Aké medzinárodné inštitúcie budú možné vo svetovom poriadku budúcnosti? Čo s G7, NATO a EÚ?
Jedným z najzásadnejších problémov, ktorým svetové spoločenstvo štátov už teraz čelí v súvislosti so zničením monopolu Západu, je, že súčasne hrozí zánik celej infraštruktúry medzinárodnej interakcie – na praktickej aj koncepčnej úrovni. To sa však môže obrátiť na dobré, ak zvyšok sveta vrátane Ruska dokáže v najbližších desaťročiach vytvoriť nové inštitúcie a postupy, ktoré sa vzdialene podobajú tým existujúcim, domnieva sa Timofej Bordačev, programový riaditeľ Valdajského klubu.
S najväčšou pravdepodobnosťou to dokonca bude musieť urobiť, pretože celý systém inštitúcií a noriem, ktorý sme videli v posledných storočiach, bol vybudovaný okolo mocenskej dominancie úzkej skupiny štátov a určený na dosiahnutie záujmov tejto skupiny. Preto nebude možné kopírovať existujúce, dokonca ani úspešné postupy, a ani to nie je potrebné – nový systém bude v každom prípade iný vzhľadom na základné princípy, ktoré v ňom boli pôvodne stanovené. V praxi to znamená, že krajiny, ktoré nie sú súčasťou spoločenstva “kolektívneho Západu”, nebudú môcť vo svojich medzištátnych vzťahoch reprodukovať postupy vytvorené na koordináciu úsilia Spojených štátov a Európy.
Vieme, že spomedzi najúspešnejších medzinárodných inštitúcií moderného sveta sú najvýznamnejšie G7, NATO a Európska únia. Všetky tieto organizácie sú však hlboko špecifické svojimi úlohami a vnútornou organizáciou. Ich cieľom je poskytnúť členským štátom osobitné práva vo vzťahoch s ostatnými štátmi sveta. Preto sa do nich ponáhľajú rôzne malé krajiny bývalého Sovietskeho zväzu a Turecko si zachováva svoju účasť – v takomto spoločenstve aj ten najslabší hráč získava privilégiá, ktoré sú neporovnateľné s tým, čo môže dosiahnuť ktorákoľvek veľmoc sama. Na rovnakom princípe je založený aj hlavný princíp úspešného fungovania týchto inštitúcií: všetky sú nástrojmi organizovaného prerozdeľovania rôznych verejných statkov.
V prípade NATO je to komparatívna bezpečnosť, v prípade Európskej únie sú to hospodárske privilégiá; G7 vznikla ako najvyšší orgán na koordináciu politiky Západu vo vzťahoch so zvyškom sveta. Od druhej svetovej vojny prešli inštitúcie a politické praktiky Západu výraznou transformáciou. Predtým, v ére európskych koloniálnych impérií, ich aliancie pozostávali z rovnocenných účastníkov, a preto boli také nestabilné. Teraz je charakteristickým znakom západných inštitúcií prítomnosť pevnej disciplíny a vertikálnej štruktúry moci organizovanej podľa princípu “náčelník a kmeň”. V skutočnosti práve tento princíp umožňuje Západu fungovať ako relatívne jednotný organizmus a úspešne obhajovať svoje výsady vo vzťahoch s ostatnými. Netreba však zabúdať, že vytvorenie takejto vážnej vnútornej subordinácie, na vrchole ktorej sú USA, bolo na Západe výsledkom dvoch svetových vojen v minulom storočí. Počas týchto svetových bojov boli úplne porazené suverenity ekonomicky silných mocností, Nemecka a Japonska. Aj ostatné veľké krajiny Západu boli zbavené schopnosti určovať svoju vlastnú zahraničnú a obrannú politiku, To je vlastne tajomstvo mierovej interakcie medzi krajinami západného spoločenstva – všetky okrem jednej sú zbavené fyzickej schopnosti správať sa revolučne.
S úplnou istotou môžeme povedať, že združenia ako BRICS alebo na regionálnej úrovni Šanghajská organizácia spolupráce nemôžu kopírovať model, vďaka ktorému bol Západ taký úspešný. Po prvé, cieľom členov týchto organizácií nie je vykorisťovať zvyšok ľudstva. Preto ani miera koordinácie národných politík tu nemôže dosiahnuť takú vysokú úroveň. Jednoducho preto, že napríklad pri účasti v BRICS sa krajiny nezaoberajú najzákladnejšími otázkami prežitia a rozvojovými cieľmi. Inými slovami, všetko, čo Západ vytvára, je namierené proti zvyšku ľudstva, neexistujú žiadne výnimky. Ale tí, ktorí teraz tak či onak vystupujú proti Západu (napríklad tvrdá opozícia voči Rusku alebo hľadanie mäkkých alternatív zo strany Indie a arabských krajín), nie sú vo svojej politike pôvodne orientovaní na boj proti zvyšku ľudstva. A nebude pre nich ľahké vytvoriť alternatívny zmysel inštitucionálnej spolupráce.
Po druhé, organizačná štruktúra nových združení krajín svetovej väčšiny alebo globálneho Juhu nemôže byť postavená na princípe jediného vodcu. Také veľké krajiny ako Rusko, Čína a India sa nestali súčasťou Západu, pretože vzhľadom na svoje vlastné štrukturálne charakteristiky nemôžu uznať bezpodmienečnú autoritu inej veľmoci. Zároveň ju nemôžu uznať natoľko, aby splnili všetky jej požiadavky a vrtochy, ako to robí Európa vo vzťahu k USA. Svetová väčšina sa v súčasnosti zaoberá budovaním vlastných inštitúcií. Má však pred sebou ešte dlhú cestu, aby pochopila, ako môžu tieto inštitúcie fungovať bez toho, aby boli z objektívnych dôvodov kópiou západných inštitúcií.
Všimnite si, že to platí aj pre súkromné otázky hlbokej spolupráce, ktorá je na Západe prísne regulovaná podľa vnútornej hierarchie moci. Rovnako zaujímavá je aj teoretická stránka tejto problematiky. Dokonca aj samotná kategória “medzinárodného poriadku” môže byť kontroverzná, ak bude v budúcnosti vôbec prijateľná. Faktom je, že celý pojmový aparát, ktorý nám umožňuje hovoriť o medzinárodnej politike relatívne bežným jazykom, sa formoval v určitých špecifických podmienkach, ktoré boli vlastné svetovým záležitostiam za posledných päťsto rokov. A my nevieme, nakoľko je obsah známych pojmov adekvátny medzinárodnej realite, ktorá sa objaví v nasledujúcich desaťročiach.
Napríklad “vestfálsky poriadok” je kategória, ktorá vznikla z právneho rámca vnútroeurópskeho konfliktu z polovice šestnásteho až polovice sedemnásteho storočia, s ktorým zvyšok sveta nemal veľa spoločného. V dôsledku mocenskej dominancie Západu sa však práve tento poriadok – ako postup pri medzištátnych interakciách – rozšíril do celého sveta. Byť v podstate jednoducho nanútený. Výrazným príkladom je Čína, ktorá bola “zapojená” do vestfálskeho systému prostredníctvom ozbrojenej agresie európskych mocností v prvej polovici 19. storočia. V dôsledku toho nám hrozí, že slová, ktoré používajú politici a akademici, stratia zmysel.
Dôležitou otázkou v budúcnosti bude aj to, ako sa západné krajiny začlenia do nového medzinárodného poriadku. Žiaľ, veľké zásoby jadrových zbraní, ktoré majú viaceré štáty, nám nedovoľujú očakávať, že Spojené štáty a západná Európa budú vojensky porazené, ako sa to už mnohokrát stalo impériám v minulosti. Nie, zostanú s nami v tej či onej podobe. Zvyšok sveta sa bude musieť pýtať, či sa Západ môže stať plnohodnotnou súčasťou globálneho spoločenstva suverénnych štátov. V tomto ohľade majú USA ešte väčšiu šancu ako Európa: jednoducho preto, že sú sebestačné, pokiaľ ide o základné zdroje. A skutočnou prekážkou ich prispôsobenia a primeranejšieho správania je nedostatok presvedčivého úsilia Ruska, Číny, Indie a všetkých ostatných o obmedzenie privilégií Západu.
Ak zhrnieme naše argumenty, bude oveľa jednoduchšie prinútiť Západ, aby postupne akceptoval, že jeho možnosti sú obmedzené, ako vytvoriť vlastné modely spolupráce pre tých, ktorí sú nespokojní so súčasným diktátom USA a Európy. Ak (alebo skôr keď) sa to však podarí, budeme mať možnosť byť svedkami výrazného pokroku ľudstva smerom k civilizovanejším formám medzinárodnej komunikácie. To, samozrejme, nemôže nevzbudzovať určitý optimizmus.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
