Andrej Fursov: Pretriedenie ľudstva. Čo skrýva “svet bez hraníc”
Ideológovia globalizácie tvrdia, že globalizácia dáva príležitosti úplne každému… Ak sa vám vo vašej krajine nepáči, môžete odísť do inej krajiny a začať kariéru tam. To znamená, že svet je otvorený úplne pre každého. Ale v skutočnosti je to, samozrejme, klamstvo. Pretože práve globalizácia prudko prehlbuje priepasť medzi bohatými a chudobnými a medzi tými, ktorí majú príležitosti, a tými, ktorí ich nemajú.
Nie náhodou Zygmunt Bauman vo svojej práci o globalizácii napísal: “Áno, mnohí ľudia, ktorí predtým nemali možnosť pohybovať sa po svete, túto možnosť dostávajú ako tuláci a utečenci. Ako tuláci a utečenci. Áno, samozrejme, sú tu turisti, sú tu bohatí ľudia, ktorí sa presúvajú z krajiny do krajiny. Ale sú aj takí, ktorí sa presúvajú ako migranti, ktorí vo svojich krajinách nemôžu nájsť nielen prácu, ale ani obživu. A v tomto ohľade má globalizácia dve takéto tváre. Globalizácia dramaticky prehlbuje rozdiely medzi bohatými a chudobnými. A práve preto ten istý Zygmunt Bauman vytvoril dva veľmi zaujímavé pojmy: “globalisti” a “miestni”. Globalizácia rozdeľuje ľudí na dve skupiny: globalizátori sú tí, ktorí sa v pokoji pohybujú po planéte. A miestni, ak odstránime migrantov, sú tí, ktorí sú zbavení možnosti pohybovať sa po planéte.
V roku 84 začali používať termín globalizácia. Globalizácia má dva aspekty. V ére pred globalizáciou je hlavná polarizácia medzi národnou a regionálnou úrovňou, ale v ére globalizácie sú tieto dve úrovne, národná a regionálna, stlačené medzi globálnou a lokálnou. A tieto dve úrovne sa stávajú úplne dominantnými. Stlačenie priestoru ruší tok času. Obyvateľstvo prvého sveta žije vo večnej prítomnosti, prežíva sled epizód oddelených od minulosti a budúcnosti. Ľudia sú tu neustále zaneprázdnení a neustále tlačení časom. Obyvateľstvo tretieho sveta je drvené bremenom hojného, nadmerného a zbytočného času, ktorý nemá čím vyplniť. V ich čase sa “nikdy nič nedeje”. Čas “neovládajú” – ale sú ním ovládaní, na rozdiel od svojich predkov, ktorí žili podľa neosobného rytmu továrenského času. Môžu čas len zabíjať – pretože on pomaly zabíja ich. Obyvatelia prvého sveta žijú v čase, priestor pre nich nemá žiadny význam.
Práve tento druh skúsenosti zachytil Jean Baudrillard v obraze “hyperreality”, kde virtuálne a reálne sú neoddeliteľné. Obyvatelia tretieho sveta naopak žijú v priestore – v ťažkom, viskóznom priestore, ktorý zväzuje čas a robí ho pre človeka nekontrolovateľným. Ich čas je prázdny a neštruktúrovaný. Iba virtuálny, televízny čas má štruktúru – “rozvrh”. Zvyšok času je monotónny, plynie bez stopy. Obyvatelia prvého sveta – globálni obchodníci, kultúrni manažéri, vedci – sa pohybujú legálne, obyvatelia druhého sveta sa pohybujú nelegálne; tí prví sú “turisti života”, tí druhí sú tuláci, tí druhí sa nikdy nepremenia na tých prvých. Globálny svet je svetom turistov, svet bez tulákov je utópiou sveta turistov. Tí, ktorí žijú na miestnej úrovni, nemajú možnosti rozvoja. Z veľmi jednoduchého dôvodu…
Sledoval som prejav jedného z našich poslancov, poslanca Dumy, ktorý hovoril o Filipínach. O Filipínach povedal doslova toto. Povedal… Cestoval s delegáciou z Dumy. A povedal, že aj kokosové palmy sú teraz na Filipínach vo vlastníctve nadnárodných korporácií. Ľudia, ktorí tam žijú, nevlastnia prakticky nič. A ako ľudia prežívajú? Ak sa narodí chlapec, je to veľký žiaľ, hovorí tento poslanec, pretože z chlapca sa nedá nič vyrobiť. A u tých ktorým sa narodí dievča… Môžu ju poslať do bohatej krajiny ako opatrovateľku, ako striptérku, ako prostitútku… Ale dievčatá sa rodia napoly, 50×50… Takže teraz na Filipínach, hovorí, prebieha kampaň. Takže chlapcovi, keď dovŕši 10 alebo 12 rokov, začnú podstrkovať hračky pre dievčatá. A ak prejaví záujem, v 14 rokoch mu odstránia dve rebrá, aby mal pás… A spolupracujú, šesť alebo sedem rodín prispeje na operáciu a ten chlapec… už nie je chlapec. Bude ich živiť 15 až 20 rokov.Pre mnohých je to jediný príjem.
