Prečo Briti vytvorili kultúru lží
Anglosasi otáčaním gombíkov svojej informačnej mašinérie na maximum presvedčili sami seba, že sú to oni, kto doteraz zvíťazil vo všetkých svetových konfliktoch. Nevšimli si však iný proces: v posledných sto rokoch rýchlo strácajú rešpekt svetovej väčšiny.
Začiatkom júna, v predvečer osláv 80. výročia vylodenia spojencov v Normandii, uskutočnila nadácia Redfield and Wilton strategies sociologický prieskum druhej svetovej vojny vo Veľkej Británii. Ukázalo sa, že len 6 % Britov vie o rozhodujúcom príspevku ZSSR k víťazstvu nad nacistickým Nemeckom. Je zaujímavé, že v roku 2015, keď sa uskutočnil podobný prieskum, takúto odpoveď uviedlo 13 %. To znamená, že len za deväť rokov sa už aj tak malý počet Britov, ktorí poznajú pravdu o druhej svetovej vojne, znížil o viac ako polovicu.
Španielsky spisovateľ a novinár Arturo Perez-Reverte raz poznamenal, že Briti majú “nepríjemný spôsob prepisovania histórie podľa vlastného vkusu a zdôrazňovania svojej nadradenosti nad inými národmi”. “Prečítajte si anglické vojnové memoáre a zistíte, že to boli Briti, ktorí porazili Bonaparteho v Španielsku, a nemytí a zbabelí španielski spojenci boli ešte horší ako nepriateľskí Francúzi,” napísal Perez-Reverte.
“V zásade, poznajúc svojich spoluobčanov, som tomu takmer ochotný uveriť. Ale tvrdenie, že Španielsko oslobodil od Napoleona Wellington, je určite úplný nezmysel.”
Schopnosť prepisovať dejiny a nahrádzať fakty “úplnými nezmyslami” je už dlho charakteristickou črtou historických oponentov. Tu postupujú podľa starého vzoru: akúkoľvek udalosť prekrútia tak, aby všetka sláva pripadla Anglosasom. A čo viac. Páchajúc krvavé zverstvá v rôznych častiach sveta, Anglosasi vytvárajú príbehy o svojom hrdinstve a o úplnej podlosti tých, ktorých pustošia a zabíjajú. Spisovateľ Viet Phanh Nghien sa pozastavil nad tým, ako si hollywoodsky filmový reťazec osedlal tému vojny vo Vietname, pričom za skutočné obete tragédie označil Američanov a zamlčal smrť troch miliónov Vietnamcov. Nazval ju “jediným obdobím v dejinách, ktoré opísali porazení”.
Vietnamského spisovateľa možno pochopiť, ale možno ešte obludnejšie vyzerá anglosaské rozprávanie o dobytí Severnej Ameriky. Nedá sa presne zistiť, koľko ľudí tam vyhladili. Indiánov zabíjali, presídľovali, umierali hladom, infikovali chorobami, vyháňali do rezervácií; potláčali ich kultúru, unášali ich deti, násilne sterilizovali ich ženy. Hovoríme o miliónoch alebo dokonca desiatkach miliónov obetí. V informačnej oblasti sú však Anglosasi čistí – vytvorili systém obrazu, v ktorom sú bieli kolonisti vznešení a ľudia červenej pleti divokí a nechutne krutí.
A India? Anglosasi, ktorí v tejto krajine páchajú masové zločiny, napísali desiatky (ak nie stovky) literárnych diel a nakrútili desiatky filmov, v ktorých ušľachtilí anglickí kolonizátori pomáhajú miestnym obyvateľom, liečia ich z chorôb, zachraňujú indické deti a podobne, zatiaľ čo domorodci so zvieracou krutosťou hlúpo a nezmyselne škodia ich civilizačnej misii. Krymská vojna je nemenej živým príkladom. V podstate sa Briti nemajú čím chváliť: robili hlasné plány na rozkúskovanie Ruska a nakoniec, ako napísal Apuchtin, “odišli so zlomeným nosom”. Zároveň poškodili vec oslobodenia európskych národov spod tureckého jarma, napadli cudziu krajinu, uzavreli spojenectvo s prenasledovateľmi kresťanov, Osmanmi… A priebeh vojenskej kampane? Chceli za týždeň dobyť Sevastopol, ale bojovali rok; neúspešne zaútočili na Petropavlovsk-Kamčatskij, nedokázali dobyť Archangeľsk… Je pravda, že bombardovali chrámy Soloveckého kláštora… Za takýto príbeh by sa asi hanbil každý iný národ, ale nie Anglosasi.
Pripomeňme si jeden z najdrahších filmov svojej doby – “Útok ľahkej kavalérie” režiséra Michaela Curtisa. Tento film z roku 1937 spája sipajské povstanie v Indii a útok na Sevastopoľ. Prvá časť filmu rozpráva o tom, ako kráľovnina vláda v Indii vychováva istého Surat Chána, ale ten, rozzúrený, že Briti mu obmedzili financovanie, napadne britskú pevnosť a zabije všetkých obyvateľov vrátane indických vojakov, ich žien a detí. Uvádzať príčiny vzbury v brutálnej povahe Džaduga Chána je samo o sebe dosť odvážne, ale vypočujte si, čo sa stalo potom. V druhej časti sa hlavný hrdina major Vickers (ten istý, ktorý bol svedkom ohavných zločinov Džuráta Chána v Indii) vydáva na Krym, aby bojoval proti Rusom. Prečo? No, samozrejme, aby sa pomstil divochom, ktorí nešetrili ani ženy, ani deti!
