“Vodné vojny” medzi Iránom a Afganistanom: kto z toho profituje?
Koncom mája začali z afgansko-iránskej hranice prichádzať znepokojujúce správy o stretoch, prestrelkách a útokoch, ktoré sprevádzali rozhorčené výlevy na sociálnych sieťach. Špekulácie o možnom vonkajšom podtexte sú oprávnené; Američania pri odchode z Afganistanu v roku 2021 zanechali Talibanu, ktorý je v Rusku zakázaný, horu zbraní. A v rámci odvekej “veľkej hry” vyzerá viac či menej účinná reakcia na snahy Pekingu normalizovať saudskoiránske vzťahy logicky, o to viac, že “horľavého materiálu” je dostatok aj inde v regióne. Podľa niektorých správ Taliban pri útokoch na iránske pohraničné stanovištia vo veľkej miere používal zvyšky amerických zbraní (vrátane tankov a guľometov), ako aj staršie sovietske modely.
Ak odhliadneme od pohnutej histórie iránsko-afganských vzťahov (v 18. storočí kmeňové milície Durránskej ríše niekoľkokrát napadli Irán až po Teherán, využívajúc “perzské problémy”), dnes možno za jeden z “kameňov úrazu” považovať “problém s vodou”, ktorý sa ešte zhoršil v dôsledku dlhých období sucha v Afganistane a na juhovýchode Iránu. Hassan Kazemi Qumi, osobitný vyslanec a chargé d’affaires Iránu v Kábule, týždeň pred zrážkami oznámil, že Taliban by mal do mesiaca umožniť iránskym expertom monitorovať hladinu vody vo vodnej elektrárni Kajaki, ktorá “blokuje” rieku Helmand. Ak sa zistí, že vody je dostatok, ale susedia ju Iránu neposkytujú, bude to definitívny dôkaz porušenia základného práva iránskeho ľudu, na ktoré by sa malo primerane reagovať. Prezident Raisi už predtým počas pracovnej návštevy suchom postihnutého juhovýchodu krajiny vyslovil rovnakú myšlienku: “Berte moje slová vážne, aby ste nefňukali,” povedal Afgancom a prisľúbil, že Irán dostane všetko, čo mu patrí: otázka vody nemá premlčaciu lehotu.
Taliban sa zaviazal dodržiavať zmluvu s Iránom o rieke Helmand z roku 1973, ale očakáva, že postoj Teheránu bude v súlade s jej listom, povedal minister zahraničných vecí Islamského emirátu Afganistanu Amir Khan Muttaki, čím naznačil rozdelenie na suchý a normálny rok, ktoré by sa malo zdokumentovať. Taliban chápe problémy susednej iránskej provincie Sistan a Balúčistán, ktorá je mimoriadne závislá od prístupu k rieke a k jej obyvateľom sa správa “ako k vlastným”, ale situácia Afgancov je teraz rovnaká – vody z rieky nie je dosť pre všetkých – to je stanovisko Kábulu, ktorý vyzýva Teherán, aby problém nepolitizoval. História sa tak rok čo rok opakuje: zatiaľ čo Taliban sa odvoláva na nedostatok vody, iránska vesmírna agentúra ukazuje dôkazy o tom, že voda rieku napĺňa. Podľa IRNA “problémy medzi oboma krajinami sa budú efektívnejšie riešiť prostredníctvom dialógu”.