Na Filipínach žije 115 miliónov ľudí! Nemajú žiadny majetok, nemajú žiadnu prácu. Takže je to prakticky taký “piknik na strane civilizácie”. A myslím si, že Filipíny nie sú v tomto smere jedinou krajinou na svete. No, povedzme, že existuje Brazília, kde ľudia prežívajú vďaka kriminalizácii… Lenže tam je kriminalizácia formou sociálnej organizácie. Ale to len dokazuje, že… A áno! Toto všetko sa stalo doslova za posledných 40 rokov. Ukazuje to, že globalizácia je v skutočnosti s plnou vážnosťou odrezaním 80 – 90 % svetovej populácie od sociálneho koláča. Je to pretriedenie ľudstva, je to jednoducho vyhodenie tých 80 – 90 %, ktorí sa nehodia na trh.
V Rusku, ako viete, Čubajs začiatkom 90. rokov povedal: “No, tí, ktorí sa nehodia na trh…” Povedali mu, že dôchodcovia umierajú… Povedal: “No, tí, ktorí sa nehodia na trh, tak tí odídu… A ženy porodia nových, ktorí sa na trh hodia.” Ale ide o to, že postindustriálny systém, založený na vede… nepotrebuje veľkú robotnícku triedu, čo sa týka počtu, ani veľkú strednú triedu. Vôbec nepotrebuje veľa obyvateľstva. Preto je jedným z hlavných cieľov svetovej kapitalistickej špičky, ktorý je od roku 1992 zakotvený v dokumentoch OSN, zníženie počtu obyvateľov planéty. “Zníženie počtu obyvateľov” – to znie tak neutrálne… Alebo sa hovorí o… “plánovaní rodiny”…
V skutočnosti ide o elementárnu genocídu absolútne. Pretože znížiť počet obyvateľov sveta o 80 % do konca 21. storočia… Ja, napríklad, nechápem, ako sa to dá urobiť… Totiž globalizácia je politicky a ekonomicky úplne iná vec, ako si predstavujú jej ideológovia. Existuje veľa teórií globalizácie. Pri svojej poslednej ceste do Londýna som si kúpil knihu s názvom Teórie globalizácie. Keď ju čítate, tak vás núti žiť v globalizovanom svete, pretože vykresľujú… no, také vyhliadky, jednoducho fantastické! Je to ako s bolonským systémom. Viete, že jeden z hlavných argumentov bolonského systému je cestovanie po univerzitách? To znamená, že dnes môžete študovať v Prahe, ďalší semester v Edinburghu, pretože všade je rovnaký program. Ale potom vzniká otázka. Prečo?Pretože faktom je, že bolonský systém je súčasťou globalizácie. Ak je program všade rovnaký, prečo by som mal ísť z rodnej Prahy do Edinburghu? A sociologické prieskumy ukázali, že študenti naozaj cestujú. Ale cestujú približne na 5 – 6 týždňov. Je to taká študentská turistika… Počas toho času neštudujú. Sú zapísaní, a keďže na európskych univerzitách je disciplína, no, približne rovnaká ako na našich. V Európe je disciplína uvoľnená. Lebo za štúdium sa platí. No a keď nechcete študovať, príďte na budúci rok, znova si zaplatíte. Na tom nezáleží.
Ale tento princíp globalizácie zabudovaný do bolonského systému nemá so vzdelávaním v skutočnosti nič spoločné. Len umožňuje študentom putovať z krajiny do krajiny. Ale v zásade, prečo ísť do tej či onej krajiny na 5 týždňov? Každú krajinu možno v zásade vidieť nanajvýš za dva týždne. Takže v skutočnosti je táto vec taká demagnetizujúca. A bolonský systém ako aspekt globalizácie funguje v zásade rovnakým smerom ako globalizácia, ako celok. Účel globalizácie… To nie je účel, ale cieľ! Objektívne je to zničenie modernej spoločnosti. Rovnako aj Bologna má za cieľ, takpovediac, zničenie univerzity ako špeciálnej inštitúcie Modernity, ktorá sa formovala v posledných 200 – 250 rokoch. Nehovoriac o tom, že v rámci bolonského systému sa pomer byrokrat – profesor na univerzite prudko mení v prospech byrokrata.
Viem napríklad, že na tých našich univerzitách, ktoré aktívne zavádzali bolonský systém bola masa “špecialistov na bolonský systém”! V skutočnosti sa proces vzdelávania nahrádza vypĺňaním týchto takpovediac “papierov”, teda formalizáciou. Globalizácia ako proces sa v skutočnosti vyznačuje formalizáciou mnohých procesov.
Vráťme sa k Filipínach. Učebnice, ktoré používajú na štúdium dizajnovo mi veľmi pripomínajú americkú učebnicu Global studies. Je to kombinácia geografie, histórie a antropológie. Je to tak trochu od všetkého. A ako je na tom filipínska škola. Je tam fyzika, chémia a biológia… Je tam všetko. Ale všetko je to na takej úrovni, že oni ani vlastne, vôbec nerozumejú, ako funguje elektrina. Taká je tam škola. A funguje takým spôsobom… Keď sa Filipíny prvýkrát stali slobodnou krajinou, mali relatívne normálny vzdelávací systém. Potom ho však postupne zjednodušili. Logicky, na začiatku 90. rokov nám ľudia hovorili: “No, načo človek, ktorý skončí 10. triedu a bude šoférom, potrebuje chémiu? Prečo potrebuje poznať 25 zlúčenín benzénu? Veď to nepotrebuje vedieť! Zbavme sa chémie…” A tak ďalej. Tu, mimochodom, dávajte pozor, spolu s globalizáciou došlo na celom svete k dramatickému zjednodušeniu vzdelávania. A táto vec nie je absolútne náhodná. Andrej Fursov
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame
