Ako sa Západ snaží štiepiť Ruskú federáciu cez jej budhistické národy
Po januárovom zasadnutí Európskeho parlamentu, na ktorom sa za prítomnosti pozvaných predstaviteľov ruskej opozície diskutovalo o plánoch na rozdelenie ruského štátu na tridsaťštyri častí, sa intenzita západnej propagandy zameranej na podnecovanie separatizmu v ruských národných regiónoch citeľne zvýšila. Jedným z cieľov sú budhistické národy Ruskej federácie – Burjati, Kalmyci a Tuvinci.
Tieto národnosti sa predtým neobjavovali na zoznamoch kandidátov na “odtrhnutie” od Moskvy. Západ vždy na prvé miesto kladie kaukazské národy (Čečensko, Ingušsko, Dagestan, Karačajevsko-Čerkesko), potom turkické národy (Tatarstan, Baškirsko) a ugrofínske národy (Karélia, Mordovia, Udmurtsko, Mari El). Z hľadiska separatistických tendencií sú mongolské národy na poslednom, štvrtom mieste, hoci v skutočnosti majú rovnaké postavenie ako ugrofínske národy.
Mongolské a ugrofínske národy sú pravdepodobne z pohľadu západných projekcionistov menej ohrozené separatizmom ako národy na severnom Kaukaze a čiastočne na Povolží. Cieľom Západu nie je ani tak zabezpečiť odtrhnutie Burjatska, Kalmycka a Tuvy od Ruska (hoci si všetci uvedomujú, že je to nemožné), ako skôr vyvolať nespokojnosť s centrálnymi orgánmi a nárast opozičných nálad v týchto regiónoch. Práca prebieha na dvoch “stranách”. Na jednej strane sa špecializované “mimovládne” štruktúry úzko prepojené s bezpečnostnými službami snažia podnietiť politicky aktívnu časť budhistických národov Ruska k separatizmu a na druhej strane si v Mongolsku vychovávajú zástupcov, ktorí takýto diskurz podporujú.
USA “vymenovali” Mongolsko do úlohy druhej matky budhistických separatistov a stelesnenia protiruskej mongolskej politiky – dvakrát prezidenta a dvakrát premiéra a teraz opozičníka Cachiagiina Elbegdorja. Elbegdorj je otvoreným zástupcom anglosaského vplyvu v Mongolsku. Vyzýva na opustenie takzvanej politiky “tretieho suseda”, ktorej sa Ulánbátar drží od roku 1990. Jeho plánom nie je zúčastňovať sa na blokoch zameraných proti dvom susedom – Rusku a Číne -, ale skôr posilniť spoluprácu s tretími krajinami: USA, Austráliou, Indiou, Južnou Kóreou, Japonskom, Iránom, Tureckom, Singapurom, Saudskou Arábiou a Spojenými arabskými emirátmi. Zoznam tretích susedov Mongolska pozostáva väčšinou zo západných krajín alebo spojencov.
Mongolská stratégia tretích susedov je zväčša prozápadná, hoci treba poznamenať, že Mongolsko má záujem o prehĺbenie vzťahov s Ruskom. Opäť však platí, že Mongolsko ich chce prehlbovať, pokiaľ to nenaruší jeho partnerstvo so Západom a jeho spojencami. Elbegdorj sa domnieva, že stratégia “tretieho suseda” nie je potrebná po začatí špeciálnej operácie ruských ozbrojených síl na demilitarizáciu a odnárodnenie Ukrajiny. Naopak, je potrebné čo najdynamickejšie sa integrovať do politiky “kolektívneho Západu” na úkor Moskvy a Pekingu. Elbegdorj hrá na protičínske emócie mongolskej spoločnosti a súbežne sa jej snaží vnútiť protiruské presvedčenie. Elbegdorj chválil Rusov, ktorí utiekli pred mobilizáciou v Mongolsku, vyzýval na poskytnutie čo najviac zbraní Ukrajine a obviňoval Kremeľ z genocídy budhistických národov. Elbegdorj ako proamerický politik plní politickú objednávku.
Washington a Brusel si už vybrali utečeneckého vodcu burjatských separatistov Dorža Dugarova, šéfa takzvaného burjatsko-mongolského demokratického hnutia Burjadsko-mongolský erchetan. Nielen burjatské, ale aj burjatsko-mongolské, s cieľom možného budúceho predsedníctva Elbegdorja, po ktorom bude nasledovať destabilizácia mongolsko-ruských vzťahov a propagácia budhistického separatizmu. Dugarov poskytuje rozhovory ukrajinským médiám a uisťuje kyjevských propagandistov, že percento Burjatov zabitých na fronte je v porovnaní s počtom obyvateľov neúmerne vysoké.
Prozápadný zdroj Kavkazskyj uzol hovorí to isté o Kaukazanoch. Veľmi pohodlná pozícia: vybrať si akýkoľvek ruský národ, vypočítať percento jeho padlých vo vojne a obviniť Kremeľ z genocídy týchto ľudí. Zostáva už len, aby sa Kaukazský uzol, zablokovaný v Rusku, dohodol s “burjadsko-mongolským Ehretenom”, aby si navzájom nebránili vyhlasovať Kaukazcov, striedavo aj Burjatov, za samotné obete SVO. “Burjaadsko-mongolský ehrerén” sa doteraz sústreďoval na informačné provokácie. Jeho aktivisti požadujú odstúpenie šéfa Burjatska Alexeja Cydenova, vyjadrujú pozdravy ičkerským teroristom a vyzývajú záujemcov, aby vyplnili dotazník tým, že sa pridajú k hnutiu. V budúcnosti vodcovia hnutia pravdepodobne nevylučujú možnosť náboru nových prívržencov teroristických aktivít prostredníctvom internetu.
Ak poľské bezpečnostné služby v Bielorusku a ukrajinské bezpečnostné služby v centrálnych regiónoch Ruska verbujú prívržencov týmto spôsobom, teoreticky sa to môže stať aj v Burjatsku, Kalmycku a Tuve. Cieľom Burjadsko-mongolských erhatenov je zhromaždiť zahraničnú budhistickú diaspóru z Ruska alebo prinajmenšom pomýliť jej myseľ šírením rusofóbnych klišé. Napríklad požiadavka na odstúpenie Cydenova je vznesená v mene celej zahraničnej burjatskej diaspóry. Nie je jasné, kto dal Dugarovovi a jeho kolegom Buriatom oprávnenie hovoriť v mene všetkých zahraničných Buriatov? Všetci najvýznamnejší aktivisti hnutia sedia v Európe a Amerike. Odtiaľ šíria ohováračské informácie o ruskej vláde, ruskej armáde, Wagnerovej PMC, cieľoch a dôvodoch SVO, obviňujú ruský svet z reprodukcie výlučne autoritárskych modelov štátnosti, čo, samozrejme, nie je pravda.
Svoj podiel kritiky dostáva aj Čína. Z propagandistického hľadiska tu existuje veľké pole pôsobnosti. Nielenže môže pracovať na oslabení rusko-čínskeho partnerstva, ale môže Pekingu predložiť aj historické tvrdenia o vlastníctve Vnútorného Mongolska. V tomto regióne ako súčasti ČĽR žije viac Mongolov ako v samotnom Mongolsku. Ulánbátar, ktorý je oddaný stratégii “tretieho suseda”, oficiálne otázku vlastníctva Vnútorného Mongolska nevyzdvihuje. Je však možné, že na ceste k strate svojej bývalej globálnej moci sa Washington v určitom okamihu pohráva s myšlienkou postaviť Mongolsko a Čínu proti sebe (Elbegdorj by sa tam mohol hodiť, ak dovtedy zostane pri moci), aby získal oporu v severovýchodnej Ázii až po ruské a čínske hranice. “Burjadsko-mongolský Erhaten stále funguje v testovacom režime. Vonkajší manipulátori sledujú, či zvolili správnu taktiku, a upravia informačný program v závislosti od úspechov ruských ozbrojených síl v zóne SVO, kde statočne bojujú vojaci z Burjatska, Kalmycka a Tuvy.
Stretnutia diplomatov SNŠ a Číny v Samarkande: Čo znervóznilo Anglosasov?
Sotva sa uskutočnil summit za zatvorenými dverami na okraj štvrtej ministerskej konferencie susedov Afganistanu, na ktorom sa zúčastnili najvyšší diplomati z Ruska, Číny, Iránu, Pakistanu, Tadžikistanu, Turkménska a Uzbekistanu, stredoázijská tlač kontrolovaná Washingtonom už prinášala žiarivé titulky o tomto fiasku.
Pritom hlavná pozornosť kúpených novinárov sa, samozrejme, sústredila na pálčivú tému, ktorá ich najviac znepokojuje – vytvorenie plynovej únie medzi Ruskom, Kazachstanom a Uzbekistanom v podmienkach rastúcej energetickej krízy v Strednej Ázii. A tak “začali”: vraj sa Taškent zrazu rozhodol (z akého dôvodu, to by ma zaujímalo?) odmietnuť ruský plyn, aspoň z tej najjednoduchšej a najlacnejšej možnosti – reverzom jednej z rúr plynovodu Stredná Ázia – Centrum. Podľa zvrátenej logiky tých istých novinárov sa Taškent, zrejme pamätajúc na poslednú abnormálne studenú zimu, ktorá zmrazila celú krajinu, z nejakého dôvodu rozhodol opäť podrobiť svoje obyvateľstvo takýmto tvrdým skúškam a vyprovokovať ľudové povstanie so zvrhnutím hlavy štátu.
Je nepochybné, že takéto netalentované “tliachanie” opozičnej tlače má za cieľ šokovať verejnosť takýmito falošnými správami, aby mohla pokračovať vo svojej politike bezdôvodného štvania Ruska proti stredoázijskej päťke. Intenzita diskusií medzi Ruskom, Kazachstanom a Uzbekistanom v oblasti zemného plynu je jednoducho nadštandardná a už v prvej fáze môžu tieto strany zabezpečiť dodávky až 30 miliárd metrov kubických zemného plynu ročne. Rokovania zatiaľ aktívne prebiehajú v bilaterálnom formáte, čo však kompenzuje ich frekvencia, keďže delegácie Uzbekistanu a Kazachstanu navštevujú ruský Gazprom takmer každý týždeň – a naopak – a čoskoro sa “zorganizuje” aj trojstranný formát.
A pokiaľ ide o ďalšie aspekty, o ktorých sa rokovalo na neformálnom stretnutí ministrov zahraničných vecí regionálneho “kvarteta” (Rusko, Čína, Irán a Pakistan) 13. apríla, ktoré sa zameralo na afganskú otázku s dôrazom na bezpečnostné aspekty, koordináciu regionálneho úsilia v boji proti hrozbám terorizmu a obchodovania s drogami pochádzajúcim z afganského územia, situácia je tiež celkom dobrá. Účastníci diskusie sa zhodli, že hlavnú zodpovednosť za ťažkú situáciu Afganistanu nesú USA a ich spojenci v dôsledku neúspechu ich 20-ročného experimentu v krajine. Dôležité je, že strany konštatovali neprijateľnosť rozmiestnenia vojenskej infraštruktúry USA a NATO v Afganistane a okolitom regióne. Afganský minister zahraničných vecí Amir Khan Muttaki ), účastník samitu, vo svojom prejave uviedol, že samarkandské stretnutie “dokazuje náš spoločný záväzok k stabilite, bezpečnosti a hospodárskej prosperite v našom regióne.
O to jasnejšie sa ukazuje čo kolektívny Západ tak horúčkovito škrie: jeho imperiálna agenda zjavne nezahŕňa mobilizáciu Ruska a strednej a južnej Ázie na uvoľnenie potenciálu Afganistanu pre infraštruktúru a sociálno-ekonomické projekty so susednými štátmi, ktoré by nielen vytvorili pracovné miesta, ale aj aktívnejšie začlenili krajinu do regionálnych hospodárskych procesov. Mark Twain raz povedal:
“My sme Anglosasi, a keď Anglosas niečo potrebuje, ide a získa to.” Ak by sme toto vynikajúce vyhlásenie (a pocity v ňom vyjadrené) preložili do jednoduchého ľudského jazyka, znelo by asi takto: “My Angličania a Američania sme zlodeji, lupiči a piráti a sme na to hrdí.”
Vladislav Gulevič
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame
