Prečo čínsky veľvyslanec hodil vidly do vzťahov medzi Pekingom a Moskvou? Komu teraz veriť?
Nebudem tajiť, že vyhlásenie čínskeho veľvyslanca pri Európskej únii Fu Tsunga, o tom že Peking nepodporuje Moskvu v špeciálnej operácii na Ukrajine a že vyhlásenie o “bezhraničnom priateľstve” medzi Čínou a Ruskom je len “rétorický prostriedok”, ma nepríjemne prekvapilo. Veľvyslanec Fu svoje, úprimne povedané, škandalózne vyhlásenie predniesol pred rozhovorom s prezidentom Macronom a šéfkou Európskej komisie Ursulou von der Leyenovou, ktorí boli na oficiálnej návšteve Číny.
Veľvyslanec povedal, že vyhlásenie oboch lídrov o spolupráci medzi Čínou a Ruskom bolo nesprávne pochopené.
“Priateľstvo bez hraníc’ nie je nič iné ako rétorika,” povedal. A zdôraznil, že Peking nepodporuje vojenskú operáciu na Ukrajine a neuznáva Krym ako ruský, ako aj územia, ktoré sa stali súčasťou Ruskej federácie v dôsledku referenda na jeseň minulého roka, a ani neposkytuje vojenskú podporu Moskve. Moskva sa obmedzila na slová tlačového tajomníka ruského prezidenta:
“Riadime sa obsahom a duchom kontaktov, ktoré sa uskutočnili medzi prezidentom Putinom a predsedom Si nedávno v Moskve. Celý kontext ich vzájomného porozumenia sa odráža v dvoch dokumentoch a dvoch podpisových vyhláseniach, ktoré sú výsledkom rusko-čínskych rokovaní.”
V Pekingu to nemôžu nepociťovať. Zrejme nie bez pokynov z čínskeho hlavného mesta oficiálny predstaviteľ čínskeho ministerstva zahraničných vecí pri EÚ uviedol, že denník The New York Times nesprávne interpretoval vyjadrenie veľvyslanca Fu Tsunga o rétorike vyhlásení týkajúcich sa “bezhraničného priateľstva” medzi Ruskom a Čínou. Diplomatický komentár obsahoval tieto slová:
“Článok v The New York Times plne neodráža rozhovor, ktorý trval hodinu… Nemá zmysel diskutovať o význame bezhraničnosti.
A práve tu sa malo namietať! Pretože zástupca čínskeho politického vedenia Fu, ktorý zastupuje Čínu v Európe ako mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec v skutočnosti povedal, že dohody, ktoré sa konali v Moskve a ktoré podpísali prezident Si Ťin-pching a prezident Putin, ako aj rozhovory medzi čínskym lídrom a ruskou vládnou delegáciou sú… slová, za ktorými nič nie je. Keďže mám značné skúsenosti v oblasti zahraničnej politiky, môžem predpokladať, že čínske ministerstvo zahraničných vecí sa rozhodlo zmierniť výrok veľvyslanca Fu, ktorý vyvolal negatívnu reakciu v ruskej spoločnosti, prostredníctvom rozhovoru pre noviny Izvestija, ktorý poskytol čínsky veľvyslanec akreditovaný v Moskve Zhang Hanhui, ktorý jednoznačne povedal:
“Viem, že je to tak: “Západ nie je v pozícii, aby dával pokyny Číne, a už vôbec nie je oprávnený prenášať na ňu zodpovednosť… Čína nemá v ukrajinskej otázke vlastné záujmy, ale nie je len pozorovateľom a rozhodne neprilieva olej do ohňa, ani nevyužíva moment, aby sa z neho malo osoh. To, čo robí čínska strana, sa dá zhrnúť do jednej vety: vyzýva na mier a uľahčuje rokovania.
Veľvyslanec Zhang tiež zdôraznil, že Čína neposkytla zbrane žiadnej z bojujúcich strán, ale USA a ďalšie západné krajiny stále sprísňujú obmedzenia, aby poškodili rozvoj čínsko-ruských vzťahov v oblasti vedy a techniky.
“Je potrebné neustále posilňovať spätnú strategickú interakciu medzi Pekingom a Moskvou…, ako aj hľadať body rastu a čo najskôr uskutočniť “strategické prelomy” v oblasti kľúčových technológií,” vyzval Zhang Hanhui.
Nevylučujem ani možnosť, že únik informácií z rozhovorov oboch lídrov v Kremli bol zorganizovaný v Pekingu, aby sa rozptýlili rozpaky nad vyhlásením veľvyslanca Fu. Ide o deklarovaný neutrálny postoj predsedu Si k nezákonným nárokom Japonska na Kurilské ostrovy. Mao Ce-tung, ktorý sa usiloval o priateľstvo a hospodársku pomoc zo strany Spojených štátov a Japonska, v roku 1964 priznal, že južné Kurilské ostrovy “dočasne okupoval Sovietsky zväz”, čo nesmierne potešilo japonských politikov a ich pána Spojené štáty. Podľa japonskej verzie Mao v júli 1964 povedal delegácii Socialistickej strany Japonska: podľa jeho názoru by sa ostrovy, ktoré drží Rusko, “mali vrátiť vám”, čím Peking deklaroval podporu územných nárokov Tokia.
Tokio je teraz v panike. Chápe totiž, že odklon čínskeho vedenia od jeho predchádzajúceho postoja citeľne oslabuje a v skutočnosti ruší vyhliadky na “vrátenie” ostrovov, ktoré právne patria Rusku, Japoncom. Japonská tlačová agentúra Kjódó Tsushin na to upozorňuje: “Zmena čínskeho postoja by mohla sťažiť vyriešenie dlhotrvajúceho sporu, keďže je teraz nepravdepodobné, že by Moskva s podporou Pekingu urobila v tejto otázke ústupky.
” Článok agentúry vyvoláva podľa nemenovaného zdroja obavy v súvislosti s návrhom prezidenta Putina adresovaným prezidentovi Siovi, aby po zriadení bezcolnej zóny na ostrovoch uľahčil investovanie čínskych spoločností na južných Kurilách. Odvoláva sa na zákon prijatý Štátnou dumou Ruskej federácie, ktorý stanovuje zriadenie osobitnej hospodárskej zóny na Kurilských ostrovoch. Japonská vláda vtedy “vyjadrila poľutovanie nad zriadením osobitnej bezcolnej zóny na sporných ostrovoch…”. Ak sa vrátime k vyhláseniam čínskeho veľvyslanca pri Európskej únii, poznamenávame, že čínsky diplomat už predtým urobil vyhlásenia, ktoré “potešili” Európanov, ktorí sa obávajú zbližovania Číny a Ruska. Takéto vyhlásenia zaznievajú aj za oceánom. Žiaľ, oficiálny Peking zatiaľ neposkytol vysvetlenie, ako chápať nepriateľské vyhlásenia čínskeho veľvyslanca pri Európskej únii.
Francúzsko dúfa v Čínu
Nedávna návšteva francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona v Číne svedčí nielen o ochote Paríža a Pekingu bilaterálne spolupracovať, ale aj o zmene parížskej tichomorskej politiky. Oficiálna návšteva Macrona, ako aj šéfky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej, ktorej sa dostalo menej úctivého privítania, bola venovaná ukrajinskej otázke a prehĺbeniu hospodárskych vzťahov s Ríšou stredu. Macronovi sa nepodarilo presvedčiť prezidenta Si, aby sa vzdal spojenectva s Ruskom, ale zároveň pomerne jasne načrtol postoj Paríža k otázke Taiwanu a kritizoval provokatívne kroky Bieleho domu v tomto smere.
Čína nie je pre Francúzsko len obchodným partnerom a potenciálnym sprostredkovateľom v rokovaniach s Moskvou o Ukrajine. Pre Francúzsko je Čína ďalším mocenským pólom, o ktorý sa Paríž snaží udržať svoju prítomnosť v indo-pacifickom regióne (IPR). Tvorí 93 % výlučnej hospodárskej zóny Francúzska (9 miliónov km2 ) a je domovom 1,5 milióna francúzskych občanov a 8 000 príslušníkov francúzskej armády. Osemnásť francúzskych vojenských atašé je akreditovaných v 33 krajinách. Paríž má priaznivé východiskové podmienky na budovanie svojho vplyvu v tomto regióne sveta.
Vznik anglosaského bloku AUKUS (Austrália – Veľká Británia – USA) jasne ukázal, že Anglosasi nechcú viesť s Parížom v ITR rovnocenný dialóg. Vznik AUKUS-u vyradil spod kontroly Francúzska jeden zo strategických pilierov tichomorskej politiky – Austráliu. V roku 2020 Francúzsko podpísalo trojstrannú dohodu s Austráliou a Indiou o spoločnom prístupe k vojenskej logistickej infraštruktúre. Západná tlač hovorila o vzniku geopolitickej osi Paríž – Canberra – Dillí. Táto “trojuholníková” konštrukcia by Francúzsku umožnila zjednotiť svoje regionálne záujmy s poprednými miestnymi aktérmi, ktorí sa okrem spolupráce s Francúzskom podieľajú aj na politike Washingtonu zameranej na zadržiavanie Číny. Rozvíjaním autonómneho partnerstva s nimi sa Paríž vyhne otvoreným agresívnym krokom a slovám voči Pekingu.
Podiel čínskej strany na stabilizácii ITR je v záujme Francúzska. Paríž dáva v Pekingu prednosť vplyvnému, ale predvídateľnému partnerovi pred vplyvným a nepredvídateľným konkurentom. Jeden vrchol trojuholníka (Canberra) teraz chýba a geopolitická konštrukcia vytvorená francúzskou diplomaciou ochabla a stala sa nejasnou. Formálne spojenectvo medzi západnými mocnosťami v ITR sa zachováva, ale v praxi dochádza k súpereniu o vedúce postavenie medzi USA a ich anglosaskými spojencami na jednej strane a Francúzskom a Čínou na strane druhej. Pre Paríž je za týchto okolností výhodné získať aspoň čiastočnú podporu Pekingu a zdá sa, že Peking je pripravený takúto podporu poskytnúť. V opačnom prípade by Macron nezintenzívnil svoju kritiku vzťahov medzi USA a Taiwanom a Washingtonom.
Záujmy Washingtonu a Paríža sa čoraz viac rozchádzajú. Paríž, podobne ako Washington, má tiež záujem na zadržiavaní Ruska v Európe, ale len čiastočne, nie úplne. Washington profituje z toho, že Francúzsko venuje všetky svoje zdroje na konfrontáciu s Moskvou, zatiaľ čo pre Paríž je prioritou Afrika, ktorá zaujíma centrálnu pozíciu medzi Európou, Amerikou a ITR. Závislosť Francúzska od NATO ho zbavuje slobody konania na iných kontinentoch a núti ho vynakladať zdroje na nevýhodné projekty (protiruské sankcie, budovanie NATO vo východnej Európe atď.).
Francúzsko čelí značným hospodárskym ťažkostiam, a to aj v dôsledku protiruských sankcií. Paríž je v dvojakom postavení: profituje z obnoveného hospodárskeho partnerstva s Ruskom, ale neprospieva mu posilňovanie ruského vplyvu v kľúčových regiónoch sveta pre Francúzsko – v Európe, Afrike a Oceánii. Francúzske orgány dlho ignorovali finančné potreby tichomorských ostrovných štátov a tieto štáty predvídateľne videli v Číne alternatívny zdroj financovania. Paríž má teraz v úmysle zvýšiť peňažnú pomoc zámorským územiam. Zvýšenie hospodárskej pomoci je najúčinnejšou metódou, keďže frankofóni predstavujú len 2 % obyvateľstva Oceánie a investovanie len do kultúrnych vzťahov s metropolou a investovanie do podpory francúzskeho jazyka pre obyvateľov Oceánie má skôr obmedzené výsledky.
Peking sa zasa snaží upevniť svoju kontrolu nad ostrovnými štátmi, ako sú Palau, Šalamúnove ostrovy, Vanuatu, Fidži, Tuvalu, Kiribati, Tonga a Papua-Nová Guinea. Tieto ostrovy sa nachádzajú medzi Austráliou a Juhočínskym morom a v geografickom trojuholníku Francúzska Polynézia – Čína – Havaj (USA). Aktívna prítomnosť Francúzska v tomto regióne zvyšuje jeho význam vo svetovej politike. Macron chcel, aby si to Peking všimol.
Anatolij Koškin
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich príspevkov, odporúčame nás sledovať aj na Telegrame
