Aktuality, Bezpečnosť,

Univerzálna menová jednotka, ktorá nahradí americký dolár. 99 percent svetovej populácie netuší, čo sa práve stalo

---

 

Medzi nimi je len jedna významná krajina, a to Nigéria. Banka pre medzinárodné zúčtovanie (BIS) v Bazileji sa problematike CBDC venovala pomerne hlboko. Radí centrálnym bankám v jednotlivých krajinách pri príprave projektov digitálnych mien a iniciuje aj projekty na dokumentáciu systémov digitálnych mien v jednotlivých krajinách s cieľom využívať CBDC ako platobný prostriedok medzi krajinami. Niektorí odborníci naznačujú, že BIS má ambiciózne ciele vytvoriť jednotnú CBDC, globálnu digitálnu menu, ktorá by nahradila americký dolár. Pokiaľ ide o Medzinárodný menový fond (MMF), téma CBDC bola donedávna na okraji jeho záujmu. V uplynulom týždni však došlo k obratu v záujme MMF o digitálnu menu.

 

V apríli sa vo Washingtone koná každoročné jarné zasadnutie riadiacich orgánov MMF a Svetovej banky (SB) v osobnom formáte, na ktorom odznie viacero prejavov o CBDC. Zástupca výkonného riaditeľa MMF Bo Lee vo svojom vystúpení upozornil na “bezprecedentný” záujem mnohých členských krajín fondu o digitálne meny. Uviedol, že na fond sa doteraz obrátilo najmenej 40 členských krajín s otázkami na tému CBDC a žiadosťami o poradenstvo. Úradník uviedol, že proces implementácie CBDC v rôznych krajinách by mal byť čo najviac koordinovaný a harmonizovaný. Fond začína pripravovať príručku CBDC, aby sa predišlo prípadným chybám. Lee predstavil štruktúru príručky, ktorá bude pozostávať z 19 kapitol rozdelených do rozsiahlych oddielov. Príprava príručky bude trvať štyri až päť rokov. Japonsko prevzalo financovanie tejto práce.

 

Na webovej stránke MMF sa nachádza článok:PRÍSTUP IMF K DIGITALIZÁCII CENTRÁLNYCH BÁNK. ROZVOJ KAPACÍT V OBLASTI MENY. Developing Capacity for Currency Creation), kde je uvedený výhľadový náčrt príručky.Ešte väčší ohlas mal ďalší vývoj na okraj jarného zasadnutia MMF/WB: Fond plánuje zaviesť digitálnu menu s názvom Universal Monetary Unit (UMU) alebo Unicoin. MMF však túto správu korigoval s tým, že návrh UMU nepochádza z fondu. Išlo o návrh, ktorý Fondu predložil Úrad pre digitálnu menu (Digital Currency Monetary Authority, DCMA). Zástupcovia DCMA ubezpečili, že UMU nenahradí konvenčné meny členských krajín fondu, ale bude ich len dopĺňať tým, že zabezpečí spoľahlivejšie a rýchlejšie platby. Podľa Darrella Hubbarda, výkonného riaditeľa DCMA a hlavného architekta UMU, “UMU sa nesnaží zničiť medzinárodný menový systém. V skutočnosti ho posilňuje tým, že pomáha MMF plniť jeho stanovený mandát, ktorým je zabezpečenie hospodárskej a finančnej stability jeho členských štátov.”

 

Najviac prekvapuje, že o UMU doteraz takmer nikto nepočul. Poskytuje o sebe veľmi stručnú informáciu: “DCMA je svetovým lídrom v oblasti ochrany inovácií digitálnych mien pre menové orgány. Naším poslaním je umožniť globalizáciu obchodu prostredníctvom menovej integrácie medzinárodných platieb a zúčtovania a zároveň posilniť menovú suverenitu národných ekonomík.”

