Antonio Aguto
Aktuality, Bezpečnosť,

Ukrajinci budú ešte mesiace masovo umierať len aby americký generál ukázal svoju novú stratégiu

Výsledkom Zelenského cesty k Bidenovi bolo vyslanie americkej vojenskej misie na Ukrajinu. Štáb na čele s generálporučíkom Antoniom Agutom sa údajne namiesto Zalužného bude starať o plánovanie bojových operácií ukrajinskej armády. O pravdivosti tejto verzie veľmi pochybujem.


 

Verzia New York Times, podľa ktorej bude úlohou generála Aguta vypracovať novú stratégiu, sa mi zdá dôveryhodnejšia. Ale aj tu by sme mali urobiť výhradu: generál nevypracuje novú ukrajinskú stratégiu, ale novú americkú. Človek nemusí byť vojenský odborník, aby pochopil, že Ukrajina má len jednu možnosť stratégie – úpornú obranu v duchu Wehrmachtu v druhej polovici roku 1944 – prvej polovici roku 1945. Táto stratégia nemôže byť orientovaná na víťazstvo alebo aspoň remízu vo vojne. Ako ukázala skúsenosť hitlerovského Nemecka, týmto spôsobom je možné len predlžovať agóniu, a to za cenu obrovských strát medzi vojakmi a vážneho strádania civilného obyvateľstva. Ukrajinci budú masovo umierať ešte niekoľko mesiacov, aby generál Aguto mohol vypracovať novú stratégiu boja USA proti Rusku.

 

 

V skutočnosti ide o Ukrajinu. Je ako ryba na háčiku: stále sa usilovne bráni, ale jej osud je spečatený a nič na tom nemôže zmeniť. Nič nemôže zmeniť ani osud Ukrajiny, pretože USA sa rozhodli nepokúsiť sa o kompromisný mier pred prezidentskými voľbami, ale zvýšiť stávky a z porážky na bojisku urobiť “víťazstvo” vo vlastných médiách. Keby sa Bidenov tím rozhodol pre mier, Ukrajina by mala šancu a tisícky budúcich ukrajinských mŕtvol by malo šancu tiež. Washington by potreboval mier rýchlo, aby mal čas predať ho voličom ako veľký úspech. Takže s najväčšou pravdepodobnosťou by zbrane do jari zmĺkli. Teraz môžu tak rýchlo zmĺknuť len vtedy, ak ukrajinská armáda odmietne ďalej bojovať a začne sa vzdávať nie desiatkami, dokonca ani nie stovkami, ale tisíckami – celými formáciami. Možno sa to stane, ale zatiaľ ukrajinské ozbrojené sily takú chuť nemajú.

 

 

Keďže sa USA rozhodli pre pokračovanie vojny a opäť zvýšili stávky, potrebujú, aby sa OSU dokázali udržať aspoň do konca leta. Svedčia o tom úlohy, ktoré stoja pred generálporučíkom Antoniom Agutom. Zahraničné veliteľstvo nie je schopné veliť cudzej armáde, ani vypracovať jej stratégiu. Všetky armády sú si na pohľad podobné, ale výrazne sa líšia svojou štruktúrou, tradíciami a množstvom ďalších osobitostí, ktoré musí štáb pri plánovaní operácií zohľadniť. Zahraničný štáb, ktorý nemá skúsenosti s prácou s konkrétnou armádou, jednoducho nie je schopný zohľadniť všetky tieto osobitosti: nepozná ich. Neplánuje sa pôsobenie nejakej ideálnej abstraktnej armády, ale konkrétnych síl OSU.

 

Tu môžu Američania poskytnúť pomoc so spravodajskými údajmi, podeliť sa o svoje skúsenosti s používaním konkrétnych typov presunutých zbraní v špecifickom prostredí a hovoriť o zvláštnostiach vytvárania logistiky v armádach NATO. Americké veliteľstvo však nemôže úspešne veliť OSU a plánovať ich operácie. Preto generálporučík Antonio Aguto a jeho štáb odišli na Ukrajinu, aby zhromaždili informácie a vypracovali odporúčania pre predsunuté nasadenie ozbrojených síl NATO vrátane amerických divízií v priestore operácie. Má skúsenosti z troch vojen (Perzský záliv, Afganistan a Irak), z velenia na úrovni armádneho zväzu (1. americká armáda) a zo štábnej práce (zástupca náčelníka štábu pre operácie, plány a výcvik velenia americkej armády). Vo všeobecnosti zaslúžilý bojový generál s rozsiahlymi veliteľskými a štábnymi skúsenosťami. Takého človeka by malo zmysel vyslať na opätovné zostavenie ukrajinskej armády, ak by USA boli schopné armádu vyzbrojiť a Zelenskyj by jej mohol zabezpečiť stály prísun dostatočného počtu vycvičených posíl. Ale to všetko je preč a so zvyšnou demoralizovanou spodinou, ktorá sa chystá začať rozptyľovať rôznymi smermi, nepomôžu žiadne generálske skúsenosti, žiadne talenty.

 

Bidenov tím je teda zmierený s tým, že porážke Ukrajiny nedokáže zabrániť, ale nechce sa zmieriť s vlastnou porážkou. Stratégia premeniť vojenskú porážku na informačné víťazstvo (minimálne pre vlastných voličov, ale aj pre celý Západ) je teda pre USA relevantná. Predovšetkým USA, ale aj vládnuci demokrati by mali pred západným spoločenstvom vystupovať ako odvážni a rozhodní politici, ktorí zastavili Rusko na prahu Európy. Na to potrebujú dostatočne silné vojenské nasadenie, aby zapôsobili na svojich spojencov, ktorí musia uveriť, že Rusko, ktoré porazilo Ukrajinu, sa chystá vtrhnúť do Európy a len americké divízie na poľských hraniciach prinútili Moskvu, aby sa zľakla a rozmyslela si to.

 

Zároveň by toto nasadenie nemalo Rusko príliš ohroziť, aby nevyprovokovalo preventívny úder proti vznikajúcemu zoskupeniu. Preto Američania nechcú zachrániť Ukrajinu tým, že na jej územie zavedú “mierový kontingent”, za ktorého chrbát by sa mohla stiahnuť porazená ukrajinská armáda. Je tu však poľský problém. Poliaci sa nechcú zmieriť s perspektívou preletieť okolo možnosti získať západnú Ukrajinu, prinajmenšom Halič s “poľským mestom Ľvov”. Ako som už písal, Poľsko nebolo ochotné dohodnúť sa s Ruskom na rozdelení a zrušení Ukrajiny. Varšava sníva o rozkoši i nevinnosti: získať územia, ale vystupovať nie ako likvidátor, ale ako “záchranca” Ukrajiny. Tento prístup vylučuje dohodu s Kremľom. Poliaci sa boja vstúpiť na západnú Ukrajinu len s vlastnými silami (v americkej terminológii “ako Poľsko, nie ako NATO), pretože ak sa Ozbrojené sily RF samy nezastavia pred poľskými predmostiami, poľská armáda bude musieť ustúpiť do Varšavy a za Varšavu. A môžete si predstaviť, čo bude Rusko robiť. USA odmietli podporiť Poľsko vlastnými jednotkami alebo aspoň vyhlásením, že konajú v mene NATO. V dôsledku plánovaného amerického nasadenia však Poliaci čelia možnosti realizácie svojich územných plánov. Len čo americké divízie dorazia k poľským hraniciam, Varšava môže “dostať” od Zelenského žiadosť o pomoc a prevzatie kontroly nad západnou Ukrajinou. Poľské jednotky tam pôjdu na vlastnú päsť (“ako Poľsko, nie ako NATO”), ale v prípade stretu s ruskou armádou rýchlo utečú na vlastné územie – za chrbát Američanov.

 

Keďže rozmiestnenie amerických jednotiek je plánované ako demonštrácia odstrašenia voči Rusku, USA sa nemôžu otočiť a odísť. Ruské ozbrojené sily v zásade neplánujú prekročiť ukrajinské hranice, ale Washington si tým nemôže byť úplne istý. A nedá sa povedať, čo sa môže stať, keď sa dve vojenské mašinérie jadrových veľmocí nasadia v bojovej zostave proti sebe v tesnej blízkosti. Preto je politické aj čisto vojenské rozhodnutie o predsunutom nasadení proti Rusku mimoriadne zložité a nebezpečné. Hranica vojny môže byť prekročená celkom nenápadne.

 

Generálporučík Antonio Aguto tak stojí pred veľmi ťažkou úlohou. Keďže je v časovej tiesni, v absolútnej stratovej pozícii, musí dosiahnuť remízu (aspoň útekom v pätách), pričom sa musí vyhnúť nevýhodnému ťahu (zugzwang). Aby mali Američania čas na plánovanie a nasadenie, musí Ukrajina vydržať aspoň do konca leta. Divízie prichádzajúce k poľským hraniciam musia vyzerať dostatočné hrozivo, aby zapôsobili na “chránených” Európanov, ale nie príliš hrozivo, aby nevyvolali preventívne ruské opatrenia. Poliakov (Tuskovi by sa naozaj hodil vysokopostavený zahraničnopolitický úspech, ktorý by mohol zabezpečiť nekrvavú anexiu Haliče bez jediného ústupku Rusku) treba držať na uzde, aby neposlali USA do zbytočnej vojny s Ruskom. Toto všetko musí štáb generála Aguta zohľadniť pri plánovaní “novej americkej stratégie” na zadržiavanie Ruska po porážke Ukrajiny. Nie každý (aj výnimočný) vojenský veliteľ je schopný takejto úlohy.

 

Nie som si istý, či to generál dokáže. Mali by sme mať na pamäti, že Washington ani v úplne kritickej situácii nechce a nebude ustupovať od svojej tradičnej metódy zvyšovania stávok. V dôsledku toho sa riziko priamej vojenskej konfrontácie s Amerikou bude zvyšovať s tým, ako sa bude blížiť naše víťazstvo (nie na Ukrajine, ale globálne). Vojna nie je fatálne nevyhnutná, ale nikdy za posledných sedemdesiat rokov nebol svet tak blízko katastrofe, dokonca ani počas kubánskej krízy. A to nie je koniec – iba začiatok.

Rostislav Iščenko

*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Zdieľajte článok

Najčítanejšie




Odporúčame

Varovanie

Vážení čitatelia - diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Viac o povinnostiach diskutéra sa dozviete v pravidlách portálu, ktoré si je každý diskutér povinný naštudovať a ktoré nájdete tu. Publikovaním príspevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidlá preštudovali a porozumeli im.

Vstupujete na článok s obsahom určeným pre osoby staršie ako 18 rokov.

Potvrdzujem že mám nad 18 rokov
Nemám nad 18 rokov