.
Aktuality, História,

Smrť Josifa V.Stalina: reakcie v Spojených štátoch a odozva vo východnej Európe

” Nie som Gruzínec, som Rus gruzínskeho pôvodu!” Syn obuvníka a ženy v domácnosti, bitkár, ktorý nedokončil školu. Napriek tomu to bol tento muž čo:


– Rusko doviedol k víťazstvu vo Veľkej vlasteneckej vojne

– Prevzal krajinu s pluhom a zanechal ju s atómovou bombou

– Urobil zo ZSSR svetovú superveľmoc. ”

 

Choroba a smrť Josifa V. Stalina prišli v zložitom čase, keď sa formovali základy zahraničnopolitického kurzu novej americkej administratívy Dwighta Eisenhowera. Už 4. marca 1953 bolo zvolané zasadnutie Rady národnej bezpečnosti, na ktorom sa diskutovalo o krokoch USA po odchode sovietskeho vodcu z politickej scény. V krátkom čase S. D. Jackson, vedúci “Národného výboru pre slobodnú Európu” (Protikomunistická organizácia CIA, založená 1. júna 1949 v New Yorku, ktorá sa zaoberala šírením protisovietskej propagandy v západnej a východnej Európe.), a Walter Rostow, vedúci projektu “Skúmanie zraniteľnosti ZSSR”, pripravili špeciálnu správu, v ktorej analyzovali dôsledky vplyvu Stalinovej smrti na sovietsku zahraničnú politiku a možné konkrétne kroky, ktoré by Biely dom mohol podniknúť, aby túto udalosť využil vo svoj prospech.

 

 

 

Tento dokument vychádzal z odporúčaní konferencie, ktorá sa konala na Princetonskej univerzite v máji 1952 a ktorá sa zaoberala otázkami ideologickej a informačnej konfrontácie medzi ZSSR a USA a formami aktivizácie americkej propagandy v zahraničí. У. Rostow navrhoval prudko zintenzívniť ideologickú ofenzívu proti krajinám východného bloku s cieľom zasiať pochybnosti o vzájomnej lojalite kľúčových predstaviteľov sovietskeho vedenia a izolovať ich na medzinárodnej scéne. Autori plánu navrhovali dosiahnuť tieto ciele využitím nacionalistických nálad v najvyššom vedení ZSSR a satelitných krajín a konfrontáciou strany a armády. A nebol to zďaleka jediný dokument tohto druhu.

 

Výsledkom dlhých rokovaní bolo, že Eisenhowerovi spolupracovníci navrhli niekoľko scenárov protiopatrení voči ZSSR – pokračovanie politiky “zadržiavania” ZSSR, boj proti “komunistickému” vplyvu v “tretích” krajinách a ” zavrhnutie komunizmu”, čo v tejto fáze znamenalo “oslobodenie” predovšetkým krajín východnej Európy. Boj o moc v ZSSR po Stalinovej smrti a najmä nástup Nikitu Chruščova trochu oslabil kontrolu Moskvy nad východoeurópskymi “ľudovými demokraciami”. Využijúc to, vedenie poľskej, maďarskej a československej komunistickej strany sa začalo aktívnejšie zasadzovať za pružnejšiu politickú líniu a rôzne druhy reforiem.

 

Spoločensko-politickú situáciu vo východoeurópskych krajinách okrem iného zhoršovalo aj zintenzívnenie podvratných akcií zo zahraničia. V štruktúre ich obyvateľstva boli stále široko zastúpené opozičné skupiny, ktoré sa predtým spájali s kapitalistickým a malomeštiackym systémom. Tento faktor zrejme v neposlednom rade vysvetľuje absenciu širokej kampane na zvečnenie pamiatky zosnulého sovietskeho vodcu, podobnej podobnej kampani v sovietskych republikách po Leninovej smrti v januári 1924. V istej fáze boli výnimkami len Poľsko a NDR…..

