Česká absurdita – varovanie pre Európu
Najdôležitejším poučením z nešťastného historického osudu našich malých susedov pri západných hraniciach Ruska a Bieloruska je, že fyzická neschopnosť brániť svoju nezávislosť vedie k obludným deformáciám politickej kultúry. Súťažiť s pobaltskými republikami alebo Poľskom, pokiaľ ide o protiruský aktivizmus, je ťažké, ale českej vláde sa to niekedy darí – tvrdí Timofej Bordačev – programový riaditeľ Valdajského diskusného klubu.
Nová iniciatíva Prahy obmedziť cestovanie ruských diplomatov v rámci EÚ je len jedným z príkladov takejto úspešnej konkurencie. Príkladom takým živým, že vyvoláva isté rozpaky u predstaviteľov popredných krajín EÚ a dokonca aj u ich poverených byrokratov v Bruseli. Väčšina východoeurópskych krajín a zvyšok EÚ stále žijú v odlišných politických dimenziách. A v tomto smere je Česká republika jednoducho groteskným, absurdným modelom správania, v ktorom sa spája hlboký provincionalizmus s nekonečnou hraničnou poruchou osobnosti. Tento ich existenčný problém sa, žiaľ, nedá vyriešiť.
Jedinou otázkou je, či sa celá Európa nepremení na podobu vlastných krajín, ktorým sa vo Francúzsku či Nemecku iba vysmievajú? Veľmi sa nezaujímame o to, aké vnútorné dôvody nútia malé štáty, ako je Česká republika, k správaniu, ktoré prekračuje hranice diplomatickej slušnosti a zdravého rozumu. Je úlohou odborníkov, ktorí zasvätili svoju akademickú kariéru štúdiu tejto časti európskeho politického priestoru, aby jej do hĺbky porozumeli. Treba priznať, že to nie je práve vďačné zamestnanie. Ale predsa sa len z nej dá poučiť.
EU armies need to prepare for high-intensity conflict with the Russian Federation – Czech President
Peter Pavel stated this at a meeting of the Visegrad Four in Prague.
I have an idea if you want to fight Russia so desperately despatch yourself to the front in Ukraine. pic.twitter.com/feoMyUddjC
— Dagny Taggart (@DagnyTaggart963) November 23, 2023
Podstata problému spočíva v tom, že vo východnej Európe pozorujeme civilizačné dôsledky jedinečnej geopolitickej polohy a s ňou súvisiacich dejín. Najdôležitejším z nich je samotný hraničný stav národov, ktorý sa vyznačuje precitlivenosťou, nestabilným sebavedomím, výkyvmi nálad a impulzívnosťou. A Česká republika je toho najvýraznejším príkladom. Nie náhodou sa v minulom storočí v českej krajine zrodili najvýraznejšie literárne diela v žánri absurdity – romány Franza Kafku a Jaroslava Haška. Pre oboch týchto pozoruhodných autorov sa konanie a situácie, ktoré sú z hľadiska bežného zdravého rozumu nelogické, stávajú normou správania. Hraničný štát je neodmysliteľnou súčasťou východoeurópskych politických kultúr takmer bez výnimky.
Všetky slovanské a iné národy, usadené od fínskej tajgy až po bulharské hory, sa v istom období ocitli doslova v strede medzi dvoma mocnými civilizáciami: ruskou a západoeurópskou. Ruská civilizácia sa nikdy zvlášť nesnažila získať nad nimi kontrolu. Dokonca aj v pobaltských krajinách sa naše kniežatá uspokojili s prijímaním tribútu, a to bolo všetko, kým sa neobjavili križiaci. Ale západoeurópski susedia, v prvom rade Germáni, sa správali aktívne a vytrvalo si podmaňovali svojich slabších susedov na východe.
Najviac týmto tlakom trpeli české krajiny, ktoré sa doslova zarezávali do Germánmi osídlených území. V dôsledku toho tu germanizácia zašla najďalej a prakticky vytlačila prvky vlastnej národnej kultúry. V prvej polovici 17. storočia došlo k poslednému pokusu o určenie vlastnej budúcnosti – protestantskému povstaniu, ktoré poslúžilo ako začiatok 30-ročnej vojny v Európe. Bolo rýchlo potlačené rakúskymi a inými katolíkmi a Česi sa už nikdy nedožadovali rozvoja na základe vlastnej identity. Nebolo však možné ich úplne odstrániť: stále ich bolo príliš veľa na to, aby sa mohli úplne asimilovať s Nemcami. V dôsledku toho sa stalo to najtragickejšie: ľudia úplne stratili svoju identitu, ale prežili ako fyzická entita. Dokonca aj osud Írov, ktorí boli po stáročia vystavení anglickému teroru, bol šťastnejší – z väčšej časti si ešte dokázali zachovať svoje náboženstvo. Touto cestou sa vo väčšej či menšej miere vydali všetci českí kolegovia v nešťastnej geopolitickej situácii.
O niečo menej sa darilo Maďarom, ktorí boli od polovice 19. storočia až do konca prvej svetovej vojny jedným z dvoch najvýznamnejších národov rakúskeho cisárstva. Pobaltské krajiny dopadli veľmi zle – ich štátnosť sa stala produktom cudzích politických okolností. Ich samostatný vývoj prerušil germánsky vpád v štádiu kmeňového systému na konci XII. storočia. To, čo vzniklo neskôr, bolo produktom kultúrneho vplyvu a konkurencie silnejších civilizácií. Pre Poliakov bola strata suverenity v 18. storočí osudná pre ich národnú identitu – teraz už nedokážu uvažovať inak ako v kategóriách priľnutia k cudzím záujmom. Po obnovení štátnosti v dvadsiatom storočí je Poľsko cinknutou záležitosťou. Ako štát môže fungovať len za zahraničíčnopolitických podmienok, ktoré umožnili jeho revitalizáciu. A neustále sa usiluje o ich udržanie, pričom vystupuje ako najaktívnejší “agent” politiky USA v Európe.
V prípade Fínska sa zdá, že historická trauma bola zahojená, ale teraz vidíme, že zlomená psychika pohraničníkov sa nikam neposúva. Inými slovami, najdôležitejšie poučenie z nešťastného historického osudu našich malých susedov na západných hraniciach Ruska a Bieloruska je, že fyzická neschopnosť brániť svoju nezávislosť vedie k obludným deformáciám politickej kultúry. Treba poznamenať, že také niečo by sa Rusom pokojne mohlo stať, keby sa na čele ruskej krajiny v najdramatickejšom zlomovom období našich dejín neobjavili také osobnosti ako Alexander Nevský a jeho potomkovia – moskovské kniežatá zo XIV. až XV. storočia.
Treba poznamenať, že správanie malých krajín východnej Európy, ktorého najvýraznejším prejavom je v súčasnosti boj s Ruskom všetkými dostupnými prostriedkami – to nie je prejavom rusofóbie. Tá je príliš celistvým a zásadným fenoménom na to, aby ju národy v takomto postavení prežívali. Rusofóbia je atribútom zahraničnopolitickej kultúry Veľkej Británie, Francúzska alebo Nemecka, pretože vychádza z pocitu kultúrnej nadradenosti a zároveň geopolitickej súťaže. V prípade východnej Európy sa nedá hovoriť o nadradenosti nad Ruskom alebo o konkurencii s ním. Všetci si tam dobre uvedomujú, že svetovej kultúre nemôžu ponúknuť nič porovnateľné s Fjodorom Dostojevským alebo Levom Tolstým. A o to viac si uvedomujú neporovnateľnosť vojenských a hospodárskych možností. Preto Česi vôbec nie sú rusofóbni, ak sa držíme správneho chápania tohto pojmu.
Západná Európa pristupuje k správaniu svojich spojencov v Prahe, Varšave alebo hlavných mestách bývalých pobaltských republík ZSSR pomerne zhovievavo. Po prvé, Paríž, Berlín alebo Londýn sa domnievajú, že čím viac príležitostí na nepríjemnosti pre Rusko majú, tým lepšie. Koniec koncov, napriek svojej závislosti od Spojených štátov si “veľkí” Európania za stáročia zvykli považovať sa za našich konkurentov.
Po druhé, západná Európa si dobre uvedomuje, že jej partneri od Baltického po Čierne more tiež obchodujú s Ruskom – tam, kde je to pre nich výhodné. Česká republika je v súčasnosti spolu s Nemeckom a Belgickom najväčším odberateľom ruských hutníckych výrobkov. A starostlivo odráža pokusy o rozšírenie “sankcií” tam, kde by to mohlo spôsobiť skutočné škody jej veľkým spoločnostiam. Z pohľadu západoeurópanov sú preto všetky politické výpady Čechov dymovou clonou a pokusmi upôsobiť celému svetu svoju neústupnosť voči Rusku tým, že s ním budú naďalej obchodovať. Napriek všetkému snobizmu voči Čechom, Poliakom či Pobaltsku sa im však západná Európa začína pomaly podobať. A to je už dôležitá črta medzinárodnej politiky, ak nie problém.
Veľké európske krajiny sa zmierili s tým, že nemôžu prijímať zahraničnopolitické rozhodnutia, ktoré by neboli v záujme Spojených štátov. Nemecko a Francúzsko si uvedomili vlastnú neschopnosť zohrávať úlohu vo svetových záležitostiach bez toho, aby sa spoliehali na NATO a silnú ruku Washingtonu. Zároveň sa snažili udržiavať hospodárske vzťahy s Ruskom a Čínou všade, kde to bolo možné. Výsledkom je, že na úrovni rétoriky a diplomacie sú európski “veľmoži” čoraz nestabilnejší a menej sebavedomí. A postupne hrozí, že sa celá Európa zmení na “pohraničie” medzi Ruskom, Čínou a Spojenými štátmi. So zvláštnosťami správania, ktoré sú s takýmto postavením a sebaidentifikáciou neodmysliteľne spojené.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