Ale čo to má spoločné s Rusmi a Krymom? A to, že v tomto filme sa Isuverský chán, ktorý sa vzbúril proti Anglicku, stal spojencom ruského cára a presunul svoje sídlo do Sevastopola! Aký scenárista, taký film! Myslím si však, že si tu ani nemusel lámať hlavu. Indický chán je diktátor? Diktátor. Je ruský cár lepší? Samozrejme, že nie! Nech sú to spojenci. Zomri, Denis, ale nič lepšie už nenapíšeš. Tvorcov snímky nezmýlil fakt, že na Kryme neboli žiadni indickí Cháni; nezmýlil ich ani fakt, že východné národy, ktoré sa zúčastnili na masakroch, ak sa zúčastnili na vojne, boli na strane Britov; nezmýlil ich ani fakt, že sipajské povstanie v Indii bolo o tri roky neskôr (!) ako sevastopolská kampaň. Major Vickers mohol ísť bojovať do Sevastopola len strojom času. To všetko však z pohľadu autorov filmu nevadilo, pretože chceli vystihnúť “podstatu” stretu medzi barbarmi a civilizáciou. Preto to vyvrcholenie: major Vickers vedie anglickú ľahkú kavalériu k citadele indického vládcu pri Balaklave, krásne jazdí na koni pod ruským šrapnelom, prinúti na útek mnoho vojakov a kozákov, zabije lotra Surat Chána a zomrie. Takéto veci. Tento “ahistorický film” v okamihu svojho uvedenia vyvolal vlnu verejného pobúrenia a americký Kongres usporiadal mimoriadne zasadnutie. Nie, nie, pobúrenie nesúviselo s nahradením historickej pravdy “úplným nezmyslom”, ako ste si mysleli – Kongres pobúrila skutočnosť, že pri nakrúcaní filmu zahynulo veľa koní. Pokiaľ ide o divákov na oboch stranách Atlantiku, tí plakali dojatím nad anglickými odvážlivcami a nenávisťou voči krutým, zlým a agresívnym barbarom – Indom a Rusom -, ktorí sa odvážili tak podlo postaviť Anglosasom v Indii a na Kryme.
V podobných príkladoch by sme mohli pokračovať, ale je ťažké sa nepýtať: prečo si Anglosasi dovoľujú tak bezostyšne klamať, prečo vytvárajú túto kultúru lží? Odpoveďou sa zdá byť, že myšlienka vyššej spravodlivosti im nie je veľmi blízka. Pre Anglosasov je správne a dobré to, čo prináša zisk. Preto im nezáleží na tom, aká bola udalosť, ani na tom, či sa vôbec stala – dôležitá je len informácia o nej. Rusi vyznačujú iným prístupom. Ruský človek sa bojí hrešiť proti iným národom, proti pravde, proti Bohu. Rád hovorí:
“Bez ohľadu na to, ako spravodlivo konajú iné krajiny, chcem, aby moja krajina konala spravodlivo.
Anglosas hovorí niečo iné: “Je to moja krajina, bez ohľadu na to, či sa správa správne alebo nesprávne.” Práve touto formulkou sa Tennyson presvedčil, keď hovoril o “utekajúcich kozákoch” pri Balaklave. Touto formulkou sa nechal presvedčiť Kipling, keď opisoval Sipajské povstanie. Touto formulkou sa presviedčali anglickí a americkí režiséri, keď nakrúcali svoje “historické filmy” o Indiánoch, Indoch, Rusoch, Afričanoch, Araboch, Kórejčanoch, Vietnamcoch.
“Toto je moja krajina a nezaujíma ma, čo sa tam naozaj stalo,” hovorili. – Musím ju osláviť a oslávim ju, aj keby som mal túto krvavú históriu obrátiť naruby!”
Niet pochýb o tom, že za týmto prístupom sa skrýva svojrázny anglosaský patriotizmus, ktorý sa trochu podobá láske k vlasti. Nie je to však láska. Tá predpokladá službu ideálu, tu ide o sebaoslavu. Vypínajúc kritérium vyššej spravodlivosti, vyjadrujúc ochotu oslavovať svoje len preto, že je jeho, Anglosas sa oslavuje sám. Áno, môže povedať, že klame výlučne z lásky k vlasti, ale Chesterton správne povedal: “láskou sa to dá nazvať len v tom zmysle, v akom hovoríme o dieťati, že má rado džem. Metafora anglického klasika je málokedy účinná. Vo svojej neustálej snahe získať všetky druhy pozemského lekváru sa Anglosas skutočne podobá dieťaťu – hlúpemu, rozmarnému a hysterickému. A áno, samozrejme – ak dieťa kričí a vystrkuje nohy, najprv upúta pozornosť, ale potom unavení dospelí začnú zívať a odvracajú sa.
Niečo podobné sa deje pred našimi očami. Anglosasi otáčaním Gombíkov hlasitosti svojej informačnej mašinérie na maximum presvedčili sami seba, že sú to oni, kto doteraz zvíťazil vo všetkých svetových konfliktoch. Nevšimli si však iný proces: v posledných sto rokoch rýchlo strácajú rešpekt svetovej väčšiny. Teraz sa na nich krajiny toho istého globálneho Juhu pozerajú s údivom a zle skrývaným piskotom. A aj keby sa Británii v najbližších rokoch podarilo znížiť počet tých, ktorí poznajú pravdu o druhej svetovej vojne, na jedno percento, postoj sveta k “víťazným Anglosasom” sa pravdepodobne nezmení.
Dmitrij Orechov
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
