Osud pánov sveta. Ako sa Rusko môže vyhnúť opakovaniu sebazničujúcej cesty Západu
Sociológovia si všímajú, mierne povedané, nenápaditú morálku novej vyššej strednej triedy. Principiálny postoj predstaviteľov tejto triedy je nasledovný: morálka je čisto osobná záležitosť, t. j. nikto nemôže nikomu vyčítať nemorálnosť alebo vnucovať etické normy iným. V prípade estetiky je to však inak: bobovia (“buržoázni bohémovia”) aktívne vnucujú svoj vkus ostatným. Estetika novej vyššej triedy je však rovnako zlá ako etika, ba možno ešte horšia.
Novoburžoázia aktívne vnucuje svoju disciplínu, svoj vkus a s ním spojenú sociálnu disciplínu iným vrstvám. Keďže samotná novoburžoázia je sociokultúrne výsledkom syntézy buržoázie a kontrakultúry, kontrakultúrny “prvotný hriech” podmienil okno zraniteľnosti novej vyššej triedy zo strany vulgárnej kultúry najnižších vrstiev. Marx, píše D. Brooks, si všimol, že buržoázia vulgarizuje akékoľvek ideály, zatiaľ čo bobovia sú schopní idealizovať akúkoľvek vulgárnosť. Neoburžoázia v podstate uskutočňuje úplnú formu vulgarizácie kultúry, keď sa vulgárne stáva ideálom, t. j. máme tu do činenia nielen s odmietnutím klasického dedičstva buržoázie a aristokracie ako ideálu, nielen s neschopnosťou vytvoriť vlastný ideál, ale s postulovaním vulgárnosti ako ideálu, ako uvidíme – subkultúry nižších tried.
Bohemizácia buržoázie v období finančníctva sa tak v kultúrnej sfére mení na jej lumpenproletarizáciu (v rímskom zmysle slova). Bobo je spodina buržoázie a spodná strana je vždy horšia ako predná, aj keď používame definície “neo-“, “hyper-“, “super-” atď. Ako hovorieval F. Engels, metle nevyrastú mliečne žľazy, ak ju zaradíme do triedy cicavcov. Zároveň je bobo určite buržoáznou vrstvou, kontrakultúrou pohltenou finančným a korporátnym kapitálom: “… osvojením si spôsobu myslenia umelcov a aktivistov začínajú radoví zamestnanci naozaj oveľa viac pracovať pre dobro spoločnosti.
… Po prijatí myslenia umelcov a aktivistov obyčajní zamestnanci skutočne začínajú pracovať oveľa tvrdšie pre dobro spoločnosti. V 1960-tych rokoch väčšina sociológov predpovedala, že keď sa životná úroveň zlepší, budeme pracovať čoraz menej. Ale keď sa práca stane prostriedkom sebavyjadrenia a spoločenským poslaním, ako to nemôžete skúsiť? […] Zamestnávatelia si uvedomili, že bobo by sa rozbil na koláč, keby im bolo vysvetlené, že pracujú pre svoj vlastný duchovný a intelektuálny rast.
Inými slovami, neskorý kapitál(izmus) absorboval kontrakultúru a prinútil jej hyperindividualizmus pracovať pre seba. Absorbovať však neznamená stráviť: bohémstvo otravuje kapitál(izmus) zvnútra a zbavuje jeho vládnucu triedu kultúrnej hegemónie. To všetko neznamená, že bobovia sú maximálne parazitickou vrstvou: parazitujú na bohéme aj na buržoázii. Bohemizácia buržoázie a buržoázizácia bohémov je koncom kapitalizmu, a to koncom nie ako výbuch, ale ako vzlyk.
