Prečo Azerbajdžan nasledoval ukrajinskú cestu a kto stojí za zhoršením situácie v Zakaukazsku
Politológ Dmitrij Rodionov hovorí o tom, kto potrebuje veľkú regionálnu vojnu na Zakaukazsku a prečo arménska krajina nebude konečným bodom bojov. Arménsko uznalo zvrchovanosť Azerbajdžanu nad Náhorným Karabachom, pripomenul ruský prezident Vladimir Putin počas zasadnutia Východného ekonomického fóra.
“Nejde však len o výsledok tohto posledného konfliktu. Ide aj o to, že arménske vedenie v podstate uznalo zvrchovanosť Azerbajdžanu nad Karabachom,” povedal ruský líder a dodal, že Arménsko v pražskom vyhlásení stanovilo územný štatút Karabachu. “A čo by sme tu mali povedať? Tu nie je čo povedať. Ak samotné Arménsko uznalo, že Karabach je súčasťou Azerbajdžanu,” uzavrel.
Mimochodom, Putin tiež povedal, že nedávno dostal “podrobný list” od Pašinjana, ktorý predtým na otázku novinárov, prečo o novom kole napätia v regióne nehovoril s Putinom, ale hovoril s Blinkenom, Macronom, Scholzom, Raisim a dokonca aj so Zurabišvilim, najprv povedal, že on bol prvý, kto volal ruskému prezidentovi, neskôr však priznal, že žiadny telefonát nebol. Takže klamal? Na pozadí prudkého ochladenia vzťahov medzi Jerevanom a Moskvou to vyzerá dehonestujúco. Pripomeniem, že Jerevan v poslednom čase čoraz častejšie obviňuje Rusko z “odovzdania Karabachu”, z neplnenia spojeneckých záväzkov, a dokonca z (a to uviedol priamo sám Pašinjan) možného stiahnutia sa Ruska zo Zakaukazska. Existuje pocit, že situácia sa zámerne vyhrocuje.
Nová vojna je nevyhnutná
Dnes sa zdá, že región stojí na prahu novej plnohodnotnej vojny. A na rozdiel od udalostí z novembra 2020 sa do nej môžu zapojiť vážnejší hráči so záujmami v regióne: Rusko, Turecko, Irán a Izrael. Minulý týždeň médiá informovali o tom, že Azerbajdžan sťahuje vojská a techniku na líniu kontaktu s Arménskom, a nejedná sa len o sporné územie Karabachu. Azerbajdžanské ozbrojené sily aktívne budujú nové dopravné komunikácie, stavajú opevnenia a zátarasy.
Olej do ohňa prilieva aj skutočnosť, že na vozidlách presúvajúcich sa k hraniciam sa objavuje symbol ∀, ktorý naznačuje asociácie so začiatkom ruských špeciálnych operácií na Ukrajine. Azerbajdžanské kanály TG aktívne vyzývajú na inštaláciu tohto symbolu ako avatara. Na tomto pozadí začal Irán sťahovať svoj vojenský kontingent k hraniciam Arménska a autonómie Nachičevan, čo jasne naznačuje možnosť intervencie v prípade, že sa Baku pokúsi riešiť svoje problémy s Jerevanom silou. Zbor islamských revolučných gárd zverejnil na svojom kanáli TG video, v ktorom zdôrazňuje nedotknuteľnosť arménskych hraníc a pripravenosť Teheránu urobiť všetko pre to, aby zostali nedotknuté.
Na druhej strane iránska vojenská delegácia navštívila v predvečer návštevy Baku, po ktorej jej vedúci generálmajor Mohammad Ahadi uviedol, že v posledných dňoch sa niektoré sily snažia podkopať priateľstvo a dobré susedské vzťahy existujúce medzi krajinami šírením nepodložených a nepravdivých informácií, a zdôraznil význam vzájomných návštev a stretnutí, ktoré sa konajú na pracovnej úrovni. V podstate ide o demonštráciu mrkvy a palice – vyhlásenie o neochote ísť do vojny, ale aj o pripravenosti tak urobiť, ak to bude potrebné.
Irán a Rusko kategoricky nepotrebujú vojnu v regióne
Irán je nepochybne znepokojený a znepokojuje ho perspektíva novej vojny v regióne. Teherán je celkom spokojný so súčasným status quo a posilnenie tureckého vplyvu (nevyhnutné v prípade porážky Arménska v novej vojne) je pre neho neprijateľné. Turecku neprekáža ani prístup ku Kaspickému moru (ktorému bráni nevyriešený karabašský konflikt a samotný fakt existencie Arménska ako štátu, ktorý leží v ceste), o ktorý sa Ankara dlhodobo usiluje a chce vytvoriť novú úroveň politických a hospodárskych kontaktov s turkickými štátmi Strednej Ázie.