 

Ako možno pochopiť, DCMA už vyvíjala digitálnu menu UMU, pričom na svojej webovej stránke o nej uviedla niekoľko stručných fráz: “Univerzálna menová jednotka môže byť prijatá ako oficiálna mena pre obchodné zúčtovanie a ako rezervná mena centrálnej banky na zmiernenie účinkov sezónneho a systémového znehodnotenia miestnej meny.” A tiež: “Univerzálnu menovú jednotku možno nakupovať v lokálnej mene každej národnej ekonomiky, čo posilňuje menovú suverenitu centrálnej banky. Centrálne banky môžu uzatvárať bilaterálne dohody s použitím UMU…”

 

Pokiaľ ide o organizáciu DCMA, nikde o nej nie sú jasné informácie. Prvé pripomienky k univerzálnej menovej jednotke sa už objavili. Dňa 13. apríla bol uverejnený článok MMF predstavuje novú “globálnu menu” známu ako “univerzálna menová jednotka”, ktorá má “spôsobiť revolúciu vo svetovej ekonomike”. Jeho autor Michael Snyder začína takto: “Práve bola zavedená nová globálna mena, ale 99 % svetovej populácie nemá ani potuchy, čo sa práve stalo. A ďalej: “To by malo byť pre nás všetkých výstrahou, pretože všeobecné zavedenie novej “globálnej meny” by bolo obrovským krokom vpred pre globalistickú agendu. MMF túto novú menu nevytvoril, ale bola predstavená na významnom zasadnutí MMF začiatkom tohto týždňa…” Snyder priznáva, že doteraz nevedel, že existuje organizácia s názvom DCMA. Ale pátral a dospel k záveru: “DCMA je svetovým lídrom v oblasti ochrany digitálnych mien a inovácií v menovej politike pre vlády a centrálne banky. DCMA tvoria suverénne vlády, centrálne banky, komerčné a retailové banky a ďalšie finančné inštitúcie.” Ukazuje sa, že aj svet CBDC má svoje vlastné sprisahanie. Autor článku o projekte UMU emotívne uzatvára: “Tajná klika medzinárodných bánk a národných vlád sa sprisahala, aby nám túto novú menu natlačila do krku.”

 

Každá moderná komerčná banka skôr či neskôr skrachuje

Bankroty troch amerických bánk (Silicon Valley Bank, Signature Bank a Silvergate Bank) a stav pred bankrotom švajčiarskej banky Credit Suisse prinútili všetkých premýšľať o budúcnosti bankového systému. Väčšina odborníkov predpovedá bankovú krízu a krach mnohých úverových inštitúcií. Pri analýze minulých hospodárskych kríz odborníci poukazujú na to, že boli zároveň bankovými krízami. A relatívna úmrtnosť úverových inštitúcií bola vo všeobecnosti vyššia ako úmrtnosť organizácií vo väčšine ostatných sektorov hospodárstva. Bankrot bánk sa najčastejšie pripisuje panike medzi klientmi úverových inštitúcií, ktorá vedie k nájazdom na banky.

 

V súčasnosti sa na Západe objavilo množstvo serióznych publikácií, ktoré vysvetľujú prirodzenú neudržateľnosť moderných bánk. V jednej z nich sa uvádza, že príčinou neudržateľnosti je nedostatočné krytie záväzkov bánk. Minule som narazil na zaujímavý článok Unsound Banking: Why Most of the World’s Banks Are Headed for Collapse (Nesolídne bankovníctvo: Prečo väčšina svetových bánk smeruje ku kolapsu). Veľmi jednoducho sa v ňom vysvetľuje, čo je to “nedostatočné krytie” a prečo je kvôli nemu kolaps úverových inštitúcií takmer nevyhnutný. Autorom článku je Doug Casey, známy americký ekonóm, zakladateľ a šéf spoločnosti Casey Research, ktorá poskytuje analýzy v oblasti financií, energetiky, ťažby, kovov a IT. Doug Casey je kritikom západného ekonomického mainstreamu. Zastáva názory rakúskej ekonomickej školy, je zástancom zlatých mien a autorom niekoľkých finančných bestsellerov. Slávu mu priniesla kniha Strategic Investing (Strategické investovanie), ktorá vyšla v roku 1980. V USA sa stala finančným bestsellerom roka. Niektoré jeho výroky sú dosť paradoxné a nútia človeka zamyslieť sa nad tým, v akom svete žijeme a v akom svete by sme mali žiť. Napríklad v roku 2009 v prejave s názvom “Moje skúšky v treťom svete” – navrhol privatizovať malú krajinu a urobiť z nej verejnú spoločnosť na newyorskej burze.