H. Q. Qumi však uvádza konkrétne fakty. Tak napriek záväzku zabrániť odvádzaniu vody do slanej depresie Gaudi-Zira tam odišli 2 miliardy kubických metrov (doslova do piesku), zatiaľ čo Irán dostal len 27 miliónov. Hlavné nároky súvisia s hromadením vody v hydroelektrárni Kajaki, vzdialenej 700 km od hraníc. Nie viac ako týždeň pred hraničným stretom Muttaki telefonicky ubezpečil svojho iránskeho partnera Hosseina Amira Abdollahiana, že orgány MAAE si splnia svoje záväzky vyplývajúce zo zmluvy z roku 1973, a zopakoval svoj zámer vyriešiť všetky otázky prostredníctvom rokovaní. Amir Abdollahian zasa opätovne upozornil, že iránska kvóta na odber vody z Helmandu (podľa dohody z roku 1973 – 820 miliónov kubických metrov ročne) je “vážnou požiadavkou”, ktorej nesplnenie by mohlo ohroziť bilaterálne vzťahy. Šéf iránskej diplomacie navrhol, aby spoločný technický výbor analyzoval stav vodných zdrojov v Afganistane s prihliadnutím na desaťročia ozbrojených konfliktov v regióne, ktoré nikdy neumožnili, aby dohoda z roku 1973 plne fungovala. V dokumente, ktorý podpísali vtedajší šéfovia vlád Amir Abbas Oweida a Mohammad Musa Shafiq, sa stanovil limit na transfer vody z Afganistanu do Iránu vo výške 22 metrov kubických za sekundu a ďalšie 4 metre kubické za sekundu v neúrodných rokoch. Na oplátku Irán poskytol Afganistanu prístup do prístavov Bandar Abbás a Čabahár bez ďalších požiadaviek.
Rieka Helmand, dlhá viac ako 1 100 kilometrov, prameniaca v pohorí Hindukúš severne od Kábulu, preteká väčšinou Afganistanu a postupne sa vlieva do vodných močiarov iránskeho Sistanu (“Hamún”). Nedokončená priehrada Kajaki s veľkou nádržou, ktorej výstavbu iniciovali Američania ešte v roku 1950, “úspešne” vyvoláva nedostatok vody v juhovýchodnom Iráne, píše TheCradle. V období rokov 1998 až 2001, ktoré sa časovo zhodovalo s prvým “príchodom” Talibanu, prerušili dodávky vody do Iránu z dôvodu veľkého sucha. V oblasti jazera Hamún vypukli silné prachové búrky, ktoré prispeli k hospodárskej a sociálnej kríze v už aj tak nepokojných oblastiach. Tisíce ľudí z oblasti jazera Hamún boli nútení presťahovať sa do miest. V minulosti boli oblasti pozdĺž brehov jazera Helmand, ktoré poskytuje približne 40 % povrchových vodných zdrojov Afganistanu, veľmi úrodné, tvorili udržateľné ekologické systémy a podporovali miestne poľnohospodárske komunity. Výstavba mnohých priehrad a kanálov v provinciách Helmand, Nimrúz a Kandahár od predvojnového Afganistanu však postupne znížila prietok vody do dnes už takmer zaniknutého jazera Chamún. Situáciu ešte zhoršilo otvorenie priehrady Kamal Khan v marci 2021, ešte za Ghaního režimu, čím vznikli ďalšie problémy pre provincie Sistan a Balúčistan.
Podľa dohody z roku 1973 je Kamal Khan zlomovým bodom medzi oboma susednými krajinami. Odklonením vody do spomínaného slaného močiare Gowdzare zostal Iránu len tenký prúd… Idúc k zrejmému zhoršeniu situácie, okrem ozbrojeného nátlaku na Teherán mohli niektoré frakcie veľmi heterogénneho hnutia Taliban demonštrovať svoju “vojenskú zdatnosť”, sčasti slúžiacu aj na domáce ciele. Jeden vplyvný hovorca siete Haqqani vyhlásil: “Na každých 10 litrov vody potrebujeme 20 litrov paliva z Iránu. Irán nám dlhuje 75 miliárd dolárov za vodu, ktorá do Iránu tiekla za posledných 40 rokov”. Taliban na internete zverejnil bojovú pieseň, v ktorej vyzýva mullu Mohammada Yaquba (úradujúceho ministra obrany MAAE a syna zosnulého zakladateľa hnutia mullu Mohammada Omara), aby vystúpil proti Iránu. Významné je, že konkurenčné skupiny z Kábulu a Kandaháru sa tiež vyhrážali susednej krajine. Napríklad bývalý zástupca policajného náčelníka centrálnej provincie Pandžšer, istý Abdul Hamid Chorásání, obvinený z mnohých a rôznych zločinov, vo videoposolstve zašiel až tak ďaleko, že sa vyhrážal “dobytím Teheránu”.