 

Ako poznamenal Rudolf Appelt, prvý veľvyslanec socialistického Nemecka v ZSSR (1949 – 1954), “Stalinov pohreb bol taký krátky, že vznikol pocit, že Kremeľ sa chce čo najrýchlejšie úplne zbaviť Stalinovho obdobia. V polovici marca 1953 sa veľvyslanci ľudových demokracií v ZSSR obrátili na sovietske ministerstvo zahraničných vecí s otázkou o plánoch na zvečnenie Stalinovej pamiatky. Nedostali žiadnu konkrétnu odpoveď. Rovnaký dotaz zaslali v druhej polovici marca ústredné výbory komunistických strán našich krajín Ústrednému výboru KSSZ. Ani tam neprišla žiadna odpoveď.

 

Pozoruhodné bolo, že v ZSSR po 5. marci 1953 nebol na pamiatku Stalina pomenovaný ani jeden objekt”. Veľmi charakteristické je aj to, že už v apríli až júli 1953 boli v približne 20 malých mestách a takmer 60 osadách ZSSR demontované Stalinove pomníky a busty – zrejme preto, aby sa preverila reakcia verejnosti na plánovanú “destalinizáciu”. Táto reakcia sa obmedzila len na niekoľko žiadostí adresovaných miestnym straníckym orgánom, ktoré sa dali ľahko ignorovať.

 

Napriek tomu sa v Poľsku a NDR už v polovici marca 1953 z iniciatívy úradov uskutočnilo premenovanie na počesť Stalina. Najväčšie centrum poľského uhoľného a chemického priemyslu Katovice tak bolo 15. marca premenované na Stalinogrud. V rozhodnutí miestnej správy sa uvádzalo, že “z iniciatívy pracujúcich Katovíc a so súhlasom vedenia PĽR sa naše mesto, oslobodené chrabrou Sovietskou armádou pod vedením generalissima Stalina spod nacistickej okupácie, pomenúva na počesť Pamäti Stalina”. Pripomeňme si, že v tom čase stáli na čele PORP a PPR stúpenci stalinskej línie B. Berut a K. Mijaľ. Dá sa predpokladať, že premenovaním Katovíc na Stalinogrud Varšava hodila Moskve akýsi “pokusný balónik”. Na toto rozhodnutie však nebola žiadna oficiálna reakcia (okrem krátkej správy o tomto premenovaní v ústredných sovietskych médiách).

 

Podobne postupovala aj NDR: prvá veľká nová stavba v nej – zrekonštruované mesto Eisenhüttenstadt na Odre, kde bol v rokoch 1950 – 51 s pomocou ZSSR postavený veľký hutnícky závod – bola 14. marca premenovaná na Stalinstadt (s približne rovnakým odôvodnením ako v prípade Stalinogrudu). V ten deň bolo vydané vládne nariadenie a 1. mája 1953 bolo oficiálne (alebo, ako to nazývali v NDR – definitívne, za prítomnosti vtedajších vedúcich predstaviteľov NDR O. Grotewohla a W. Ulbrichta) premenovanie Eisenhüttenstadtu na Stalinstadt. Východný Berlín zrejme v období od 14. marca do 30. apríla očakával aj akúkoľvek reakciu Moskvy na uvedené rozhodnutie, ale ani v tomto prípade nedošlo k žiadnej reakcii, okrem krátkej správy v masmédiách.

 

Poľský Stalinogrud “vydržal” do 19. októbra 1956, pričom bol premenovaný späť v čase vrcholiacej poľskej vnútropolitickej krízy, ktorá takmer zopakovala krvavé povstanie maďarských nacistov a extrémistov. Je zrejmé, že okrem objektívnych sociálno-ekonomických problémov v Poľskej ľudovej republike, ktorých riešenie Sovietskym zväzom sotva možno preceňovať), sa nezaobišlo bez podvratnej činnosti Spojených štátov a ich satelitov (vrátane tej, ktorej cieľom bolo rozštiepenie miestnych elít), o ktorej sme sa zmienili na začiatku článku.