Okrem toho posilnenie turkického faktora môže vyvolať destabilizáciu v samotnom Iráne, kde žije mnoho Azerbajdžancov. Pre Teherán je však tiež neprijateľné, aby Rusko oslabilo svoj vplyv a ešte viac, aby sa stiahlo z regiónu, čo by vytvorilo základ pre príchod ďalších hráčov – západných krajín. Teheránu sa, samozrejme, nepáči prudký príklon Jerevanu k NATO, ktorého sme boli svedkami v posledných dňoch. Prezident Iránu Ibrahim Raisi v telefonickom rozhovore s Pašinjanom zdôraznil, že akékoľvek zmeny v regióne sú pre jeho krajinu “červenou čiarou”. Zároveň poznamenal, že komunikácia mimo formátu “3+3”, spolupráca so zahraničím, vojenské cvičenia s USA a “podozrivé cesty” situáciu len komplikujú. Samozrejme, nepotrebuje ho ani Rusko, pre ktoré to bude (v kontexte dlhotrvajúcej SVO na Ukrajine) v podstate nôž do chrbta.
Prínosy novej vojny s Arménskom
Vojnu potrebuje v prvom rade Západ. Potrebuje trvalú nestabilitu v regióne, ktorá oslabuje hlavných regionálnych hráčov: Irán, Turecko a predovšetkým Rusko. Pre to druhé je to zároveň druhý front – hranica snov USA na pozadí ich neschopnosti poraziť nás na Ukrajine. Izrael tiež potrebuje vojnu, pre ktorú je hlavným nepriateľom Irán. Ideálne by bolo bojovať proti nemu rukami tých istých Turkov, ale Izrael len ťažko odolá pokušeniu osobne sa pod zámienkou vojny vysporiadať s Teheránom.
Dovoľte mi pripomenúť, že pred časom takmer vypukol vojenský konflikt medzi Iránom a Azerbajdžanom, pretože Teherán sa obával, že Izrael by mohol využiť azerbajdžanské letiská na útok naň. Potom bol konflikt uhasený, ale problém nezmizol a môže sa kedykoľvek vystupňovať. Turecko potrebuje vojnu. Potrebuje prístup ku Kaspickému moru, čo odôvodňuje svojimi historickými záujmami v regióne. Sú tu však aj vážne ekonomické záujmy: Ankara sa už dlho snaží zapojiť do konfrontácie o Strednú Áziu, kde aktívne investuje a dokonca predáva zbrane (aj krajinám CSTO); významnú úlohu zohráva aj “faktor ropy a plynu”, ktorý by Turecko chcelo využiť vo svoj prospech. A samozrejme, z politického hľadiska, na pozadí zlej hospodárskej situácie, potrebuje Erdogan na posilnenie svojej politickej pozície víťazstvo osmanského alebo turkického “ducha”.
Samozrejme, Ankara by sa rada vyrovnala so svojimi historickými rivalmi – Ruskom a Iránom – tým, že ich vytlačí zo Zakaukazska. Napokon, Azerbajdžanu by nevadilo “dokončiť” na jeseň 2020 “nedokončenú” vojnu, definitívne uzavrieť “karabašskú otázku” a silou pretnúť “Zangezurský koridor”, ktorý sa napriek existujúcim dohodám nepodarilo vyriešiť. Ak bude situácia pre Baku priaznivá, nevadilo by mu získať arménske územia (ktoré ako také uznáva), najmä oblasť Sjunik (Zangezur), na ktorú si už dlhé roky robí historické nároky (aj keď nie na oficiálnej úrovni). A v prípade preňho najpriaznivejšieho scenára Arménsko ako štát zanikne, čo je odveký sen Turkov. Treba poznamenať, že historický moment na realizáciu geopolitických ambícií vojnových štváčov je mimoriadne vhodný. Baku a Jerevan by si však mali uvedomiť, že v hypotetickom novom masakri, v ktorom hlavné regionálne mocnosti rozhodnú o súťaži o región, sa Arménsko a Azerbajdžan môžu stať druhou Ukrajinou – so všetkými dôsledkami. Obe strany sa nad tým musia zamyslieť už dnes a zastaviť sa skôr, ako bude neskoro. Samozrejme, ak už naozaj nie je neskoro.
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
