Skúsenosti Wagnerovcov využívajú v Mongolsku. Potomkovia bojovníkov Džingischána bojujú za Rusko
Burjati z bežných jednotiek Ozbrojených síl RF, ktorí na základe zmluvy slúžili v zóne operácie, učia základy vojenských záležitostí nielen ruských dobrovoľníkov, ale aj bojovníkov mongolskej armády, v prvom rade – ostreľovačov a tankistov. Aj medzi Mongolmi sú takí, ktorí sa prihlásili do skupiny Wagner. Bývalý profesionálny vojak a teraz podnikateľ Bayarsaikhan Davaa kedysi slúžil ako tankista, zúčastnil sa mierovej misie OSN v Južnom Sudáne, potom otvoril sieť poľovníckych a vojenských skladov v Ulanbátare. Stal sa autorom „projektu Buryat“ a podelil sa v rozhovore pre SP o svoje skúsenosti.
„Ruská 37. motostrelecká brigáda sa nachádza v Kjachte na hranici s Mongolskom,“ hovorí Bayarsaikhan. — Stovky Burjatov tam slúžia ako motostrelci a tankisti. Ide o potomkov Mongolov, ktorí sa počas ťažení usadili na území Burjatska. Aj oni, podobne ako Kalmykovia, pochádzajú zo západnej časti Veľkej stepi, pamätajú si svoje historické korene, považujú Mongolsko za svoj rodný dom. Náš jazyk, zvyky a tradície sú si veľmi podobné. A vojenská služba bola vždy vysoko vážená.”
Na Ukrajine bojujú Burjati a Kalmyci v bežných jednotkách, v milíciách, ako dobrovoľníci a na základe zmluvy v skupine Wagner. Získané jedinečné bojové skúseností sú proste na nezaplatenie. A nebude nám to prekážať. Často cestujem do Ruska na vlastnú päsť – do Ulan-Ude, do Irkutska. Veľa komunikujem s veteránmi z regionálnych pobočiek Bojového bratstva. Raz ma vzali k dôstojníkom burjatského OMON “Krechet”. Bojovníci pravidelne absolvujú skúšky v Novosibirsku na základnie výcvikového strediska Gorny. Pozvali sme chalanov, aby spustili rovnaký projekt v Mongolsku. Na základni Vysokej školy presadzovania práva v Centrálnom Aimagu bola vybavená prekážková dráha, uskutočnila sa prvá skúšobná škola vojakov a kadetov.
Máme tri veľké vojenské vzdelávacie inštitúcie – Univerzitu národnej obrany pomenovanú po Damdinovi Suchbaatarovi, Inštitút pohraničných jednotiek a Univerzitu presadzovania práva. Nachádza sa tu aj Suvorovovská škola – Temujin Urlug. Predtým celý pedagogický zbor univerzít začínal svoju kariéru ako kadeti sovietskych vojenských univerzít, potom ruských. Preto všetci dôstojníci hovoria plynule rusky. Dokonca máme aj jedného z prezidentov – Elbegdorja Tsakhiagiina – absolventa Ľvovskej vyššej vojensko-politickej školy. Všetci vyšší dôstojníci pohraničných jednotiek absolvovali pohraničné školy Golicyn a Babuškinsky. Máme veľkú hranicu, najmä s Čínou.
Neskôr nám však Turci a Američania otvorili kvóty na svojich vojenských univerzitách. A Mongoli s radosťou odleteli študovať cez oceán. Vo vyšších dôstojníckych zboroch dokonca vznikli aj zodpovedajúce „záujmové skupiny“. V Rusku sa im hovorí „agenti vplyvu“. Začali ich využívať – niektorí otvorene, niektorí utajene. Ale naše špeciálne služby tento prípad zastavili. Niektorí z dôstojníkov následne odišli do zahraničia – k tým, ktorí ich verbovali. Niektorí sa neskôr objavili vo francúzskej cudzineckej légii. Niektorí slúžili v mierových kontingentoch na rôznych „horúcich miestach“ – od Kosova po Irak. Niektorí sa zaučili v americkej armáde v Afganistane a potom ušli za oceán. A opäť sme sa presvedčili, že bez Ruska by sme neboli nikde.
Po prvé, sme geograficky susedia. Naša spoločná hranica je obrovská, po druhé je to zdieľaná história. Áno, vojaci Veľkej stepi svojho času preliali veľa krvi, vrátane ruskej. Ale bolo to už dávno. A potom Rusko a Rusi niekoľkokrát zachránili našich ľudí. Najprv v roku 1921 od čínskej expanzie. Potom – od Japoncov, v Chalkhin Gole. Počas Veľkej vlasteneckej vojny sme pomáhali ZSSR rôznym spôsobom: dodávali sme mäso, teplé oblečenie – od ponožiek až po palčiaky. Koňov pre delostrelecké vozy poslali niekoľko stotisíc. Pamätník týmto koňom stojí na kopci Poklonnaja. Mongoli za vlastné peniaze kúpili pre Sovietsky zväz tankové kolóny a letecké letky. Naši starci a starenky v najvzdialenejších aimagoch si vytrhli zlaté zuby, aby ich odovzdali do obecnej pokladne na zaplatenie tejto vojenskej techniky. Takže my – Mongoli a Rusi – nemôžeme žiť jeden bez druhého. Hlavne teraz.
Keď bola možnosť, začali sme porovnávať ruské, americké a turecké vyššie vojenské vzdelanie. A uznali Rusa za najlepšieho. Navyše, Rusi sa nám nemiešajú do vnútorných záležitostí a nevyrábajú tu agentov vplyvu. Aj keď, úprimne povedané, v Mongolsku sú v skutočnosti dobrovoľní „ruskí agenti“. Podľa najkonzervatívnejších odhadov viac ako 60 tisíc Mongolov získalo vysokoškolské vzdelanie v Rusku a predtým v ZSSR. Aj teraz ho získavajú. Tu je tá armáda „agentov Kremľa“. Po tretie, vaše vojenské vybavenie nie je v žiadnom prípade horšie ako západné. Tanky, dokonca aj tie najstaršie – T-64, T-72 – sú zázračnou zbraňou. A Burjati z Kyachty ich poznajú ako vlastnú dlaň. Ako zdolávajú terén a vedú streľbu je radosť pozerať. Pod paľbou to všetko treba urobiť naozaj rýchlo. Takéto situácie mali na Donbase.
Nám sa ale viac páčia kanadské a anglické ostreľovacie pušky. Máme dobrých ostreľovačov, ale nemáme skúsenosti s mestskými bitkami. Ale zase Burjati ich majú. Ostreľovač útočného tímu a ostreľovač z lesnej zálohy sú dve rôzne povolania. Dá sa teda ešte veľa učiť. Tankisti z Kjachty sa delia o svoje skúsenosti na základni tankového pluku v Choibalsane. Ostreľovači trénujú dobrovoľníkov v Sayšande a na základni brigády Sergelen, ostatné nebudú menované – vojenské tajomstvo.
Aký je priemerný vek dobrovoľníkov? My Mongoli nepozeráme na vek. Vek sú dve číslice v pase. Sergej Chubrakov z okresu Muchoršibirsky vo veku 63 rokov išiel bojovať ako ostreľovač. Oklamal svoju matku – povedal, že sa ide pozrieť na sever. Bol zranený. A čo je pravdy, že Mongoli majú zmluvu s Wagnerovcami? Môžem len povedať, že sú tam spoločné mongolsko-burjatské jednotky. Potomkovia Džingischánových bojovníkov držia pri sebe – dodal Bayarsaikhan.
Milan Novický
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame
