruskom“. Rakúšania plánovali založiť miestnu vládu vo forme hejtmanstva, vytvoriť niekoľko ďalších ukrajinských jednotiek, oddeliť ukrajinskú pravoslávnu cirkev od ruskej a zaviesť propagandu ukrajinskej „nezávislosti“.

 

Po revolúciách v roku 1917 Ukrajina vstúpila do fázy nezávislosti a čelila ideologickému vákuu. Ukrajinský nacionalizmus vzplanul v niekoľkých ohniskách, nestačil dostatočne aktívny prvok v podobe boľševikov. Teraz sa o ukrajinský separatizmus zaujímali Nemci, pre nich to bola záruka odchodu Ruska z vojny, ako aj boľševici, pre ktorých bolo sebaurčenie národov súčasťou plánu.

 

 

Už po skončení občianskej vojny sa začne pracovať na vytvorení ukrajinského projektu a až neskôr, v 30. rokoch, boľševickí ideológovia spomalia, uvedomujúc si, akú beštiu vypúšťajú von. Všetky semená, ktoré zasadili Poliaci, Rakúšania, Nemci, o sebe dajú vedieť raz počas druhej svetovej vojny a potom po roku 1991 a po roku 2014. Dnes sa nachádzame uprostred novej etapy celého tohto ukrajinského eposu. A teraz k otázke separatizmu. Keď Zelenskyj a jeho klika nazývajú obyvateľstvo DĽR a LĽR separatistami, príde mi to vtipné a smutné. Takzvaná nezávislosť sa stala výplodom „politického separatizmu“, nástroja v rukách vtedajšieho Západu. Teraz už aspoň trochu chápeme, aké je tam všetko komplikované.

Michail Chodarenok

*FB obmedzuje publikovanie našich príspevkov, odporúčame nás sledovať aj na Telegrame

*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Zdieľajte článok