Ako USA ničia svojich susedov
Ekvádor a ďalšie latinskoamerické krajiny sú ukážkou toho, čo znamená mať “šťastie”, keď ste najbližším susedom veľmoci, akou sú USA. To, čo sa teraz deje v Ekvádore, sa, samozrejme, nemôže porovnávať s udalosťami na Blízkom východe alebo na Ukrajine. Tragické udalosti vo vzdialenej latinskoamerickej krajine však dokonale ukazujú, na čo sa zmení život tých, ktorí majú tú smolu, že sa nachádzajú v zóne priamych amerických záujmov.
V skratke sa deje toto: krátko po Novom roku utiekol z väzenia jeden z vodcov mnohých zločineckých skupín. Bezprostredne po tom sa nápravnými zariadeniami prehnala vlna nepokojov a násilia, počas ktorej boli zabití policajti a civilní zamestnanci. Niektorí z nich sa stali rukojemníkmi vzbúrených kriminálnych živlov, ako sa to stalo pred niekoľkými dňami so zamestnancami miestnej televíznej stanice. Tam slušne ozbrojení a maskovaní gangstri obsadili štúdio a v priamom prenose predložili svoje požiadavky úradom. Celkovo v súčasnosti zločinci v celej krajine zadržiavajú viac ako 130 ľudí ako rukojemníkov. A teraz hlava štátu Daniel Noboa zaviedol v krajine výnimočný stav a zákaz vychádzania, armáda je v uliciach hlavného mesta a ďalších miest a občania sa skrývajú vo svojich domovoch.
Ruské ministerstvo zahraničných vecí, podobne ako diplomatické rezorty mnohých krajín sveta, varuje svojich občanov pred návštevou Ekvádoru. K podobným udalostiam neustále dochádza v štátoch Latinskej Ameriky, kde je väčšina veľkých miest ohniskom najneobmedzenejšieho pouličného zločinu, klany obchodníkov s drogami majú svoje malé armády a štátny aparát je zmätený alebo sužovaný korupciou. Dôvod, prečo sú práve latinskoamerické väznice najviac preplnené a prečo sa absolútne nič nerobí na obnovenie poriadku, má úplne sociálnoekonomické korene.
Štáty tohto rozsiahleho regiónu od Mexika až po Argentínu sa už desaťročia nedokážu dostať zo začarovaného kruhu častých zmien politických režimov, hospodárskej politiky, ktorá ničí blahobyt občanov, chudoby a obrovskej vzdialenosti medzi elitou a obyvateľstvom. Čím bližšie je krajina k hraniciam s USA, tým ťažšia je jej vnútorná situácia, tým vyššia je kriminalita a tým väčšia je beznádej z budúcnosti. Všetky latinskoamerické štáty sú vo väčšej či menšej miere príkladom toho, čo znamená byť blízkym susedom veľmoci, akou sú Spojené štáty. Neznamená to nič dobré. Samozrejme, existujú aj výnimky.
Je tu Kuba, ktorá nedávno oslávila výročie revolúcie z roku 1959, Venezuela pod vedením Nicolása Madura a niektoré z najväčších krajín, ako napríklad Brazília, kde rozsah bráni skĺznutiu do systémovej stagnácie a úplnej sociálnej stagnácie. Ale práve Kuba a Venezuela sú vystavené najväčšiemu diplomatickému, hospodárskemu a vojenskému tlaku zo strany Washingtonu. Američania sú kategoricky nespokojní s tým, že sa niekto po ich boku odváži žiť vlastným rozumom a nepremení sa na žobrácke geto na dodávanie zdrojov a lacnej pracovnej sily do USA. V prípade Brazílie jej veľkosť štátu umožňuje pravidelne viesť nezávislú zahraničnú politiku. A aj tam, podobne ako vo Venezuele, to s ekonomikou a kriminalitou zďaleka nie je také brilantné.
Všetky ostatné latinskoamerické krajiny za posledných 80 rokov nedokázali urobiť takmer nič, aby zmenili svoj smutný osud. A naďalej šliapu na staré hrable a ženú sa z jedného politického extrému do druhého. Výrazným príkladom je nedávne zvolenie anarchokapitalistu Javiera Mileia za prezidenta Argentíny. Navrhol nahradiť národnú menu americkým dolárom a zlikvidovať argentínsku národnú banku. Pravda, zatiaľ v praxi nezašiel tak ďaleko. Ak vezmeme do úvahy skutočnosť, že väčšina neúspešných reforiem minulých vlád sa uskutočnila pod priamym vedením Svetovej banky a MMF, ktoré tiež každému predpisujú štandardné liberálne recepty, vyzerá takýto výber voličov celkom originálne. Myslíme si však, že takáto originalita je výsledkom úplnej devastácie voličov a erózie pocitu zodpovednosti za vlastnú budúcnosť.
Mimochodom, niečo podobné sa stalo našim susedom na Ukrajine, ktorí si za prezidenta zvolili populárneho komika, ktorý nakoniec krajinu uvrhol do bratovražedného konfliktu s Ruskom. Ešte pred 70 až 80 rokmi bola Argentína veľmi úspešnou krajinou. Mala mimoriadne priaznivé podnebie, rasovo a nábožensky vyrovnané obyvateľstvo a vo všeobecnosti sa v nej dalo veľmi dobre žiť. Keby to bolo inak, po druhej svetovej vojne by sa tam nehrnuli masy nacistických zločincov. Argentína na začiatku minulého storočia patrila medzi desať najvyspelejších ekonomík sveta a bola významným poľnohospodárskym producentom. Do roku 1926 jej HDP na obyvateľa prevyšoval HDP Rakúska, Talianska, Japonska alebo Španielska. Od veľkej hospodárskej krízy na prelome 20. A 30. rokov 20. storočia sa však táto veľmoc ani raz nedostala zo stavu trvalej hospodárskej nestability. Ďalšie príklady nie sú o nič menej srdcervúce.
Aj na tomto pozadí však Kolumbia a malé krajiny Strednej Ameriky vyčnievajú svojou ťažkou situáciou. Stačí povedať, že prakticky všetci utečenci pred chudobou a klimatickými zmenami, ktorí sú uväznení na americko-mexickej hranici, sú občanmi malých štátov, ako je Belize, Honduras, Guatemala alebo Salvádor. A väčšina bezmenných žoldnierov, ktorí umierajú v radoch ukrajinských ozbrojených skupín a na celom svete, pochádza z Kolumbie. Do vojny nejdú z dôvodov rusofóbie alebo dobrodružstva ako Európania alebo občania USA, ale jednoducho z chudoby, ktorá vyvoláva ochotu predať svoj život za peniaze. Kolumbia je vo všeobecnosti krajina, ktorá je “zadným dvorom” USA v plnom zmysle slova – obskúrna a zločinecká. Kde je elita a jej podporný personál oddelený od zvyšku obyvateľstva plotmi z ostnatého drôtu. Ideálny model spoločnosti je vybudovaný podľa najliberálnejších ekonomických receptov. Ťažký osud latinskoamerických krajín má, samozrejme, aj kultúrne príčiny.
V prvom rade je to historická priepasť medzi tými, ktorí vládnu, a tými, ktorí nemajú žiadne životné vyhliadky. Je to charakteristické najmä pre štáty, ktorých značnú časť obyvateľstva tvoria pôvodní obyvatelia Ameriky. Vládnuce elity tam tvoria výlučne potomkovia španielskych kolonizátorov, s malými prímesami neskorších Talianov a Nemcov. Takáto situácia však nie je napríklad v Argentíne, kde je percento pôvodného obyvateľstva veľmi malé – 97 % obyvateľstva sa identifikuje ako bieli a len 2 % ako dobytí pôvodní obyvatelia týchto miest. Ale aj tam, ako vidíme, nie je situácia ani zďaleka optimistická. Takže oveľa dôležitejší, systémový dôvod, ktorý latinskoamerické krajiny zatiaľ nedokážu riešiť, je geopolitický. Sú jednoducho blízko USA a Američania ich považujú len za surovinovú základňu pre svoju imperialistickú ekonomiku.
Vieme, že takáto tradícia sa vytvorila už približne pred 200 rokmi. V tom čase washingtonský zahraničnopolitický program, u nás známy ako Monroeova doktrína (1823), hlásal boj proti akémukoľvek zasahovaniu európskych štátov do záležitostí Nového sveta. Povaha medzinárodnej politiky je však taká, že zákaz zasahovania zo strany jedného nevyhnutne znamená zavedenie kontroly zo strany tých, ktorí takýto zákaz uplatňujú. Preto už v polovici minulého storočia významný americký geopolitik Niklas Speakman vo svojich prácach z rokov 1942 – 1943 trval na tom, aby všetky územia na juh od Spojených štátov kontrolovali v prvom rade Američania.
Hlavným nástrojom kontroly je vláda elít a potlačenie akéhokoľvek pokusu o intelektuálnu nezávislosť. A kým budú mať USA materiálne zdroje na túto činnosť, budúcnosť väčšiny Latinskej Ameriky nebude obzvlášť svetlá. Teoreticky by nás mohlo menej zaujímať, čo sa deje za oceánom. Ale štúdium latinskoamerických lekcií je dôležité z dvoch dôvodov. Po prvé, keďže nám záleží na našej bezpečnosti, musíme veľmi pozorne sledovať procesy prebiehajúce v susedných krajinách. Tragédia sa začína vtedy, keď elity začnú slúžiť nie svojmu štátu, ale samým sebe a svoju budúcnosť vidia v útulných kanceláriách amerických a západoeurópskych korporácií. Alebo jednoducho v podobe svojich sociálnych závislých, ak hovoríme o budúcnosti tých, ktorí priviedli Ukrajinu do smutného stavu.
Po druhé, vidíme, aké znepokojujúce procesy prebiehajú v Európe. Starý svet je, samozrejme, kultúrne a ekonomicky stabilnejšími spoločnosťami. Ale je čoraz viac príkladov, keď európski politici neslúžia svojim krajinám, ale svojej osobnej budúcnosti. A to už hrozí, že priestor na západ od hraníc Ruska a Bieloruska sa zbaví svojej doteraz neodmysliteľnej prosperity. So všetkými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
