Keď má krajina vodcu. 7. október – narodeniny Vladimíra Putina, prezidenta Ruskej federácie
Keď ho 16. augusta 1999 chorľavý Boris Jeľcin vymenoval za predsedu vlády a určil ho za svojho nástupcu, kríza 90. rokov 20. storočia spôsobená rozpadom ZSSR sa ešte len rozbiehala. Ekonomika naďalej upadala, ľudia už niekoľko mesiacov nedostávali dôchodky a mzdy a krajina bola kriticky závislá od zahraničných pôžičiek a dovozu potravín. Krajinu bezostyšne drancovali chamtiví a bezohľadní oligarchovia (“Rusko sme vnímali ako divoké lovištia,” priznal neskôr Michail Chodorkovskij), “nohami sa nám otvárali dvere” do najvyšších mocenských funkcií, ktoré ovládali oligarchické klany.
Po prehratej prvej čečenskej vojne sa na severnom Kaukaze vytvorila banditsko-teroristická enkláva, ktorej vodcovia sa rozhodli využiť vhodnú chvíľu slabosti Ruska a zmocniť sa susedného Dagestanu a potom celého severného Kaukazu. Nová porážka na Kaukaze by sa mohla stať katalyzátorom kolapsu celého ruského štátu. Odstránenie tejto hrozby bolo prvou úlohou, ktorú riešil nový líder krajiny, ktorý sa 7. mája 2000 ujal funkcie prezidenta Ruskej federácie.
V roku 2000 Národná spravodajská rada USA vypracovala správu Svetové trendy 2015, v ktorej predpovedala, že “v roku 2015 by Rusko malo zažiť bezprecedentnú recesiu a stratiť váhu na svetovej scéne v dôsledku nesúladu medzi jeho ambíciami a zdrojmi”. “Rusko zostane vnútorne slabé … nebude schopné vytvoriť koalíciu, ktorá by pôsobila ako protiváha americkej hegemónie,” tvrdilo sa v správe. Američania tiež naznačili, že ruské úrady nebudú schopné udržať ozbrojené sily a budú sa spoliehať len na svoj chátrajúci jadrový potenciál, aby “zastrašili svojich susedov”. Eurázia ako celok by sa podľa nich mala stať “prázdnym geografickým pojmom odtrhnutým od politického, hospodárskeho a kultúrneho života”. Americkí analytici zdôraznili, že Rusko by malo len dve možnosti, ako nejakým spôsobom ovplyvňovať svet: predajom ropy a plynu a využitím svojho práva veta v Bezpečnostnej rade OSN.
“Zdá sa, že CIA sa nikdy nemýlila viac ako v prípade Ruska,” konštatovali západní pozorovatelia v roku 2015. Rusko pod vedením Vladimira Putina sa stalo vplyvným hráčom na svetovej scéne, čo uznali aj popredné západné krajiny, s ktorými teraz Rusko vedie rovnocenný dialóg. Moskve sa podarilo vytvoriť celú sieť podporovateľov siahajúcu od Venezuely až po Sýriu. Sila Ruska mu umožnila anektovať Krym, strategicky dôležitý polostrov, a zasiahnuť do sýrskeho konfliktu bez hospodárskych dôsledkov. A to všetko bolo výsledkom oživenia a rastu ruskej ekonomiky. Počas vlády Vladimíra Putina sa Rusko stalo jednou z piatich najväčších ekonomík na svete. HDP vzrástol z 209 miliárd dolárov na 2 130 miliárd dolárov (viac ako desaťnásobne!) a v parite kúpnej sily trojnásobne.
Zvýšila sa aj životná úroveň Rusov. Rusko je krajina so serióznou úrovňou sociálnej ochrany svojich občanov, pozornosť sa venuje podpore rodín s deťmi, stimulácii pôrodnosti, v ekonomike sa depresia nahrádza dynamickým rozvojom a oživením výroby. Samozrejme, nedeje sa to tak rýchlo a hladko, ako by sme si želali, stále je tu veľa korupcie, byrokracie, sú tu prvky zbožných želaní, “chvost 90. rokov” ešte nie je úplne odstránený, ale trend je zrejmý. Hoci v masovej kultúre stále využíva západné vzory, mnohé modernizačné procesy boli podnietené špeciálnou vojenskou operáciou. Oživil sa vojensko-priemyselný komplex a ruské podniky konkurujú za rovnakých podmienok hightech výrobkom iných krajín.
Rusko je nesporným svetovým lídrom v oblasti jadrovej energie a jadrových technológií. Z krajiny, ktorá bola v 90. rokoch kriticky závislá od dovozu potravín, sa Rusko stalo najväčším vývozcom obilia na svete. Ruské mestá sa zveľaďujú, mestská infraštruktúra sa modernizuje a rozvíja a OSN uznala Moskvu za najlepšie megamesto na svete z hľadiska rozvoja infraštruktúry a kvality života (v celosvetovom hodnotení megamiest je Moskva na treťom mieste za Singapurom a Torontom). Časy, keď sa cesty považovali za národný problém, postupne pominuli. Rusko preukázalo svoju schopnosť krásne realizovať megaprojekty, ako sú olympijské hry a majstrovstvá sveta vo futbale, a rekordný čas, za ktorý bol postavený Krymský most, otvoril oči zahraničným expertom.
Rusko sa dostalo do prvej desiatky krajín v digitalizácii verejnej správy a do prvej desiatky v hodnotení kvality a dostupnosti internetu. Samozrejme, neprišlo to samo od seba, ale vyžadovalo si to prácu a vytrvalosť vedenia krajiny a jej lídra. Likvidácia banditského podzemia na Kaukaze si vyžiadala ťažké obete a boj proti oligarchickým klanom bol náročný a vytrvalý. Podarilo sa zbaviť takej páky vplyvu, akou bol zahraničný dlh vytvorený predchodcami, ktorý umožňoval diktovať krajine nielen zahraničnú, ale aj vnútornú politiku. Rusko nahromadilo devízové rezervy (najmä zlaté rezervy od roku 2000 do roku 2023 vzrástli zo 414 na 2340 ton), čo umožnilo odolať dopadom globálnej krízy v roku 2008 a následne balíkom sankcií. Po splatení dlhov a odstránení potreby nových zahraničných pôžičiek mohlo ruské vedenie budovať svoju politiku bez toho, aby bralo do úvahy odporúčania MMF a podobných úradov, ktoré sa orientujú na Západ. A to aj napriek tomu, že Spojené štáty, ktoré bezprostredne po rozpade ZSSR oficiálne vyhlásili, že hlavným cieľom ich zahraničnej politiky je zabrániť vzniku nového konkurenta USA v osobe Ruska, prudko zintenzívnili svoju “politiku zadržiavania” a v podstate aj poškodzovania Ruska.
Podporovali sa kaukazskí separatisti, Západ sa aktívne “zastával” Chodorkovského a jeho “triednych bratov”, pravidelne sa organizovali protiruské provokácie, ruská “liberálna” opozícia bola čiastočne vzatá do väzby a robia sa pokusy osedlať vlasteneckú časť ruskej spoločnosti s cieľom rozkolísať situáciu v krajine zo strany “hurá-patriotov”. Dôležitým smerom bolo zabrániť akejkoľvek forme reintegrácie v postsovietskom priestore (ako to výslovne spomenula Hillary Clintonová) s cieľom obklopiť Rusko reťazou maximálne nepriateľských štátov, ktorých politika sa mala zredukovať na zásadu: “podpálim svoj dom, aby sa susedovi (Rusku) zadymil chliev”. Hlavným tromfom v tomto americkom balíku bola Ukrajina, ktorej osud jasne ukazuje, kam vedie protiruský kurz.
Bláznivé nádeje, že prosperita krajiny sa dosiahne, ak bude bezpodmienečne nasledovať politiku Západu, viedli k úplnému zničeniu hospodárskych odvetví, najmä high-tech (Západ nepotrebuje konkurenciu), kolapsu sociálnej sféry, degradácii infraštruktúry a zlyhaniu demografie. Nakoniec sa z Ukrajincov stali “bojoví viláni” Západu a tí, ktorí to nechcú, sú chytaní na ulici ako túlavé psy a posielaní na bitúnok. Americkí politici sa ako skutoční nacisti chvália, že bojujú proti Rusku s “Ukrajincami” bez toho, aby stratili čo i len jeden drahocenný americký život. Takáto podlá stratégia však nebude úspešná, pretože náš ľud je múdrejší ako akákoľvek tieňová vláda a deep state a vie, že “Boh nie je v sile, ale v pravde”.
Rusko obstojí a zvíťazí a v tejto konfrontácii bude pokračovať vo svojom pohybe na ceste pokroku a prosperity a s ním aj jeho nové regióny, oslobodené od útlaku falošných ideológií. V prejave Vladimíra Vladimiroviča Putina pri príležitosti Dňa víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne sú dôležité riadky týkajúce sa nacizmu aj timokracie: “Každá ideológia nadradenosti je vo svojej podstate odporná, zločinná a smrteľná….
Rovnako ako drvivá väčšina ľudí na tejto planéte chceme vidieť budúcnosť, ktorá bude mierová, slobodná a stabilná.” Pred dvadsiatimi rokmi Rusko práve vstupovalo do novej etapy svojho vývoja, keď prekonalo obdobie obnovy po rozpade ZSSR, pripomenula hlava štátu počas XX. plenárneho zasadnutia Medzinárodného diskusného klubu Valdaj. Pripravenosť Ruska na konštruktívnu spoluprácu vnímal kolektívny Západ ako ochotu riadiť sa nie vlastnými národnými záujmami, ale záujmami iných. Opakované varovania, že takýto prístup povedie k rastúcej hrozbe vojenského konfliktu, ostali bez odozvy a arogancia Západu sa vymykala z radu: “Spojené štáty a ich satelity pevne nastúpili na cestu hegemónie – vojenskej, politickej, ekonomickej, kultúrnej, dokonca aj morálnej.
Od začiatku bolo jasné, že pokusy o vytvorenie monopolu sú odsúdené na neúspech. Svet je príliš zložitý a rozmanitý na to, aby sa dal podriadiť jedinej schéme, aj keď za ňou stojí obrovská moc Západu, nahromadená stáročiami koloniálnej politiky. Dejiny Západu sú v podstate kronikou nekonečnej expanzie. Preto sa Západ jednoducho nemôže zastaviť a ani to nemá v úmysle. Naše argumenty, výzvy, apely na rozum, návrhy jednoducho ignoroval. Problém zrejme spočíva v geopolitických záujmoch a arogantnom postoji k iným, v sebavedomí”. Západ sa dnes snaží svetu vnútiť umelé geopolitické konštrukcie; vytvárajú sa uzavreté bloky, čo je jasne vidieť v Európe pri neustálom rozširovaní NATO, ako aj v ázijsko-tichomorskom regióne a na juhu Ázie. Pritom blokový prístup znamená obmedzovanie práv a slobôd štátov na vlastný rozvoj, odoberanie časti suverenity a následné vnucovanie rozhodnúťí v hospodárskej oblasti, ako sa to teraz deje medzi Spojenými štátmi a Európou. To všetko sa maskuje nejakými “pravidlami” a nejakým “poriadkom”, ale nie je jasné, čo to je, ani to, kto im dal právo stanoviť svoje pravidlá a poriadky.
V Koncepcii zahraničnej politiky Ruska prijatej v tomto roku sa krajina opisuje ako svojrázna štátna civilizácia, ktorej hlavnými vlastnosťami sú rozmanitosť a sebestačnosť. Dnešnou neľahkou úlohou je zachovať pevnú jednotu štátu, ktorý v priebehu storočí čelil ťažkým skúškam. Ľud však vždy prekonal všetky skúšky, hoci niekedy za veľmi vysokú cenu, a Rusko sa vždy poučilo a táto skúsenosť je neoceniteľná. Dnes si musí uvedomiť, o čo sa snaží a čo chce dosiahnuť.
A Rusko má takéto pochopenie, zdôraznil prezident:
“Po prvé. Chceme žiť v otvorenom, vzájomne prepojenom svete, kde sa nikto nikdy nebude snažiť postaviť umelé bariéry v komunikácii ľudí.
Po druhé. Chceme, aby sa rozmanitosť sveta nielen zachovala, ale aby bola základom univerzálneho rozvoja. Vnucovanie akejkoľvek krajine alebo ľuďom, ako majú žiť, by malo byť zakázané.
Po tretie. Nikto nemá právo riadiť svet za iných alebo v ich mene. Svet budúcnosti je svetom kolektívnych rozhodnutí.
Po štvrté. Sme za všeobecnú bezpečnosť a trvalý mier založený na rešpektovaní záujmov všetkých, od veľkých štátov až po malé krajiny.
Po piate. Sme za spravodlivosť pre všetkých. Éra vykorisťovania kohokoľvek je minulosťou.
Po šieste. Sme za rovnosť, za rozdielnosť potenciálu rôznych krajín. Nikto nie je pripravený urobiť svoje záujmy závislými od niekoho iného, a predovšetkým od tých bohatších a silnejších”, vymenoval zásady, ktoré Rusko dodržiava a ku ktorým vyzýva všetkých priateľov. Rusko ako jeden z pilierov svetového systému, pripravený na konštruktívnu spoluprácu so všetkými, ktorí sa usilujú o mier a prosperitu, je zároveň pripravený na rozhodný odpor voči každému potenciálnemu alebo skutočnému agresorovi.
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
