Aktuality, Ručné zbrane a výstroj,

Od Valu po Slonoboj. Ručné strelné zbrane ruských špeciálnych síl

---

 

Raketa Iskander zasiahla desiatky ukrajinských vojakov počas slávnostného odovzdávania cien

Toto bol nevyhnutný úvod do zložitosti členenia ruských špeciálnych služieb. V dnešnom článku budú popisované ručné zbrane, ktoré si doteraz sčasti nenašli cestu priamo do zákopov ukrajinskej vojny. Nemajú ich vo výzbroji vojská ani námornej pechoty ani vzdušné výsadkové vojská, ktoré sa považujú za elitu ruských ozbrojených síl, momentálne však bojujú ako bežné pozemné vojská, bez využitia schopností ich výcvikovej nadstavby.

 

Málo známe je, že v Rusku existuje aj samostatné veliteľstvo Síl špeciálnych operácií (SŠO) a netreba predstierať, že momentálne sa vie veľa o jeho činnosti. Toto veliteľstvo vzniklo v roku 2009 a je podriadené priamo generálnemu štábu ozbrojených síl Ruskej federácie. Tým bolo zreteľne povedané, že nemá aktuálne nič spoločné so specnazom GRU. Vo výzbroji môže mať okrem ruských zbraní aj rakúske – pištole Glock 17 a ostreľovacie pušky Steyr SSG 08 a SSG 04. Prvé útvary SŠO dosiahli bojovú pripravenosť práve včas, aby sa mohli podieľať na strážení poriadku pri zimných Olympijských hrách 2014 a následnej anexii Krymu.

 

Nasledovala bojová činnosť v Sýrii, kde veliteľstvo utrpelo prvé straty, padlo 10 príslušníkov kománd SŠO a ďalší štyria sú nezvestní, predpokladá sa, že mŕtvi. Činnosť kománd SŠO však bola kritická pre dosiahnutie víťazstva Ruska a jeho spojencov v Sýrii a izoláciu zvyškov odporu v provincii Idlib (prvotné oslobodenie Palmyry a odrazenie protiofenzívy islamského štátu, znovudobytie Rakky sýrskou armádou, sýrsky postup na Aleppo, druhá bitka o Palmyru, ofenzíva východný Homs, ofenzíva severná Hama, ofenzíva východná Hama, kampaň vo východnej Sýrii, veľké operácie sýrskej armády Khuzam a Veľký úsvit, oslobodenie ruských vojenských policajtov zo zóny deeskalácie v provincii Idlib, v menšej miere víťazstvo sýrskej armády v kampani Rif Dimashq a operácia Úsvit Idlibu). V Sýrii 7 príslušníkov SŠO získalo titul Hrdina Ruska, z toho jeden in memoriam.

 

Očakávalo sa, že výrazne zasiahnu do ďalších vojen Ruska, vrátane tej aktuálne prebiehajúcej na ukrajinskom bojisku. To sa nepotvrdilo a ruský generálny štáb z neznámych dôvodov nevyužil ich schopnosti a špecializácie (prieskumno-diverzná činnosť a sabotáže, subverzia a sedícia, protiteroristické a protisabotážne operácie, kontrarozviedka, gerila a kontragerila, prípadne iné aj “mokrejšie práce”, ak by nebol na ne k dispozícii specnaz GRU alebo FSB, SŠO pôvodne vznikol oddelením častí členov v počte asi 500 ľudí od brigád specnazu GRU).

Momentálne sa pravdepodobne nachádzajú vo výcvikových táboroch a ich počet stúpol možno až na 2500 ľudí. Tieto tábory boli na západe identifikovanéé ako Senež (skydiving/parašutizmus, horolezectvo, plávanie a potápanie, útoky na domy a budovy), Kubinka-2 (morské operácie a prieskum ?, zvláštna predstava, skôr hlavná základňa a logistické centrum), prípadne Terskoľ. Toto má byť mýtický tábor niekde na hore Elbrus, najvyššom vrchu Ruska – 5642 m. Je otázka, či skutočne existuje. Každopádne bol koncom apríla 2013 zaznamenaný výcvik členov SŠO v prežití v chladných podmienkach a horolezectve na Elbruse. Počas cvičenia bola realizovaná preprava jednej z jednotiek SŠO pomocou vojenských dopravných lietadiel a armádneho letectva (kolmý štart), ako aj presun personálu a nákladu do cieľového priestoru vo výške zhruba 4500 m. Ale dňa 2.12.2017 bol bezmenný vrch s výškou 3939 m v Republike Severné Osetsko a Alánia nazvaný Vrchom špeciálnych síl, je možné, že prežitie v chlade a horolezectvo prebieha teraz tam na Elbrus chodia príslušníci SŠO len na výlety.

Výcvik členov kománd SŠO prebieha aj v oddelených špecializovaných táboroch iných druhov vojsk. Ide o 561. Havarijné – záchranné centrum výcviku (záchrany na mori) ruského vojnového námorníctva, 344. Centrum bojového použitia a preškolenia letového personálu armádneho letectva, prípadne Centrum špeciálneho prieskumu (obdoba Special Reconnaissance, ktorý cvičia aj iné druhy špeciálnych síl Ruska, centrum by sa prípadne mohlo nachádzať vo Vladikavkaze, mať číslo 54 a názov “Daryal”).

 

Vzdušnú podporu síl SŠO zabezpečujú aktíva sústredené na letisku Toržok a prepravu letka ťažkých štvormotorových transportných lietadiel Il-76 na letisku Migalovo. Doplnili sme teda medzeru vo vzdelaní o štruktúre ruských ozbrojených síl a mohlo by vzniknúť podozrenie, že Rusko od začiatku počítalo s pomalým priebehom vojny. Tiež s možnosťou jej rozšírenia na iné bojiská a špecialistov si šetrí na horšie časy. Je možné pristúpiť k popisu niektorých ručných zbraní, ktoré boli určené pôvodne najmä specnazu GRU a FSB a tak podobne. Tieto zbrane nepoužívajú obvyklú ruskú muníciu – náboje 7,62x25mm Tokarev, 9x18mm Makarov, 5,45×39 mm, 7,62×39 mm ani 7,62x54mmR

 

1. Pištoľ SR-1 Gyurza na náboj 9x21mm

Automatická pištoľ SR1 Gyurza (zmija levantská – druh nebezpečného hada, jeho jed rozkladá krvné doštičky) bola navrhnutá v 90. rokoch Ústredným výskumným a vývojovým ústavom pre presné strojárstvo (CNIITočMaš) pod vedením Petra Serdyukova. Kľúčovou vlastnosťou novej pištole bola jej schopnosť prekonávať nepriestrelné vesty druhej triedy odolnosti. Od roku 1996 pištole Gyurza používali hlavne špeciálne jednotky Federálnej bezpečnostnej služby a Federálnej ochrannej služby. Gyurza je pre vojakov špeciálnych jednotiek zaujímavá svojou výkonnou muníciou 9×21 mm so zvýšenou priebojnosťou a vysokým zastavovacím účinkom. Guľka s ťažkým oceľovým jadrom môže preniknúť 4 mm oceľovou doskou z 50 m. Pištoľ je teda schopná zabiť nepriateľa cez nepriestrelnú vestu, prilbu alebo oceľové dvere alebo balistické štíty. Napriek svojej výkonnosti je pištoľ podobná svojou veľkosťou a hmotnosťou svojím náprotivkom na západe, určeným pre náboj 9×19 mm.

 

Ukážka streľby z pištole Gyurza:

 

Váži 950g a má zásobník na 18 kusov munície, úsťová rýchlosť strely je 420 m/s a efektívny dostrel 100 m. Najnovšia verzia pištole Gyurza – SR1M, prípadne SR1MP – sa vyrába od roku 2012.  Používajú sa teraz hlavne protipancierové náboje SR-10 a náboje zo zníženou pravdepodobnosťou odrazu (rikošet) SR-11 s oloveným jadrom strely. Zbraň je možné doplniť o tlmič. Pracuje v teplotách od -50 do +50 °C . Hmotnosť ešte klesla na 900 g (1,1 kg s plným zásobníkom) a dĺžka stúpla na 205 mm z pôvodných 195mm. Verzia MP zahŕňa lišty Picatinny na inštaláciu doplnkového vybavenia. Je ťažké momentálne doceniť význam pištole Gyurza a náboja 9×21 mm. V priebehu roka 2022 sa do ruských ozbrojených síl dostala malá séria pištolí Udav (had škrtič Boa) na náboj 9×21 mm. Signalizuje to možnosť, že dokonca ruská pozemná armáda bude prechádzať na tento náboj. Udav má hmotnosť bez zásobníku len 780 g a kapacitu 18 nábojov, s ktorými váži 980g. Fungovať má pri teplotách od -50 do +70 °C. Je to tiež výrobok TočMašu. Verzia pištole Udav s 15 nábojmi 9×19 mm Parabellum/Luger (ako vieme z predchádzajúcich článkov, beží výroba samopalu PPK-20 kalibru 9×19 mm) by potom mala vstúpiť do výzbroje ruskej polície.

 

Pištoľ Udav na náboj 9×21 mm bola prijatá do výzbroje ruskej armády:

 

2. Samopal SR-2 Veresk na náboj 9×21 mm

Samopal Veresk (rastlina vres) je pochopiteľne plne automatickou zbraňou so schopnosťou streľby dávkou. SR ako vždy znamená „specialna razrabotka” ale číslo 2 je určené na zmätenie protivníka. Rovnaké označenie SR-2 teraz používa vyššie zmienená pištoľ Udav. No a SR-1 Gyurza býva označovaná ako Vektor, podobne ako svojho času komerčne úspešná juhoafrická pištoľ SP-1 Vektor (v azbuke sa R píše ako P). Bolo by lepšie sa v ruských zbraniach orientovať pomocou indexov GRAU, pokiaľ sú pridelené, je však jasné, že si ich väčšina čitateľov nedokáže zapamätať, ani z hlavy dešifrovať. Akokoľvek, samopal Veresk váži 1,65 kg a dĺžku 603 mm s rozloženou pažbou a 367 mm zložený, šírka je 46 mm a výška 170 mm so zásobníkom. Kadencia je 900 rán za minútu a úsťová rýchlosť strely je 440 m/s. Dĺžka hlavne je 174 mm oproti 120 mm pôvodnej pištole Gyurza. Okrem vyššie uvedených striel SR-10 a SR-11 sa používajú expanzná so zvýšeným zastavovacím účinkom SR-12 a strela so stopovkou SR-13. „Veresk” bol pôvodne vytvorený ako zbraň schopná zničiť živú silu v nepriestrelných vestách s ochranou druhej triedy (proti bežnej pištoľovej munícii vrátane výkonného náboja 7,62×25 mm) a neopancierovanú techniku na vzdialenosť až 200 m. SR-2 zaručuje 100% penetráciu 4 mm oceľovej dosky na vzdialenosť 100 m. Zásobník obsahuje 20 alebo 30 nábojov.
Verzia samopalu SR-2MP opäť používa lišty Picatinny.

 

Streľba samopalom Veresk z produkcie TočMaš:

 

3. Novinky ohľadne samopalu PPK-20

Tejto zbrani sme sa už venovali v staršom článku, objavili sa nové informácie. Už vieme, že vznikol modifikáciou samopalu Víťaz-SN. Túto zbraň navrhol ešte v roku 2004 syn konštruktéra AK-47 Michaila Kalašnikova, pre jednotky špeciálnych síl a nový PPK-20 bol nazvaný po konštruktérovi. Hlavným rozdielom PPK-20 od útočných pušiek je použitie pištoľových nábojov 9×19 mm, Rusi však vyvinuli nový vysokovýkonný náboj 7N21 na ničenie živej sily v nepriestrelných vestách. Náboj dokáže preniknúť cez 4 mm oceľovú dosku z 55 metrov. Hmotnosť PPK-20 s prázdnym zásobníkom je 2,7 kg, celková dĺžka je 600 mm až 660 mm, dĺžka so zloženou pažbou je 475 mm, takže zbraň je tiež možné prenášať nenápadne ako Veresk. Efektívny dosah je 200 m, čo je dosť pre operácie špeciálnych síl v mestskom prostredí. Takéto priestorovo úsporné rozmery a nízka hmotnosť umožnili zahrnúť PPK-20 do osobnej výbavy na prežitie pilotov ruských vzušných síl. Výhodou týchto samopalov hlavne z pohľadu operatívcov specnazu je, že muníciu požičia každý SBS-kár.

 

4. Systemizácia ruských útočných a odstreľovacích pušiek na náboj 9×39 mm

Aktuálne najlepšou, avšak aj najdrahšou útočnou puškou na náboj 9×39 mm je SR-3MP. Treba ale pohľad do histórie, lebo už koncom studenej vojny sa vedelo, že ZSSR má nejaké bezhlučné zbrane so špeciálnym nábojom. Správy nemuseli pochádzať z Afganistanu ale z centrálnej Ameriky.

 

a) AS Val a náboje

AS Val (mnohovýznamový termín, pušku si je aj v rámci ruských ozbrojených síl zameniť s rovnomenným systémom pobrežnej obrany alebo mobilným systémom rozviedky delostrelectva a raketových vojsk). Puška váži 2,5 kg, 3,54 kg s plným zásobníkom a zameriavačom PSO-1 a 4,95 kg s plným zásobníkom a nočným zameriavačom 1-PN-51. Dĺžka zbrane je 875 mm resp. 615 mmso zloženou pažbou, dĺžka hlavne je 200 mm. Teoretická rýchlosť streľby je do 960 výstrelov za minútu ale praktická je okolo 30 rán za minútu jednotlivými výstrelmi a 90 výstrelov za minútu pri streľbe dávkami. Rýchlosť strely je podzvuková 280-295 m/s a zbraň má aj integrovaný tlmič takže puška je bezhlučná. Štandardný zásobník obsahoval 20 nábojov, neskôr sa začali používať aj zásobníky z odvodených zbraní na 10 alebo 30 nábojov. Praktický dostrel je 420 m s otvorenými mieridlami, 400 m s denným optickým a 300 m s nočným zameriavačom 1-PN-51.
Pointa zbrane okrem jej bezhlučnosti leží aj v charakteristikách nábojov, ktoré používa. Mali by to byť hlavne náboje SP-5 a SP-6, aj keď SP-5 mohol byť pôvodne rozpracovaný pre nižšie uvedenú pušku VSS Vintorez.

 

Streľba z pušky AS Val:

 

Všeobecná ruská poučka tvrdí, že 9 mm podzvukový náboj SP-5 je ostreľovací s oceľovým jadrom a prenikne nepriestrelnou vestou druhej triedy alebo 6 mm oceľovou doskou na vzdialenosť 100 m a 2 mm – na celú vzdialenosť mierenej streľby, pričom si zachová energiu dostatočnú na to, aby zničil za ňou skrytého nepriateľa. Inými slovami SP-5 je snajperský náboj pušku VSS – vyrobený s vysokou presnosťou, má strelu s hmotnosťou 16 gramov s oceľovým jadrom. Pri výstrele z pušky má VSK-94 počiatočnú rýchlosť 279 m/s. Zabezpečuje ničenie cieľov chránených nepriestrelnou vestou s úrovňou ochrany 1-2. Do útočnej pušky sa skôr hodí náboj SP-6. To je protipancierová úprava náboja 9×39 mm. Ide o náboj s poloplášťovou strelou s jadrom z vysokouhlíkovej ocele U12A. Hmotnosť strely je 16,2 g. Trajektória strely je o niečo plochejšia ako u SP-5 – pri streľbe na extrémne vzdialenosti sú potrebné úpravy zameriavača. Umožňuje s istotou zasiahnuť ciele chránené pancierom do triedy ochrany 2-3 vrátane na vzdialenosť 300-400 metrov, preniknúť 7-8 mm mäkkej konštrukčnej ocele triedy St3 na vzdialenosť 100 metrov. SP-6 s týmto zväčšeným jadrom z tvrdenej ocele je schopný znefunkčniť automobil a dokonca aj ľahko obrnené vozidlá. Preniká ako už bolo spomenuté 8 mm oceľovou doskou na vzdialenosť 100 m a 5 mm oceľovou doskou alebo nepriestrelnou vestou tretej triedy odolnosti na celú vzdialenosť mierenej streľby.

 

Náboje sa vyvíjali tak budeme pokračovať v ich popise. PAB-9 bol vytvorený ako lacnejšia alternatíva SP-6. Hmotnosť strely je o niečo vyššia a je 17 gramov. Má o niečo menej strmú trajektóriu ako základný náboj. Po ukončení vývoja bol široko propagovaný, ale nákupy boli obmedzené len na niekoľko sérií. V súčasnosti zakázané použitie z dôvodu vyššieho tlaku v hlavni VSS aj Val, čo znižuje životnosť zbrane o zhruba 3000 rán. Používal sa hlavne na lacnejšej puške 9A-91. SPP je špeciálna verzia SP-5 vyrábaná firmou TPZ. Jadro je vyrobené z vysoko uhlíkovej ocele triedy U12A, čo zvyšuje penetračný účinok. Hrot strely je natretý modrou farbou.

BP je nový protipancierový náboj. BP (7N12) je založený na SP-6. V júni 2003 v TPZ boli vykonané skúšky nového náboja 9×39 s protipancierovou strelou. Nová náboj 7N12 umožnil zvýšiť penetráciu panciera o 10% a zlepšiť presnosť streľby o 25% (aj v porovnaní s SP-5). Počas trojdňového procesu streľby (2000 nábojov za deň) nedošlo k jedinému zlyhaniu zbrane. Po tomto teste Štátna komisia odporučila náboj 7N12 na prijatie ruskými ozbrojenými silami.

Vznikli aj „občianske” náboje 9×39 mm „športovo-poľovnícky” s úsťovou rýchlosťou 330m/s a váhou strely 18 gramov a .366 TKM s úsťovou rýchlosťou 660 m/s. Prevyšuje tak v zastavovacom účinku a schopnosti zabíjať vojenské náboje 9×39 mm, ale je nadzvukový a nedá sa utlmiť.

b) VSS Vintorez

Špeciálna bezhlučná odstreľovacia puška VSS Vintorez (závitová fréza) je rozpracovaná na báze útočnej pušky Val, zhodných je 70% komponentov. Prázdna zbraň váži 2,6 kg a zbraň nabitá s denným zameriavačom PSO-1-1 váži 3,7 kg. Jej dĺžka je 894mm a má nesklopnú drevenú pažbu. Strieľa jednotlivými ranami aj dávkami, praktická kadencia je 40-100 rán za minútu. Kvôli skrytému premiestňovaniu môže byť rozložená a zložená z troch hlavných konštrukčných uzlov + zásobník.

 

c) ASM a VSSM

Okolo roku 2018 sa objavili modernizované verzie vyššie uvedených pušiek Val a Vintorez. ASM je modernizáciou útočnej pušky, ktorá štandardne dostala lišty Picatinny na doplnkové príslušenstvo, pištoľovú rukoväť pod zadnú časť tlmiča a zásobník na 30 nábojov.
VSSM je modernizáciou odstreľovacej pušky Vintorez. Jej drevená pažba bola vymenená za nastaviteľnú pažbu s lícnou opierkou vyrobenú z hliníka. Na úrovni zadnej časti tlmiča sú z troch strán lišty Picatinny, spodná je predurčená na montáž dvojnožky. Zbraň má vďaka použitiu nových materiálov pevnejšiu a odolnejšiu konštrukciu. Dvojnásobne sa predĺžila sa aj životnosť zbrane, ktorá dostala nový zásobník na 20 nábojov.

 

d) 9A-91 a VSK-94

Začiatkom 90. rokov sa v Rusku prepadával zbrojný priemysel na dno a živili ho exportné zákazky. Napriek tomu, že malo Rusko na krku začínajúcu vojnu na Kaukaze a potenciálne dezintegráciu. Šancu zaujať domáce ozbrojené sily mali obrazce dostupné za zníženú cenu. Tulský KBP prišiel vtedy s kompaktnou útočnou puškou 9A-91 na náboj 9×39 mm a bola k dispozícii aj jej odstreľovacia verzia VSK-94. Ich výhodou bola nízka cena a technologicky nenáročná výroba, čo mohlo zohrať úlohu v situácii ak by Rusko potrebovalo začať ich veľkosériovú výrobu.

 

Útočná puška 9A-91 bola tým kompromisom želaného a možného. Vážila prázdna len 1,8 kg a so zásobníkom na 20 nábojov 2,5 kg. Jej dĺžka so sklopenou pažbou bola len 373 mm. Kadencia 600-800 rán za minútu. Mierená streľba bola s pomocou optického zameriavača do 400 m, efektívna 200 m, v praxi sa využíval na vzdialenostiach okolo 100 m. Uvažovalo sa prepojení pušky s brokovnicou RMB-93 a podvesným granátometom GP-95 ale jej konštrukcia bola hlavne na granátomet príliš ľahká. Význam pušky 9A-91 spočíval aj v jej odvodených verziách. Vznikli nielen pre odlišné náboje ako sovietske 5,45×39 mm a 7,62×39 mm a NATO 5,56x45mm. Ale aj v odlišných schémach. Nakoniec sa medzi nimi vyníma obojživelná puška ADS typu bullpup.

Podobne ako v prípade AS Val bola aj od 9A-91 odvodená odstreľovacia puška VSK-94. Bola vyvinutá ako lacnejšia a dostupnejšia alternatíva k puške VSS Vintorez TočMašu. VSK-94 je v skutočnosti lacným analógom Vintorezu – oba systémy používajú náboje 9×39, majú podobné výkonové charakteristiky, ale VSK-94 je technologicky vyspelejšia, jednoduchšej konštrukcie, lacnejšia na výrobu a má množstvo ďalších výhod.

 

Všetky komponenty útočnej pušky sú zachované, jediným rozdielom je prítomnosť tlmiča a plastovej pažby. Tlmič nie je integrovaný do konštrukcie, takže možnosť streľby bez neho je zachovaná (na rozdiel od VSS). Na hlavni pušky je namiesto kompenzátora závit pre tlmič typu PBS. Automatika funguje s využitím energie prachových plynov odvedených z hlavne. Hlaveň sa uzamkne otočením záveru pod vplyvom špeciálneho výrezu v ráme záveru. Puška má automatický režim a režim streľby jednotlivými ranami. Prepínač režimu streľby sa nachádza na pravej strane a je zároveň poistkou. Okrem otvorených mechanických mieridiel podobných útočnej puške 9A-91 je VSK-94 vybavená optickým zameriavačom PSO-1-1 so štvornásobným zväčšením, prispôsobeným pre balistiku použitých nábojov s podzvukovou rýchlosťou strely, ako aj vyvinutý kolimátorový zameriavač PKS-07 (7x, deň) a PKN-03M (noc). Puška váži 2,8 kg bez zásobníka na 20 nábojov 9×39 mm, má dĺžku 932 mm a vzdialenosť mierenej streľby je 400m. Puška sa osvedčila v priebehu oboch vojen na Kaukaze.

 

Odstreľovacia puška VSK-94:

 

e) OC-12 Tiss a OC-14 Groza

V 90. rokoch sa pokúsilo o konštrukciu útočných pušiek na náboj 9×39 mm aj Centrálne konštrukčno-výskumné byro športových a loveckých zbraní a čiastočne uspelo. Jeho útočná puška OC-12 Tiss (strom tis) mala veľkú výhodu v tom, že prispôsobovala konštrukciu skráteného automatu Ak-74U pôvodne konštruovaného na náboj 5,45x39mm náboju 9×39 mm. Zbraň sa sériovo nevyrábala ale v 90. rokoch prevládala veľká móda útočných pušiek konštrukčnej schémy bullpup. Teda so zásobníkom pred spúšťou. OC-14 Groza (búrka) bol takou zbraňou konštruovanou aj pre náboj 7,62×39 mm (Groza -1) aj pre 9×39 mm (Groza 4). Základným problémom Grozy bolo, že 9A-91 mal menší rozptyl ako bullpup Groza, ktorý tak neťažil nič zo svojej koncepcie. Išlo však o veľmi modulárnu zbraň ako ukazuje historické video.

 

OC-14 Groza:

 

f) AK – 9 a AMB-17

V roku 2006 sa ruské orgány obrátili na koncern Kalašnikov s požiadavkou skonštruovať útočnú pušku na základe konštrukčnej schému automatov Kalašnikova na náboj 9×39 mm s možnosťou používať ho v špeciálnych operáciách. Odpoveďou bola najprv útočná puška AK-9, ktorá sa nepresadila, jej rozšírenie v ruských ozbrojených silách bolo minimálne a vyrobené kusy mohli do veľkej miery skončiť v špeciálnych silách sýrskej armády a Mongolska. Neskôr koncern kalašnikov predstavil kompaktnú útočnú pušku AMB -17. Vži 2,8 kg a má dĺžku 850 mm, resp. 600 mm so sklopenou pažbou. Používa zásobníky na 10, 20 a 30 nábojov je v limitovaných množstvách v oddieloch FSB a FSO. Je verziou kompaktnej útočnej pušky AM-17 na klasický náboj 5,45x39mm.

 

AM-17 a AMB-17:

 

g) Kompaktná útočná puška SR-3 Vichr

Drahým ale želaným riešením útočnej pušky pre náboj 9×39 mm je dielo opäť Točmašu SR-3 Vichr a jeho modernizácie. Pôvodná puška SR-3 vznikla už v rokoch 1989-94 a vyrábala sa od roku 1995. Prázdna hmotnosť bola 2 kg, bojová 2,46 kg. Dĺžka hlavne 156 mm, dĺžka zbrane 610 mm a len 360 mm so sklopenou pažbou. Teoretická rýchlosť streľby bola 900 rán za minútu a mierená streľba do 200 m pomocou odkrytých mechanických mieridiel. Používali sa zásobníky na 10 alebo 20 nábojov. Po zaradení SR-3 do výzbroje sformulovala FSB požiadavku na jej budúci vývoj, ktorý mal priniesť zbraň schopnú zjednotiť najlepšie vlastnosti Valu, Vintorezu a Vichru v jednej zbrani a vznikla modernizácia SR-3M, prípadne SR-3MP. SR-3M sa vyznačuje možnosťou použitia tlmiča, kovovými zásobníkmi na 30 nábojov, inštaláciou optických a nočných zameriavačov, doľava sklopnou rámovou pažbou (zapožičaná od AS „Val”), poistkou typu SVD a novým predpažbím so sklopnou prídavnou rukoväťou.

 

Útočná puška SR-3M:

 

Problémom prakticky všetkých útočných pušiek na náboj 9×39 mm je určiť, v akom počte boli vyrobené. Na západe dlho pretrvávala predstava, že do sériovej výroby sa mohol dostať len As Val, aj to vo veľmi malých počtoch. Neskôr sa tento odhad mierne upresnil až na štvrť milióna kusov len tejto jednej útočnej pušky. To je viac, než počet ruských vojakov, ktorí 24.2.2022 boli k dispozícii na začiatku vojenskej operácie na Ukrajine.

 

5. Ťažká útočná puška AŠ-12/ŠAK-12 na náboj 12,7×55 mm

Ruská veľkokalibrová útočná puška/útočný automat bola vytvorená v Centrálnom konštrukčno-výskumnom byre športových a loveckých zbraní v Tule pre potreby jednotiek špeciálnych síl FSB Ruska. Ide o komplex „zbraň-náboj”, pretože pre ňu vyvinuli aj nový veľkokalibrový náboj 12,7×55 mm PS 12 s niekoľkými typmi striel. Vzhľadom na vysoký zastavovací účinok ťažkej guľky veľkého kalibru je útočná puška ASh-12 veľmi účinnou zbraňou v boji v stiesnených priestoroch a mestskom prostredí. Vyrába sa od roku 2011. Vďaka širokej škále streliva umožňuje útočná puška ASh-12 výnimočnú flexibilitu pri riešení taktických problémov na krátke a ultra krátke vzdialenosti.
Použitie streliva s veľmi rozdielnymi výkonnostnými charakteristikami diktovalo schému automatickej činnosti ŠAK-12. Najbežnejšou schémou v útočných puškách a ručných guľometoch, ktoré sa používajú na celom svete, je odvod prachových plynov na piest vo výstupnej trubici. Tento dizajn však nezabezpečoval stabilnú prevádzku s muníciou rôznych energetických úrovní. Tvorcovia stroja preto museli hľadať iné technické riešenia. Ako výsledok výskumu sa dospelo k záveru, že optimálnou schémou by bola automatika využívajúca energiu spätného rázu s krátkym spätným záklzom hlavne. Práve toto technické riešenie však umožnilo zabezpečiť stabilnú prevádzku zbrane vo všetkých podmienkach.

 

Útočný automat je logicky postavený v schéme bullpup. Puzdro zbrane je vyrobené z lisovanej ocele, predpažbie a pažba zbrane sú vyrobené z nárazuvzdorného plastu. Muníciou je zbraň zásobovaná z dvojradových zásobníkov na 10 alebo 20 nábojov. Prepínač režimu streľby a poistka sú samostatne oddelené. Pre efektívne zníženie spätného rázu je ústie hlavne vybavené dvojkomorovou úsťovou brzdou, pričom jej konštrukcia umožňuje pripevnenie tlmiča. Existuje možnosť zbrane s integrovaným podhlavňovým granátometom bubnového typu (komplex pušky a granátometu). Rukoväť kombinuje mechanické mieridlá a má tri Picatinny lišty. Dodatočné Picatinny lišty sú tiež prítomné na spodnej a bočnej strane predpažbia. Zbraň s tlmičom váži až 6 kg a má dĺžku 1020 mm (5,2 kg a 635 mm bez tlmiča). Teoretická kadencia je 650 rán za minútu a mierený dostrel do 300 -350 metrov.

Aby sme sa v tom nezmotali, optimálne je pre túto zbraň použitie troch typov munície. Ich účel je ale rovnaký, v rozdielnych operačných scenároch garantovať zabitie nepriateľa jedným zásahom. Náboj PD-12 (prípadne PS-12 v ruských materiáloch) má ťažkú subsonickú strelu a používa sa v kombinácii s tlmičom pri streľbe na vzdialenosť 200 metrov, PD-12A (prípadne PS-12A) má ľahkú nadzvukovú strelu so zníženým rizikom odrazu, ktorá sa používa na vzdialenosť 100 metrov v zložitých operačných scenároch kedy je potrebné zabezpečiť aby sa strela po náraze na prekážku neodkláňala od priamej dráhy letu. Môže ísť o boje v zastavaných oblastiach s prítomnosťou nekombatantov a záchranu rukojemníkov. Protipancierový náboj PD-12B (prípadne PS-12B) sa používa na vzdialenosti okolo 300 metrov a ničí nepriateľskú živú silu nadzvukovú strelu priebojným jadrom v najťažších typoch nepriestrelných viest ukrytú za prekážkou (stena budovy), prípadne na ničenie ľahko opancierovanej obrnenej techniky. Každopádne, všetky tri typy striel okamžite neutralizujú v prípade priameho zásahu nepriateľskú živú silu a nie je potrebné použitie iných typov.

 

Streľba z útočného automatu AŠ-12:

 

6. Bezhlučná odstreľovacia puška VSSK Vychlop kalibru 12,7×55 mm

Pod náboj 12,7×55 mm ale špeciálnych snajperských verzií bola v Centrálnom konštrukčno-výskumnom byre športových a loveckých zbraní v Tule rozpracovaná odstreľovacia puška VSSK Vychlop (výfuk). Hlavným účelom VSSK je nehlučné a bezzábleskové ničenie ľahko obrnených a nepancierovaných vozidiel, ako aj živej sily s osobnými ochrannými prostriedkami najťažších typov s dosahom až 600 metrov. Zbraň s tlmičom váži 6,5 kg a má dĺžku 1125 mm. Zásobník je na 5 nábojov. Používa sa špecializovaná snajperská munícia kalibru 12,7×55 mm SC-130. Existuje viacero typov striel. SC-130 PT má zvýšenú presnosť s odľahčenou strelou, SC-130 PT1 je skúšobný náboj so zvýšenou presnosťou, SC-130 PT2 je náboj s bronzovou strelou, SC-130 VPS je priebojný s dvojitým jadrom, SC-130 PU je cvičný. Takéto náboje poskytujú presnosť streľby rádovo 1 MOA (STs-130PT), prípadne prebitie 16 mm oceľovej dosky na vzdialenosť 200 m alebo nepriestrelnej vesty 5 triedy odolnosti na vzdialenosť 100 metrov (Sts-130VPS).

 

Odstreľovacia puška Vychlop:

 

7. Útočný revolver RŠ-12 „Slonoboj” kalibru 12,7×55 mm

Ďalším dôkazom, že v Tule sa nevyrábajú len perníky a samovary je najvýkonnejší revolver na svete RŠ-12. Vo výzbroji by mal byť zhruba od roku 2016 ale nie sú o ňom známe všetky podrobnosti. Mal by vážiť 2,2 kg a mať dĺžku 357 mm. Bubienok je na 5 nábojov. Spôsob jeho rýchleho prebíjania nie je známy, predpokladá sa buď možnosť výmeny bubienka alebo kazeta s piatimi nábojmi. Každopádne asi pre tento revolver bude určený náboj s dvoma strelami označovaný v ruských zdrojoch ako PD-12. Je jasné, že jeho účelom je zabiť nepriateľa 2x. Revolver by sa dal nosiť aj do najviac stiesnených priestorov.

 

Útočný revolver RŠ-12 je stále utajovaný, najlepší záber je od času 02:19:

 

8. Cesta do praveku – 23 mm brokovnica KS-23

Odklonom do histórie sovietskych špeciálnych jednotiek bude element ich výzbroje, s ktorou chránili Olympijské hry v Moskve. Ide o ťažkú brokovnicu kalibru 23 mm, ktorá sa vyrábala s použitím vyradených hlavní rychlostrelných leteckých kanónov Grjazev-Šipunov GŠ-23. Používa náboj 23×75 mmR. Letálny je náboj Barikáda, ktorý môže zničiť pevnou oceľovou strelou blok motora automobilu na vzdialenosť 100 m a tiež dva brokové Šrapnel – 10 a Šrapnel – 25, kde číslo označuje efektívny dostrel. Okrem toho sa používajú náboje typu flash-bang, neletálne gumové a plastové broky a slzný plyn. Slepý náboj umožňuje vystreľovať nadkalibrové granáty so slzným plynom s priemerom 36 alebo 82 mm.

 

Prvé zverejnené zábery KS-23 ukazujú sovietsky štýl a prostriedky vedenia špeciálnej operácie v úplných začiatkoch vývoja síl na to určených:

 

Vyššie uvedené zbrane nemusia zohrať vo vojne na Ukrajine veľkú úlohu, Rusku by stačilo, ak by bola rozhodujúca.

MK

*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Zdieľajte článok