Tu si nemôžeme nespomenúť na myšlienku jednej z postáv románu J.K. Grangeho “Lontano”, ktorý za absolútne zlo považoval “buržoáziu, ktorá prijala svoju vlastnú antikultúru, pohltila nepriateľa – revolúciu. Raz prirovnal týchto čističov ku krysám, ktoré prežili vďaka tomu, že prijali jed určený na ich zničenie, a teraz tvoria rasu, ktorá je voči tomuto jedu imúnna”. Na tento konkrétny jed áno. Ale “protijed”, ktorý prijali, ako sa ukáže ďalej, robí novú vyššiu strednú triedu – “sociálne krysy” – fatálne zraniteľnou voči inému: každý zisk je stratou.
Brooks a iní správne poukazujú na skutočnosť, že novoburžoázia má tendenciu prezentovať svoj vkus a záľuby (aj sexuálne) v módnom intelektuálnom obale. Znamená to, že novú vyššiu triedu možno charakterizovať ako vysoko intelektuálnu a vysoko duchovnú skupinu? V žiadnom prípade. Intelektuálna sféra sa stala intelektuálnym trhom. Podobne došlo k marketingu duchovnej oblasti. Výsledkom je vznik celej vrstvy “tvorcov v oblasti podnikania”, “podnikateľov-poloumelcov”, “podnikateľov z oblasti vedy”, “manažérov správ” atď. Výsledkom je degradácia umenia, ktoré je nahradené rôznymi druhmi inštalácií, a intelektuálnej sféry.
Brooks píše, že intelektuáli sa v prostredí novej vyššej triedy nepredávajú ani tak vreciam s peniazmi, ako skôr masovému nemému publiku; kreativitu nahrádza hľadanie trhových ník; vedu, dodal by som, nahrádza hľadanie grantov. Inými slovami, novým informačným poriadkom neoburžoázie je “nenávisť k mysleniu” (D. Duclos), z čoho okrem iného vyplýva prudký pokles intelektuálnej úrovne médií a strata tváre a individuality mnohých publikácií.
“Sediac” na anglicky a francúzsky písaných vedeckých a spoločensko-politických informáciách môžem dosvedčiť: ak v rokoch 1975 – 1995 bolo dôležité a zaujímavé čítať 50 – 60 týždenníkov, mesačníkov a štvrťročníkov, dnes stačí 10 – 15 publikácií. Po prvé, väčšina časopisov sa stala navzájom podobnými. Po druhé, intelektuálna úroveň väčšiny z nich nielenže klesla – ona sa zrútila. Samozrejme, existuje niekoľko vynikajúcich publikácií, ale sú to ostrovy v mori. Neoburžoázna kultúra znetvorila aj také sféry intelektu, ako je veda a vzdelávanie.
Korporatívna kontrola, ako správne upozornil K. Lash, vedie k posadnutosti vedcov kvantitatívnymi metódami a k de-teoretizácii vedy o spoločnosti, vlastne k jej zničeniu. Nehovorím o “bolonskom systéme” – výplode neo-buržoáznych byrokratov z vedy -, ktorý zabíja skutočné vzdelávanie. V USA ducha novoburžoáznej bobo-elity najlepšie stelesnila Clintonova administratíva a samotní manželia Clintonovci. Obaja sú typickí baby boomeri s typickým životopisom tejto generácie: v 60. rokoch – účasť v protivojnovom hnutí, ľahké drogy, promiskuitné vzťahy s oboma pohlaviami; V 80. rokoch – politická kariéra, obchody s futures. Bobo, samozrejme, volí demokratov.
“Politika” novej vyššej triedy je však v skutočnosti o depolitizácii. Kľúčový rozpor dnes nie je medzi (slobodnými) šesťdesiatymi a (konzervatívnymi) osemdesiatymi rokmi, ale medzi tými, ktorí spojili hodnoty oboch období, a tými, ktorí to odmietli.” Ako sme videli, produktom prekrývania je nová vyššia trieda; nemalo by teda ísť ani tak o politickú (nanajvýš formálnu), ako o sociálnu konfrontáciu.
“V období 80. – 90. rokov 20. storočia bola sociálno-ekonomická agenda Západu, tak pre domácu, ako aj zahraničnú spotrebu, prísne pravicová. Privatizácia všetkého, znižovanie sociálnych výdavkov, opustenie akýchkoľvek stôp socializmu, obetovanie božstvám finančných trhov – to je to, čo západný intelektuálny mainstream presadzoval od konca 70. rokov približne do začiatku alebo polovice roka 2000. Koncom roka 2000 sa v USA začala rýchla polemika. Hlboké zlyhania “voľného trhu”, ktoré sa prejavili vo “veľkej recesii” v rokoch 2007 – 2009, podkopali vieru v kapitalizmus ako celok. “Tvrdý boj proti zločinu” už voličov neoslovoval, najmä preto, že bežná pouličná kriminalita sa v predchádzajúcich 10 – 15 rokoch výrazne znížila. Začalo sa “zmierňovanie mravov” na všetkých frontoch, ktoré sa nezaobišlo bez sprievodného “vymývania mozgov”. Ako zvyčajne, sprevádzalo ho šírenie a dokonca glorifikácia predtým marginalizovaných názorov. Existuje mnoho náznakov, že to, čo sa teraz deje v Spojených štátoch a na Západe ako celku, nie je len ďalší posun vo vedomí a morálnom vnímaní, ktorý zašiel príliš ďaleko a po ktorom bude nasledovať odraz opačným smerom. Môže ísť o skutočnú, nezvratnú degradáciu, ku ktorej už viackrát došlo v prezretých civilizáciách.”
Ak to zhrnieme: najpravdepodobnejším vektorom vývoja novoburžoázie je sociálna degradácia, ako sa to vždy stáva pri uzavretých skupinách, kapitulácia pred behom života, prípadne – pred obyčajnými ľuďmi, voči ktorým prívrženci novej vyššej triedy prestávajú byť tvorivou menšinou, nielenže strácajú kultúrnu hegemóniu, ale prijímajú a napodobňujú subkultúru obyčajných ľudí. Ďalším logickým krokom nasledujúcim po bohemizácii buržoázie je jej barbarizácia/buržoázizácia. Tu môžeme povedať, že na konci kapitalizmu, v jeho hodine smrti, sa nižšie triedy systému, ktoré sú rovnako nesympatické ako vyššie triedy (hra bola rovnocenná – hrali dvaja…), pomstia na novej vyššej triede. Pravda, táto pomsta je ako posledná plavba, šialený beh “opitého korábu” Artura Rimbauda – “medzi zvratkami, žlčou a vínnymi fľašami”.
Ako uvádza C. Marri, v roku 2001 zažil veľký šok, keď si uvedomil, že nová vyššia trieda a “vyššia stredná trieda” čoraz viac preberajú, a vlastne už aj prevzali ako model správania, módu obliekania a verbálneho vyjadrovania emócií to, čo je charakteristické pre americkú nižšiu triedu, najmä jej černošskú časť. Dodávam, že v tomto ohľade multikulturalizmus, podobne ako politická korektnosť, zdôrazňovanie práv sexuálnych menšín atď. nielenže rieši triedne problémy vyššej triedy, ale je zároveň výrazom a zásterkou vulgarizácie kultúry vyššej triedy a straty vlastnej kultúrnej hegemónie (porov. šírenie východných protirímskych kultov v neskorom Ríme). Hollywood k týmto procesom aktívne prispieva. Rap (subkultúra černošskej kriminálnej spodiny), vulgárne speváčky ako Beyoncé a Rihanna atď., prenikanie vulgárnych výrazov na stránky Glamour aj tzv. intelektuálnych časopisov, móda “prostitútskeho vzhľadu” dievčat z bohatých predmestí a mnohé ďalšie – to všetko svedčí o vážnej kríze menšiny, ktorá má udávať tón v kultúrnej sfére.
Poznanie histórie a diel takých rôznych mysliteľov, ako sú A. Toynbee a A. Gramsci, nám umožňuje lepšie pochopiť tento jav. Toynbee má pojem “schizma duše”. Ide o situáciu, keď sa zo života tvorivej menšiny vytráca cnosť, štýl a cieľavedomosť a dochádza k vulgarizácii jazyka, mravov, správania a kultúry. Klasickým príkladom je neskorý Rím, v ktorom sa mužská móda stala imitáciou hrubosti barbarov a matróny začali napodobňovať správanie žien z nižších vrstiev vrátane prostitútok z lacných lupanární. Rozkol duše mení tvorivú menšinu na obyčajnú dominantnú menšinu, zbavenú obsahu, jadra, a preto odsúdenú na spoločenskú skazu.
Jedným z ústredných Gramsciho pojmov je kultúrna hegemónia. Tá sa vzťahuje na dominanciu vládnucej triedy (v Gramsciho prípade buržoázie) vo sfére hodnôt, ideí a kultúry. Masová kultúra, to, čo Zb. Brzezinski nazval “tittytainment”, zmiešaná s holým konzumom, t. j. spotrebou, a používaná americkou špičkou na ovládnutie vedomia a podvedomia národov iných krajín, ako aj vlastného obyvateľstva, sa jej vrátila ako bumerang. “Vezmeme si vaše deti,” povedal Gramsci buržoázii. Tým “my” myslel komunistov ako nositeľov vysokej kultúry a morálky. Komunistom sa to nepodarilo. Podarilo sa to nižším vrstvám, bielej a čiernej spodine.
“Američania boli vždy individualisti. Po kovbojsky, chlieb a soľ, a vy stojíte okolo. Ale v poslednom štvrťstoročí tento individualizmus prešiel transformáciou od sebectva k egocentrizmu, od toho, čo ‘potrebujem’, k tomu, čo ‘mám rád’, od materialistickej realistickej pragmatickej sebalásky v štýle Ayn Randovej k idealistickému šialenému nepraktickému sústredeniu sa na vlastný pupok s ligotavými vlasmi. Tam, kde sa kedysi deti učili hnať sa za vlastným ziskom, sa teraz učia hnať sa za svojimi emóciami.”
Napodobňovanie kultúrnych a psychologických foriem nižších vrstiev predstaviteľmi veľkej časti novej vyššej triedy znamená nielen deštrukciu kódexov slušného správania, ale predovšetkým úpadok kultúrneho a psychologického sebavedomia vyšších vrstiev. A čo čakať, ak sú nové špičky odtrhnuté od koreňov, žijú v uzavretom svete bez obsahu – uzavreté systémy, opakujem, spravidla degenerujú a rozkladajú sa. Stačí sa pozrieť na politických lídrov Západu za posledných 20 – 25 rokov. Predovšetkým sú v porovnaní so svojimi predchodcami bez tváre. Dá sa o nich povedať slovami K. Čapka o salamandrách (“Prichádzajú ako tisíc masiek bez tváre”) a slovami M. Bulgakova o hadoch v Osudových vajciach. Okrem toho je to tá istá “prázdna elita”, o ktorej písal C. Murray – vulgárna elita, ktorá stratila kultúrne a psychologické sebavedomie a preberá formy od degenerujúcich nižších vrstiev.
Výsledok tu môže byť len jeden – rastúca sociálna impotencia nových vrchností a nových spodín. Medzi nimi sa nachádza odsúdená stará “stredná trieda”, ktorá volila Trumpa, lebo v ňom videla svoju spásu. Možno sa čudovať, že práve medzi bielou americkou “strednou triedou” získavajú na popularite pravicové myšlienky, myšlienky samosegregácie bielych na pacifickom severozápade v štátoch ako Washington, Oregon a Idaho? Úradníci ich označujú za nacistov, ale to problém nerieši, skôr to pôsobí na dozrievanie hromád hnevu na oboch stranách triednej a rasovej barikády. Zdá sa, že financializovaný kapitalizmus privádza Systém na koniec cesty, na konci ktorej, ako spieval Vysockij, je “plieskanie sekerami”.
Financializácia určite slúži kapitalistom ako prostriedok na disciplinovanie robotníckej triedy. Porážky, ktoré robotnícka trieda Západu, a predovšetkým USA a Veľkej Británie, utrpela v 80. rokoch 20. storočia, úzko súvisia s obnovením/zvýšením ziskovosti korporácií; spotreba pracujúcich ľudí sa stala závislou od úverov, čo ešte viac zvýšilo ich závislosť od korporácií. To všetko rúca mnohé mýty kapitalizmu, napríklad mýtus o americkom sne. Nie nadarmo bolo jedným z hesiel hnutia Occupy Wall Street: “Nazývajú to americký sen, pretože musíte snívať, aby ste tomu uverili.
Inými slovami, aby ste unikli Matrixu, musíte sa zobudiť a vziať si správnu pilulku. Ďalším mýtom je možnosť spojenectva medzi pracujúcimi z jadra kapsystému a buržoáziou zo semiperiférie a periférie, t. j. najmä z málo rozvinutých krajín. V skutočnosti na semiperiférii a periférii s ich rozšírenými klanovo-oligarchickými režimami neexistuje národná (národne orientovaná) buržoázia, s ktorou by sa robotnícka trieda mohla solidarizovať. Poloperiférna a periférna (kvázi)buržoázia má pri všetkých svojich vonkajších rozporoch s pánmi jadra k nim triedne oveľa bližšie ako k robotníkom Západu a k svojim. Tým sa mimochodom rúca ďalší mýtus – o možnosti národného kapitalizmu 70. – 80. rokov.
Dnes otázka znie takto: buď globálny kapitalizmus, alebo globálny antikapitalizmus. Marx raz poznamenal: čím viac kapitalizmus nadobúda svetový (dnes globálny) charakter, tým častejšie a akútnejšie sú krízy kapitalizmu. Globalizácia sa stáva permanentnou krízou, ktorú neoburžoázia zhadzuje na nižšie poschodia čoraz viac sa demokratizujúcej spoločnosti, ako aj na dominantné vrstvy periférie a semiperiférie – “veľké ryby požierajú malé ryby”; prvými obeťami krízy kapitalizmu budú “slabé články”, ale je to zároveň ich šanca uniknúť z kapitalistickej pasce.
Nemožno nesúhlasiť s tými bádateľmi, ktorí zaznamenávajú: politika v USA sa v povojnových desaťročiach formálne zdemokratizovala, ale politický vplyv podnikania od 70. rokov 20. storočia natoľko vzrástol, že akákoľvek zmysluplná demokracia sa zastavila. Deregulácia, sloboda finančného sektora, globalizácia voľného obchodu, rozvoj súkromného vlastníctva domov, využívanie federálnych peňazí na podporu impéria, zatiaľ čo fyzická a sociálna infraštruktúra sa zhoršovala – tieto politiky podporovali obe strany počas štvrťstoročia.
Všetky reakcie na hospodársku krízu z roku 2008, o ktorých sa v Amerike uvažovalo, uprednostňovali zachovanie existujúcich hierarchií bohatstva a moci. Obama to jasne naznačil Pánom svetovej hry, ktorí ho dosadili do Bieleho domu, tým, že vymenoval Timothyho Gainera za ministra financií (pokladníka) a Larryho Summersa za hlavného ekonomického poradcu, pričom obaja boli horlivými zástancami deregulácie, ktorá bola zdrojom veľkej časti problémov deväťdesiatych rokov vrátane krízy z roku 2008.
