Riaditeľ Valdajského klubu: Európa je na hranici nervového zrútenia
V Mníchove sa 16. – 18. februára konala 60. bezpečnostná konferencia, najreprezentatívnejšie fórum atlantického spoločenstva. Myšlienka vznikla v roku 1963, niekoľko mesiacov po kubánskej kríze a prechode do ďalšej fázy konfrontácie medzi sovietskym a americkým blokom – nie menej násilnej, ale usporiadanejšej a s vedomím obmedzení. Stabilizácia konfrontácie – od nervóznej a impulzívnej k stabilnejšej a vypočítavejšej.
Vzájomné “zavšivavenie” sa prerušilo až v druhej polovici osemdesiatych rokov. Od konca štyridsiatych do začiatku šesťdesiatych rokov sa však súperi navzájom testovali predovšetkým v Európe, teda na hlavnej aréne konfrontácie. Po karibskom konflikte sa pokračovalo na celom svete – vo východnej a juhovýchodnej Ázii (už len Indočína stojí za veľa), v Afrike, v Strednej Amerike, ale európske divadlo nadobudlo pozičný charakter. Riziko sa zdalo byť príliš veľké. A Mníchovská konferencia, inšpirovaná ideálmi neotrasiteľného transatlantického spojenectva, bola výsledkom dosiahnutej rovnováhy – na svetovej scéne medzi súperiacimi blokmi a v rámci Západu – medzi Starým a Novým svetom.
To sa oplatí pripomenúť, pretože súčasná situácia je opačná, než bola vtedy. Moderná verzia studenej vojny je štrukturálne a kvalitatívne odlišná od tej predchádzajúcej. Ak by sme mali hľadať paralely, podobá sa prvému, nevyváženému obdobiu studenej vojny. Vôbec neexistuje rovnováha a boj sa odohráva v oblasti, ktorá je maximálne citlivá pre jedného z priamych účastníkov (Rusko) a mimoriadne riziková pre celý priľahlý priestor (Európa). Situácia vo vnútri “kolektívneho Západu” je však úplne iná.
Tá môže byť prekvapujúca, pretože atlantické spoločenstvo sa už dva roky chváli nevídanou jednotou tvárou v tvár “ruskej agresii”. Politické osobitosti v rámci NATO/EÚ (už nemá zmysel ich od seba oddeľovať) sa totiž zmazali, oficiálny kurz Európy je na nerozoznanie od kurzu Spojených štátov. A to nielen v ruskej otázke, ale napríklad aj v palestínskej otázke (nespokojnosť spoločností a časti strán nemá vplyv na konanie). Americký boj, ktorý je čisto domácej povahy, je však spojený s revíziou celého systému priorít USA. Zahraničnopolitické postavenie môže byť prvou obeťou. Je to (aj v Európe) produkt ašpirácií establišmentu, ktorý sa odcudzuje masám voličov. Presnejšie povedané, oni od neho. Dôvody sú opäť vnútorné – politické a ideologické.
Elitársky kozmopolitizmus, ktorý sa stal dôsledkom plošného rozšírenia Západu po studenej vojne, je však atribútom vyššej a najvyspelejšej (zmenšujúcej sa) časti strednej triedy. Značná časť obyvateľstva nevidí pre seba žiadne výhody, ale je presvedčená (niekedy oprávnene, niekedy menej) o škodlivosti globalizácie. Tento proces jedného dňa vyvrcholí novou rovnováhou. Ale nevedno koho, a čo je dôležitejšie, na tejto ceste sa vyskytnú nepredvídané zvraty. Jeden z nich sa už odohráva, hoci Trump sa len derie k moci a prevaha republikánov v Snemovni reprezentantov je minimálna. Ale aj to stačí na to, aby sa rozochvel atlantický svet.
Hlavnou témou šesťdesiatej konferencie v Mníchove je, či si Európa dokáže poradiť sama. Až po otázku vlastných jadrových zbraní, ak Američania zatvoria “dáždnik”. Odpoveď je vopred daná – urýchlene pracovať na rozšírení vlastného vojensko-strategického potenciálu, ale v žiadnom prípade nesmieme pripustiť “rozvod”! Odpoveď je záludná. V podstate nikto neverí, že Starý svet je schopný vybudovať svoje spôsobilosti na minimálnu prijateľnú úroveň, a Trump v štýle jemu vlastnom vykresľuje nahnevaného obchodníka – plať, koľko chceš, toľko ti poviem! Nie je možné si predstaviť realizáciu strašiakov (Trump stiahne USA z NATO, Američania stiahnu jadrové záruky). Biely dom nemá také právomoci, diktatúra jednej strany, tým menej frakcie, je vylúčená.
Problémom však nebude prijatie rozhodnutí, ale ich neprijatie, paralýza atlantického spoločenstva v dôsledku nezmieriteľných vnútropolitických rozporov v Amerike a nezhôd v Európe, ktoré podnecujú. Európa sa dobrovoľne vzdala svojej nezávislosti, takže najhoršie je stratiť zdroj vedenia, ktorý sa nachádza na druhej strane oceánu. Z hádok v radoch nepriateľa sa Rusko môže tešiť, ale spôsoby, akými sa Západ môže pokúsiť dostať z pre seba nepríjemnej situácie, sú iné. Jedným z nich je roztočiť “ruskú hrozbu” na úroveň, v ktorej strach prekoná odstredivú silu (aj v spoločnosti). V Európe jedna vláda za druhou vyhlasuje nevyhnutnosť vojny s Ruskom v priebehu niekoľkých rokov. Hoci prieskumy verejnej mienky neukazujú panické očakávania. Ruská kampaň na Ukrajine, ktorej predchádzala požiadavka na prehodnotenie stratégie NATO, bola navrhnutá tak, aby nasadila politicko-vojenskú dynamiku, ktorá prevládala v momente hlbokého poklesu geopolitickej kapacity Ruska.
Západ prijal výzvu – brániť akvizície. Za dva roky sa ukázali problémy, ale zámery sa nezmenili. Nikto nie je pripravený uznať právo Ruska spochybniť poriadok vecí. Úspechy ruských síl na bojisku a vnútorné problémy západného spoločenstva by ich mali prinútiť uvažovať o kompromise, ale pravdepodobný je aj opak – snaha o agitáciu a mobilizáciu s cieľom zabrániť zmene. Toto je potrebné mať na pamäti.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