 

Nemecký Stalinstadt bol však premenovaný až 12. novembra 1961: napriek čoraz častejším “žiadostiam” z Moskvy od roku 1956 o vrátenie pôvodného názvu sa vedenie NDR neponáhľalo vyhovieť im. Vtedajšie východonemecké orgány (rovnako ako rumunské a severokórejské) vyjadrovali v kuloároch obavy z Chruščovovej aktívnej línie ” destalinizácie” a dôvodne sa domnievali, že časom bude mať negatívny vplyv na vnútropolitickú stabilitu ZSSR, autoritu KSSZ a v konečnom dôsledku môže viesť k rozkolu vo svetovom komunistickom hnutí.

 

 

“Protichruščovovské” oficiálne stanovisko Číny a Albánska bolo nepriamym potvrdením tohto postoja. Vojensko-politická a hospodárska závislosť NDR od ZSSR však nedovoľovala Východnému Berlínu dlho odolávať požiadavkám vtedajšieho sovietskeho vedenia. Zároveň v Albánsku, Maďarsku, Rumunsku, Československu, Bulharsku a Mongolsku boli od polovice marca 1953 niektoré hospodárske zariadenia alebo vzdelávacie inštitúcie pomenované po Stalinovi (okrem Albánska zanikli v rokoch 1956 – 1960). “Stalinské” mestá a iné objekty vo východnej Európe boli pomerne veľké a hospodársky významné a “zanikali” tak, ako to okolnosti v jednotlivých krajinách umožňovali. Napríklad Katovice a Varna sa vrátili k starým názvom v roku 1956, Brašov v roku 1960, železiarne Dunaujváros (Stalinváros) v Maďarsku a Eisenüttenstadt (NDR) v rokoch 1960 – 1961. Napokon od roku 1991 sa Kučova v južnom Albánsku stala posledným Stalinovým mestom, ktoré sa vzdalo svojho pôvodného názvu, ktorý mu bol daný v roku 1949 (ešte za vodcovho života). Medzitým sa vo východnej Európe nezabudlo na stalinskú toponymiu. Tak riaditeľ historického múzea v Brašove (s názvom Stalin v rokoch 1950 – 1960) Nicolae Pepene – vypracoval v rokoch 2015 – 2016 východoeurópsky dokumentárno-umelecký projekt “Stalinove mestá”, ktorý v roku 2017 získal finančné prostriedky od Európskej únie (!). Tu je názor N. Pepeneho: “… Železničiari a baníci chceli vzdať hold priateľstvu s veľkým vodcom a starostlivosti veľkého vodcu o rumunský ľud. A urobiť to zmenou názvu mesta. Brašov bol veľmi silné robotnícke mesto, po nástupe komunistov k moci sa tu realizovali veľké investície. Mesto bolo premenované v auguste 1950”.

 

V tejto súvislosti môžeme pripomenúť veľmi charakteristickú epizódu, ktorá ukazuje skutočný postoj Stalinových “dedičov” k jeho smrti a pohrebu. Slávny huslista David Oistrach bol spolu s ďalšími hudobníkmi povolaný, aby 6. – 9. marca zahral smútočné melódie v stĺpovej sieni Domu odborov. Pre účinkujúcich bol za oponou pripravený stôl s chlebíčkami, aby si mohli oddýchnuť a najesť sa. V istom momente sa Chruščov pozrel za oponu . Tak spokojnou tvárou sa obzrel na sediacich hudobníkov a polohlasne povedal: Rozveseľte sa, deti “Reakciou bežných sovietskych občanov vrátane veteránov Veľkej vlasteneckej vojny bol plač.” Bolo to strašné, keď sa objavila správa, že StAlin zomrel. Môj otec povedal: “Teraz je koniec – napadnú nás Američania,” spomína obyvateľ Taganrogu Vladimir Kiričenko.

Alexej Balijev

*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.

Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Zdieľajte článok

Najčítanejšie




Odporúčame

Varovanie

Vážení čitatelia - diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Viac o povinnostiach diskutéra sa dozviete v pravidlách portálu, ktoré si je každý diskutér povinný naštudovať a ktoré nájdete tu. Publikovaním príspevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidlá preštudovali a porozumeli im.

Vstupujete na článok s obsahom určeným pre osoby staršie ako 18 rokov.

Potvrdzujem že mám nad 18 rokov
Nemám nad 18 rokov