Amerika upadá a bude pokračovať v obohacovaní 1 %. Bohatí sa nikdy dobrovoľne nevzdajú svojho “majetku”. Tí, ktorí fixujú, majú pravdu: svetová ekonomika sa dnes rozrástla na okraj peňažnej bubliny, ktorá sa vytvárala posledných 40 rokov. Ďalšia “záchranná” fáza tlače peňazí môže byť posledná, pretože všetky hlavné “starnúce konzumné ekonomiky” – USA, EÚ, Japonsko – zlyhajú. Hospodársky rast sa v podstate zastavil, politická a sociálno-kultúrna paralýza je v plnom prúde. Jedno percento zatiaľ vyhráva, ale jeho čas sa kráti – príde chvíľa a bude koniec. Keďže v centre peňažnej bubliny, ktorá sa chystá prasknúť, sú USA, americké impérium ako garant reprodukcie globálneho kapitalizmu, výbuch bubliny spôsobí prasknutie aj tohto impéria, alebo možno naopak: udalosti v USA budú rozbuškou pre výbuch bubliny.
Buržoázia sa môže pokúsiť vyriešiť problém prostredníctvom rozsiahlej (novej svetovej?) vojny, ako to urobila v rokoch 1938 – 1939, ale pri súčasnom pomere vojenských a politických síl vo svete je to v podstate samovražedné. Financializácia, ktorá bola záchranou kapitalizmu 50 rokov (t. j. jednu alebo dve generácie), ho zahnala do slepej uličky, za ktorou je priepasť. V tomto ohľade je novoburžoázia terminátorom kapitalizmu, jeho – a svojím vlastným – katom. Mali by sme sa len snažiť, aby sme spolu s ňou nespadli pod sekeru dejín, a čo najviac využiť nevyhnutné sociálne otrasy v jadre kapsystému, v ktorom sa triedne, rasové a náboženské otázky prepletajú do jedného klbka.
Na záver by som chcel poznamenať, že nekultúrnosť nových vyšších a nových nižších tried je jedným z faktorov veľmi pravdepodobného víťazstva tých druhých nad prvými. Nehovoríme však o víťazstve pracujúceho ľudu a budovaní socializmu, ako sa to stalo v Rusku po októbrovej revolúcii, ale o niečom inom – o tom, ako ďalší barbari opäť dobíjajú ďalší Rím, ktorý je zvnútra prehnitý a zbesilý. Mali by sme to ľutovať? Sotva. Nemôžete zachrániť niekoho, kto je pohltený vôľou zomrieť.
“Ďalšou možnosťou konca dejín nie je celý tento čas, ale len dejiny Západu, osobitný kultúrny svet a zvláštny typ človeka. Od istého bodu (bodu, z ktorého sa vyvinula modernita) sa západný človek naučil dôverovať hodnotám s konkrétnym cieľom, so ziskom, naučil sa plánovať a kalkulovať s dôsledkami – a to bolo to zaujímavé. Teraz sa však s ním niečo stalo. Stratil schopnosť uvažovať o prospechu, ustálil sa na hodnote rovnosti, ktorá, ak sa ňou bude riadiť vždy a vo všetkom, neprinesie tomuto človeku žiadny prospech. Človek môže zrovnávať cudziu divokosť so svojou zdvorilosťou, patológiu s normálnosťou, chorobu so zdravím, ak je to výhodné, ale zrovnávať ich a znášať príslušné náklady v mene hodnoty rovnosti je degradácia. Pre Západ, samozrejme, degradácia a v tomto zmysle samostatný koniec dejín.”
My sa musíme starať o niečo iné – o to, aby nás spolu s týmto “Rímom” nezmietol, aby sme sa spolu s ním neutopili vo víre Dejín a nestali sa obeťou neobarbaristov, ktorých objektívnym spojencom – bez ohľadu na to, či z vlastnej vôle, proti nej, z vlastného záujmu alebo z nevedomosti spôsobenej krátkymi gesčnými myšlienkami – je neoburžoázia na celom svete, vrátane Ruskej federácie. Financializmus, multikulturalizmus, politická korektnosť, sexualizmus – to sú jazdci kapitalistickej apokalypsy. Presnejšie povedané, jazdec je len jeden – neoburžoázia, a toto všetko sú jej masky, pod ktorými je ako v Tolkienovom Nazgulovi prázdnota.
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