 

Späť k uvedenému Caseyho článku. Konštatuje, že moderný bankový systém je výsledkom stáročného vývoja. Zameriava sa na zlatníkov, ktorí obchodovali s drahými kovmi, najmä so zlatom. Mali dobre opevnené priestory na uskladnenie drahých kovov. Spočiatku v týchto trezoroch umiestňovali len vlastné zásoby kovov. Po určitom čase však začali slúžiť ako akési “sklady”, ktoré začali využívať aj ostatní občania. Odovzdávali svoj kov (zlato alebo striebro) klenotníkovi a dostávali zaň potvrdenie. Časom sa tieto potvrdenky stali peniazmi, rovnako ako mince. Boli to prvé papierové peniaze a stopercentne zabezpečené kovom, ktorý si klenotník uschoval. Klenotník sa vlastne nepozorovane začal meniť na emitenta potvrdeniek. V určitom okamihu sa klenotník – emitent dostal do pokušenia vydať ďalšie množstvo potvrdeniek nad rámec množstva krytého kovom, ktorý mal v úschove. Vzniká tak nezabezpečená emisia peňazí, nedostatočné krytie záväzkov a to, čo sa dnes nazýva “výroba peňazí zo vzduchu”.

 

Nezabezpečenú emisiu peňazí si v modernej dobe osvojili banky, ktoré nahradili úžerníkov. Už v devätnástom storočí mnohí protestovali proti tomuto podvodu bankárov a požadovali, aby sa bankám zákonom zakázalo vydávať bankovky nezabezpečené kovmi a zásobami iných vysoko likvidných komodít. Súčasťou boja proti bankovým podvodom bolo zavedenie zlatého štandardu v Európe, ktorý centrálnym bankám ukladal povinnosť vydávať peniaze na základe ich zásob drahých kovov. Doug Casey o ére zlatého štandardu píše: “Skladové potvrdenky na zlato sa nazývali bankovky. Keď ich vydávala vláda, nazývali sa menou. Zlaté prúty, mince, bankovky a mena tvorili verejnú zásobu finančných prostriedkov na transakcie. Ich množstvo však bolo prísne obmedzené množstvom zlata, ktoré bolo k dispozícii”.

 

Obdobie zlatého štandardu by sa nemalo idealizovať. Po prvé, v žiadnej krajine zlatý štandard nezabezpečoval 100-percentnú podporu emisie centrálnou bankou. Po druhé, emisiu peňazí zabezpečovali komerčné banky, ktoré zlatý štandard bežne ignorovali. Zlatý štandard sa začal rozpadávať v dvadsiatom storočí. Po druhej svetovej vojne sa začal používať zlatý dolárový štandard, ale aj tento osekaný zlatý štandard prestal fungovať v roku 1971, keď ministerstvo financií Spojených štátov odmietlo vymeniť “žltý kov” za “zelený papier”. V roku 1976 sa na medzinárodnej konferencii na Jamajke formálne rozhodlo o nahradení zlatého dolárového štandardu papierovým dolárovým štandardom. A už polstoročie sa bankový svet venuje nespútanej bakchanálii, ktorá sa nazýva nedostatočné krytie záväzkov a vytváranie peňazí zo vzduchu.

 

Ako upozorňuje Doug Casey, mnohí sa naivne domnievajú, že banky sú len “finančnými sprostredkovateľmi: prijímajú peniaze od klientov za vklady a iné účty a potom ich požičiavajú iným klientom. Tak to však nie je. Zhruba povedané, banka môže požičať 3, 5 alebo dokonca 10 dolárov inému zákazníkovi za 1 dolár, ktorý si zákazník uložil. A tento počiatočný 1 dolár ide na vytvorenie rezerv podľa požiadaviek centrálnej banky (rezervy sa spravidla držia v centrálnej banke). A novovydané peniaze (nech je to v našom podmienenom príklade 5 USD) sa okamžite umiestnia na účet tej istej banky. Na účtoch banky je teda 6 USD, pričom suma 1 USD je zabezpečená a zvyšných 5 USD je nezabezpečených. Táto banková “chémia” sa v literatúre označuje aj ako “čiastočné bankové rezervácie” alebo “falšovanie v obzvlášť veľkom rozsahu”. Odkazujem vás na svoju knihu: “Alchýmia peňazí. Ako banky vyrábajú peniaze… zo vzduchu // Finančné kroniky profesora Katasonova zo série.

 

Vyššie som citoval myšlienky Douga Caseyho o praxi “podkrývania” bánk. Odborníci to vedia, ale je tu jedna vec, s ktorou som sa doteraz nestretol u tých, ktorí písali o “podkrytí”. Doug Casey vidí hlavného vinníka takéhoto bankového “podvliekania” v centrálnych bankách. Stredovekí klenotníci vydávaním nadmerného množstva “skladiskových potvrdeniek” určite pociťovali strach, pretože vedeli, že sa dopúšťajú podvodu a že tento podvod môže byť odhalený. Podvody boli skutočne odhalené, držitelia potvrdeniek prepadli klenotníkov trezor a keď nedostali svoje zlato, často nečestného klenotníka zabili. Komerčné banky sa nemusia toľko obávať “nedostatočného krytia záväzkov”, pretože existuje centrálna banka, ktorá sa nazýva “veriteľom poslednej inštancie”. Tá musí pokryť to, čo komerčná banka nie je schopná pokryť. Doug Casey píše:

“Príchod centrálnych bánk túto obavu zmiernil, pretože teraz existuje veriteľ poslednej inštancie. Keďže centrálne banky sú vždy ochotné požičať, bankári môžu slobodne sľubovať, aj keď to sami nemôžu splniť. ”

 

Spočiatku, keď ešte platil zlatý štandard, centrálne banky nemuseli často pôsobiť ako veriteľ poslednej inštancie a zachraňovať banky. Keď však zlatý štandard začal erodovať a napokon zanikol, centrálne banky už neboli schopné zvládnuť “záchranné” povinnosti. Pokusy zaviesť prísne obmedzenia falšovania sa skončili neúspechom. Naopak, znížili sa povinné minimálne rezervy (a na niektorých miestach sa úplne zrušili). Uvoľnenie regulácií je totiž ďalšou príležitosťou, ako zarobiť peniaze zo vzduchu: “Systém čiastočných rezerv je dôvodom, prečo je bankovníctvo výnosnejšie ako bežný obchod. Popritom sa niektorí odborníci domnievajú, že čiastočné rezervy robia bankovníctvo ešte výnosnejším ako obchod s drogami.”

 

Menové orgány sa rozhodli, že lacnejšie bude zachraňovať banky, nie však zachraňovať ich, ale garantovať bezpečnosť vkladov klientom bánk. Zriadili systém poistenia bankových vkladov. Doug Casey píše, že “v USA (a vo väčšine sveta) ochranu pred krachom bánk nezabezpečuje zdravá prax, ale zákony. V roku 1934 americká vláda s cieľom obnoviť dôveru v komerčné banky zriadila Federálnu spoločnosť pre poistenie vkladov (FDIC), ktorá poistila vklady vo výške 2 500 USD na vkladateľa v každej banke a nakoniec zvýšila poistné krytie na 250 000 USD. Doug Casey uvádza zaujímavé údaje: systém poistenia FDIC pokrýva vklady v celkovej hodnote 9,8 bilióna USD. Táto inštitúcia však disponuje aktívami v hodnote len 126 miliárd USD (niečo viac ako 1 % poistených vkladov). Doug Casey tieto údaje komentuje takto:

“Bol by som prekvapený, keby FDIC neskrachoval a nevyžadoval si rekapitalizáciu zo strany vlády. Tieto peniaze – veľké množstvo miliárd – pravdepodobne vzniknú zo vzduchu predajom štátneho dlhu FEDu.”

 

Doug Casey uzatvára článok slovami: “Bankový systém čiastočných rezerv v dnešnej podobe (so všetkými jeho nešťastnými prívlastkami) je pre globálny finančný systém rozhodujúci…” A aby ho zachránili, “svetové vlády a centrálne banky… budú tlačiť ďalšie a ďalšie doláre, libry, eurá, jeny atď.” Práve tu Casey vyjadruje svoj názor. Môžem pokračovať zaňho: a potom nastane inflácia a hyperinflácia, ktorá, ak nezničí banky s čiastočnými rezervami, tak ich ďalšiu existenciu znehodnotí. V iných svojich článkoch Casey hovorí, že ľudstvo bude nútené vrátiť sa k tradičným peniazom – zlatu, na ktoré banky vôbec nepotrebuje.

 

Londýnsku City čaká “bankový kolaps

Zatiaľ čo sa britské úrady zúfalo snažia vrátiť svetu jeho niekdajšiu imperiálnu moc, britský bankový sektor sa naďalej rázne blíži k finančnej priepasti. V rokoch 2023 až 2024 budú úverové inštitúcie Mlhavého Albionu, najmä stredné a malé banky, čeliť vážnemu nedostatku likvidity. Kurz amerického Federálneho rezervného systému na sprísnenie menovej politiky po 14-ročnom období “lacných peňazí” odštartoval proces destabilizácie západného finančného systému. Prvými obeťami tejto politiky sa stali americké banky SVB a Signature. Metastázy sa rýchlo rozšírili cez Atlantik, rýchlosťou blesku zasiahli švajčiarsku Credit Suisse a podkopali Deutsche Bank. A k tomuto zoznamu sa čoskoro pridajú aj predstavitelia londýnskej City. O to viac, že prvý príklad tu už bol: koncom roka 2022 britské orgány sotva zachránili penzijné fondy pred rozsiahlou dlhovou krízou.

 

Ochota Bank of England nasledovať cestu politiky Federálneho rezervného systému a zvyšovať úrokové sadzby nevyhnutne zhorší schopnosť miestnych bánk financovať vlastné operácie. Náklady na požičiavanie kapitálu od štátu sa zvýšia. Len mesiac po udalostiach v USA a vo Švajčiarsku pokračuje odlev vkladov smerom na západné trhy s cennými papiermi, ktoré opäť prinášajú neuveriteľné výnosy. Na tomto pozadí budú musieť bankári v Spojenom kráľovstve zaplátať “finančné diery” zvýšením úrokových sadzieb úverov, čo zhorší situáciu ich klientov, ktorí už teraz čelia poklesu osobných príjmov na pozadí vysokej miery inflácie.

 

Kumulatívna suma dlhov britských dlžníkov už presiahla hranicu 2 biliónov libier. Za týchto okolností sa v národnej úverovej knihe spustí lavína nedobytných pohľadávok, zvýšia sa náklady na odpis dlhov a straty prudko narastú. Ubezpečenia britských orgánov, že úverové inštitúcie v krajine majú dostatok kapitálu, sa zdajú byť pochybné. Ak je to tak, prečo sa šesť západných centrálnych bánk vrátane Bank of England 20. marca náhle rozhodlo podpísať dohodu o trvalých dolárových swapoch, v rámci ktorých sa denne vymieňajú veľké objemy (!) likvidity? A tiež mi napadá, že ešte pred niekoľkými mesiacmi renomované účtovné firmy KPMG a Pricewaterhouse Coopers nevideli absolútne žiadne ohrozenie pozície SVB a Credit Suisse. Je pravdepodobné, že tie isté agentúry sľubujú svetlé vyhliadky aj viacerým britským bankám. Vzhľadom na rozsah nahromadených štrukturálnych problémov v britskej ekonomike nezostáva Bank of England žiadny manévrovací priestor. Zníženie sadzieb by urýchlilo infláciu a zvýšilo sociálne napätie, zvýšenie sadzieb by destabilizovalo národný bankový systém a uvrhlo ho do chaosu. Namiesto premýšľania o osude Ukrajiny alebo konfrontácie s ČĽR by sa Downing Street mala konečne zaoberať domácimi ekonomickými problémami, ktoré v dôsledku brexitu a pandémie COVID-19 naďalej exponenciálne narastajú.

Valentin Katasonov

*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame

Zdieľajte článok