Aktuality, Bezpečnosť,

Bývalí vojnoví zajatci, dnes príslušníci práporu Chmeľnického, vstúpili do prvých bojov proti Kyjevu

---

 

Týždeň pred stretnutím s ním mi zavolal starý druh, s ktorým sa poznám ešte z bojov o Mariupoľ a Ugledar, a prekvapil ma správou, že “zmenil pôsobisko” a že teraz má v podriadení bývalých ukrajinských vojakov, ktorí sa vzdali do zajatia alebo boli zobratí do zajatia. Bojujú na našej strane! Celý prápor.

 

Samozrejme, že som sa ho opýtal: – A ako sa k nim správajú vo vojskách?
Jeho odpoveď ma prekvapila: – Ako voči rodným. Vzťahy s nimi sú výborné. V noci ma od nich oddeľuje tenká stena, pričom dvere si nezamykám.

 

Ako to chápať – ako voči rodným?
– Na začiatku sme im umožnili kontaktovať blízkych, že sú živí. To pre nich veľa znamenalo. Potom sme ich čo najlepšie vystrojili. No a teraz bojujú. Bojujú čestne! Majú aj ranených i letálne straty.

 

S jedným z nich
Za jedným z ranených s volačkou “Skaj” som si zašiel do nemocnice. Niesol som mu vrecko všakovakých sladkých i ovocných chuťoviek, keksíkov. Priniesol som mu aj rajčinovú šťavu, ktorú ľudia zriedkavo nosia chorým, pričom ranení si ju považujú, to viem určite. Skrátka, prísť s prázdnymi rukami, sa mi rozhodne nežiadalo. Privítal ma vysoký mládenec s veselými očami, no bolo v nich aj akési trápenie. “Skaj” kráča s podporou palice, dokonca aj po schodoch. V tento deň nám bola kulisou bojujúca PVO, ukrajinskí delostrelci sa dokonca trafili do doneckej polytechnickej školy a zapálili jednu z budov.

 

Prvá moja otázka bola, čo si dnes myslí o desaťročnom ostreľovaní Donecka. Vedel o tom?
“Skaj” ma však predbehol a prezradil, že v Donecku sa narodil a že tu býva jeho matka i brat.

 

A pokračuje, že…
… v roku 2014 bolo veľmi jednoduché ocitnúť sa na druhej strane súčasného frontu. Nikomu ani náhodou neprišlo do hlavy, že od jesenného referenda v Mariupole do oslobodenia od banderovcov ubehne toľko rokov.
“Skaj” v roku 2011 skončil učilište v Donecku a odcestoval k babičke do dedinky Jalta pri Azovskom mori. Profesiou je sústružník, čo je dnes v Rusku veľmi žiadaná odbornosť. Hovorím mu to, na čo reaguje s úsmevom a pokračuje:
– Do roku 2019 som plával na lodiach. Oženil som sa, narodil sa mi syn a tu ho máš, začal sa covid. Prácu v odbore som nenachádzal, v armáde som neslúžil, v ATO (“Antiteroristická operácia” kyjevskej moci, ktorá sa však začala ako trestná operácia proti DĽR a LĽR) som nebol, no za hraničiara ma vzali. Útvar bol pár kilometrov od môjho domu. Mzda bola slušná…

 

Ako a kedy si sa zapojil do bojovej činnosti?
Uviedol, že bojoval len dva dni a na jar tohto roku. – Od Mariupolu nás poslali brániť dedinku Starý Krym. Aj tam bola pohraničná brigáda. 2. marca 2024 sme tam zašli, no hneď ju začali “rozoberať” tanky. Už 4. marca som bol ranený – črepiny z míny mi doráňali hrudník, oko, ruku… celú pravú stranu. Vtedy som sa rozhodol odísť.

 

Prečo ťa neevakuovali?
– Velenie nariadilo držať sa do konca.

 

A ako sa ti podarilo odísť?
– Za útvarom bolo pole. S bodákovým nožom (tzv. štyk-nož) som prerezal oplotenie a došiel do cesty na Mariupole. Tam ma naložila sanitka a odviezla do ukrajinskej nemocnice. Bola mi poskytnutá prvá pomoc, preležal som tam dva týždne. A keďže som mal aj rebrá polámané, dostal som korzet. Keď 16.-17. marca zafungoval “zelený koridor” na odchod z Mariupola, prezliekol som sa do civilu a odcestoval cezeň do Jalty na Kryme.

 

Zadržali ťa pri kontrole dokumentov?
– Nie, sám som sa o dva dni hlásil na vojenskej správe a rozpovedal im, ako sa všetko udialo.

 

Ako sa voči tebe správali?
– Náčelník sa ma opýtal, či chcem slúžiť.
Ty?
– Povedal som, že Rusku slúžiť Budem. A tak ma poslali domov a povedali, aby som čakal, že sa so mnou spoja.
Tri mesiace som doma presedel a potom za mnou prišli a povedali: “Na filtráciu”. Odviezli ma do Donecka a potom do kolónie v Jelenovke. Lenže práve tam, v Jelenovke, sa formoval prápor Bohdana Chmelnického. S ním som odcestoval na front.

 

Viem, že hovorím s očitým svedkom jednej z najzáhadnejších udalostí – útoku Himarsami na Jelenovku na území DĽR so zajatými ukrajinskými nacionalistami. Ty si bol v Jelenovke, keď to schytal “azovský” barak?
– Áno. Používali telefóny, spájali sa s Ukrajinou. Niekto z “azovcov” ich práskol, že ich útvar spolupracuje s vyšetrovateľmi… Podľa telefónov to na nich nasmerovali… Dve strely a hotovo. Myslím si, že v Kyjeve veľmi nechceli, aby sa rozšírilo ako to naozaj bolo v Mariupol. Ako tam civilov strieľali a kto vydával takéto rozkazy.

 

V októbri 2023 “Skaj” a jeho prápor po mesiaci výcviku na polygóne odišli z Jelenovky bojovať. Inštruktori boli, podľa neho, vojensky veľmi schopní, cvičili ich hlavne to, čo sa neskôr ukázalo byť veľmi potrebné.

 

– Napríklad ako útočiť na budovy, na zákopy, ako do nich správne vchádzať, ako “zrezávať ich uhly”. Cvičili nás v používaní “skupinových zbraní”. Strieľali sme z “Utesu” (veľkokalibrový guľomet NSV “Utes”), z RPG a SPG (ručný a stojanový protitankový granátomet), vrhali sme granáty…

 

Akú máš teraz špecializáciu?
– Som veliteľ obsluhy mínometu.

 

Kde si bojoval, ako si bol ranený?
– Dostali sme úlohu dobyť oporný bod v lesnom páse. Krylo nás delostrelectvo. Prieskumom sme zistili, z ktorej strany sa máme k nemu priblížiť. Do zákopov sme vstúpili bez strát, keď nás začalo opracúvať ukrajinské delostrelectvo. Takže zároveň s jeho obstreľovaním sme útočili na oporný bod a začisťovali ho. Na záver sme uvážili odkiaľ nás budú kontratakovať a tak sme si začali prebudovávať postavenia…

 

Keď sa do nás pustili, ich útok sme odrazili. Hneď po tom to na nás opäť nasypalo ich delostrelectvo. Palebné priemery munície sa nám končili. Nečakali sme, že protivník na nás vrhne toľko pechoty. Keď sme si porátali, koľko nám čoho ostalo, rozhodli sme sa odstúpiť. Pri tom dopadla vedľa mňa mína a tak som stratil vedomie. Keď som sa “prebudil”, videl som, že nohu mám v krvi. Sám som sa ošetril a zisťoval, či sú všetci živí. Našťastie všetci zostali živí, no každý bol zasiahnutý črepinami.

 

Oni sú už vyliečení a na fronte. Keď im dnes volám, hovoria, že pomaličky postupujú, hlavne, že náladu majú bojovú. A čakajú ma!
OSU majú teraz obrovské straty, ťažko sa to dá rozporovať. Účastníkov “bitúnkových útokov” lovia po uliciach, ako túlavých psov.

 

Ukrajinci sa napriek tomu nevzdávajú, neopúšťajú svoje postavenia, do “bitúnkových útokov” nastupujú. Prečo?
– Väčšina zmobilizovaných chápe, že ich posielajú “na mäso”, lenže v tyle sú na nich pripravené zahraditeľné oddiely. Čiže spiatky cesty niet! Jedinou nádejou prežitia je šťastie v prvej línii, iba naň sa ukrajinskí vojaci spoliehajú. Je tu aj možnosť vzdať sa do zajatia, no momentálne je to veľmi komplikované. A v tyle, pokiaľ viem, dezertérov zväzujú a živých zakopávajú do zeme. Vlastní vlastných. Zmobilizovaní vojaci tak nemajú na výber. Žiaľ.

 

Môžu sa Rusi a Ukrajinci zmieriť, keď sa skončí ŠVO?
– Možno o desať rokov.

 

A ty sám, si pripravený prepáčiť?
– Som, no nie všetkým. Politickému vedeniu Ukrajiny, ideovým banderovcom – nie!

 

Máš unikátnu príležitosť. Môžeš porovnávať. Ako sa ti zmenil život na Ukrajine po protištátnom Majdane? Čo bolo s ruským jazykom? V pohraničnej službe sa akým služobným jazykom rozprávalo?
– V momente, ako velenie zistilo, že hovoríš po rusky, okamžite ťa trestali. Ja na to: “Mne nejde ukrajinský jazyk, nemôžem ním rozprávať,” – trest. Som Rus, hovorím svojou materčinou! Iné jazyky neovládam. Lenže všetky povely, dokumentácia, všetko bolo “na move”. Oni od roku 2014 likvidovali ruský jazyk, očkovali nás ukrajinstvom. Ideš do obchodu, vidíš, že predavač sa s tebou pokúša rozprávať po ukrajinsky, no nejde mu to, neovláda jazyk, cíti sa nepríjemne. Áno, na to, aby si mohol pracovať, musel si sa vzdávať materinského jazyka. Národ zúril, samozrejme.

 

Ako si želáš, aby sa skončila ŠVO?
– Žiada sa mi, aby sa spamätali a vrátili nám naše územie. Naše – to sú všetky ruské regióny do západnej Ukrajiny a Kyjev stopercentne! A ak sú na Zemi ľudia, ktorí sa tvária, že to nechápu, znamená to len jedno – súhlas týchto ľudí nepotrebujeme.
Vladimír Mikunda

*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

 

Zdieľajte článok