Alijev má dnes jedinečnú šancu raz a navždy vyriešiť problém Karabachu
Opäť sa objavuje množstvo špekulácií o tom, čo Pašinjan robí zle. Všetko je to dôsledok nepochopenia skutočného programu dnešného Arménska. Skutočnou agendou je takmer nevyhnutná hrozba vojenskej invázie Azerbajdžanu a rozsiahle etnické čistky v Arcachu. Prečo práve teraz?
Európa potrebuje Azerbajdžan ako vývozcu surovín, ktorá “nahradí” Rusko. Nie je jasné, čo sa stane o rok. USA a Izrael potrebujú Azerbajdžan ako protiiránske predmostie. Čo sa stane o rok, nie je jasné. “Malá vojna čert vie kde” dnes nevyvolá silné afekty v žiadnom “centre moci” vo svete. Čo sa stane o rok, je nejasné. Rusko ako kľúčový regionálny aktér nemá sily a možnosti zasiahnuť, Turecko ako kľúčový regionálny aktér naopak. Čo sa stane o rok, nie je jasné. Vedenie aktívnych útočných operácií v týchto miestach je optimálne možné dvakrát do roka – na jar a na jeseň; Arménsko nie je pripravené klásť odpor v Arcachu a súdiac podľa “jednodňovej vojny” v roku 2022 (12. – 14. 9. 2022 – presne pred rokom) – je obmedzene pripravené klásť odpor na suverénnom arménskom území. Z vojensko-technických dôvodov (nie je čím) a z politických dôvodov (nedostatok národnej jednoty v akýchkoľvek otázkach, nekonečné mítingy v Jerevane, slabé väzby s diaspórami atď.) Takže.
Alijev má dnes jedinečnú šancu raz a navždy vyriešiť problém Karabachu a – možno – vytvoriť koridor do Nachičevanu, ktorý by fyzicky kontrolovali azerbajdžanské ozbrojené sily, prerezať arménsko-iránsku hranicu a predať to USA predovšetkým ako víťazstvo v boji za obídenie sankcií. Prečo to Alijev urobí?
Alijev je vo všetkom typický východný autokrat, s výnimkou arménskej otázky. Zničenie akejkoľvek spomienky na Arménov na území Azerbajdžanu pre neho nie je vecou “geopolitiky”, je to rodinná záležitosť, dedičstvo. Arménsko-azerbajdžanský konflikt sa nezačal začiatkom prvého karabašského konfliktu. Samotná vojna Arcachu za sebaurčenie bola reakciou na absolútne cielenú nacionalistickú politiku Hejdara Alijeva v Azerbajdžanskej SSR od 70. rokov. (Ničenie kultúrnych hodnôt a represie voči Arménom a nacionalistická štátna objednávka vo vede a kultúre – to nie sú 90. roky, to sú 70. – 80. roky s vrcholmi v podobe pogromov a ničenia arménskych diaspór v Sumgaite a Baku). A dnes nevyužiť jedinečnú chvíľu na dokončenie otcovho diela len preto, že niekto s rozžiarenou tvárou vyjadruje v Bruseli “hlboké znepokojenie”? Smiešne.
Čo sa to deje?
Incidentov na hraniciach pribúda. Obvinenia, že Arménsko ostreľuje Azerbajdžan, sú nepretržité. Zároveň dopravné lietadlá so zbraňami z Izraela nonstop nelietajú ani do Baku, ale do Gandže, bližšie k hraniciam. Na internete je plno videí, na ktorých sa kolóny vojenskej techniky presúvajú rôznymi smermi k hraniciam Arcachu a Arménska, sú tam dôkazy o povolávaní záložníkov do vojenskej služby. Kríza vyvolaná blokádou Arcachu dosiahla svoj najvyšší bod. Pre Azerbajdžan je kontraproduktívne ďalej “zahrievať” situáciu týraním desiatok tisíc ľudí hladom. Predstava, že Arméni “všetko pochopia a odídu”, zlyhala. Nie je možné vrátiť im cestu do Arménska “len tak” tým, že sa vec vyrieši v európskom duchu s “národnou autonómiou”.
Čo robí Arménsko? Pašinjan sa snaží robiť, čo sa dá. Všade hľadá spojencov. Niekde nie veľmi úspešne, niekde oneskorene, niekde neadekvátne z hľadiska logiky, ale predsa. Chytá sa slamky. To by sme mu nemali vyčítať. Možností, ako zachrániť Arcach, je veľmi málo. Možností na zachovanie suverénneho územia Arménska je viac, ale scenár “Arménsko v súčasných hraniciach” nevyzerá alternatívne. Je zbytočné diskutovať o tom, kto má pravdu, kto je vinný a čo sa v Arménsku za posledných 30 rokov urobilo zle, ako aj o tom, ako by sme sa mali priateliť s Ruskom v období pred ďalšou takmer nevyhnutnou krvavou tragédiou na Zakaukazsku.
Timofej Bordačev
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