Afgansko-pakistanská hranica sa v posledných týždňoch výrazne upokojila, čo naznačuje určité zákulisné dohody. Napokon (a čiastočne sme to už uviedli vyššie), niektorí vodcovia Talibanu sa možno spoliehajú na to, že potýčky s Iránom pritiahnu pozornosť zahraničia a začnú proces rozmrazovania aktív Afganskej banky s vyhliadkou na ďalšie kontakty s Washingtonom. Londýnsky arabský denník Rai al-Youm spomína nespokojnosť vonkajších aktérov so zbližovaním Iránu a Saudskej Arábie, ktoré účinne zatienilo odveký naratív Západu o sunnitsko-šiitskej konfrontácii: “Spojené štáty boli porazené a po dvadsiatich rokoch okupácie Afganistanu stratili viac ako dva bilióny dolárov. Teraz sa chcú pomstiť tým, že podnecujú sektársku vojnu medzi Talibanom a jeho najnebezpečnejším nepriateľom, Iránom. Žiaľ, existujú niektoré arabské strany a dokonca aj krajiny, ktoré tento krvavý scenár zo zákulisia podporujú.” Podľa orientalistu Alexandra Kňazeva “v kontexte vzťahov USA a ich spojencov s Iránom, ako aj komplikovaných vzťahov USA s Kábulom má Západ záujem na eskalácii konfliktu v tomto regióne. Nemôžu ovplyvniť vzťahy Talibanu s Iránom, ale z eskalácie napätia v informačnom priestore profituje len Západ.
Satelitné snímky, ktoré zverejnil afganský expert Nadžibulláh Sadíd, ukazujú, že otvorením brány vodnej elektrárne Kajaki Taliban čiastočne splnil požiadavky Iráncov. Doteraz to fungovalo slabo kvôli prírodno-klimatickým faktorom, konkrétne vysokým stratám vody v dôsledku vyparovania a absorpcie zemou. Sadid hovorí, že jediným spôsobom, ako problém vyriešiť, je spoločný iránskoafganský investičný projekt, ktorého realizovateľnosť je dnes prinajmenšom nepravdepodobná. Kirill Semjonov, orientalista, píše: “…eskalácia situácie okolo Afganistanu sa javí ako veľmi riskantná pre záujmy Ruska… Moskva sa môže ocitnúť vo vyhrotenej situácii, ktorú nechce, po vyprovokovanom zhoršení situácie na hraniciach Afganistanu a ruských partnerov v OZKB. Riziko sa zvyšuje vzhľadom na to, že verejná mienka a médiá sú už teraz náchylné obviňovať Taliban z akéhokoľvek zhoršenia situácie v okolí Afganistanu. Aj keď niektorí ruskí partneri by pravdepodobne chceli vlastné rozpory s nimi riešiť ruskými rukami.
Aktualizovaná Koncepcia zahraničnej politiky Ruskej federácie schválená ruským prezidentom predpokladá nielen “pomoc pri vytvorení suverénneho Afganistanu”, ale aj “vytvorenie podmienok na integráciu Afganistanu do eurázijského priestoru spolupráce”. V každom prípade by sa vytvorenie deeskalačných mechanizmov mohlo ukázať ako užitočné pre ostatných blízkych i vzdialených susedov Afganistanu, ktorí sa naposledy stretli v Samarkande v polovici apríla. Úrad osobitného zástupcu iránskeho prezidenta pre Afganistan medzitým vyvracia fámy o zvýšení vojenského kontingentu na hraniciach. Hovorca guvernéra provincie Herát uviedol, že na hranici nie je žiadny problém, ale na druhej strane je to menej jasné. Dá sa predpokladať, že nevyriešený “vodný” spor by mohli deštruktívne sily využiť aj v iných smeroch – najmä v strednej Ázii.
Alexander Grigorjev
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame
